Pri príležitosti dňa práv a slobôd sme sa rozprávali s JUDr. MÁRIOU RITOMSKOU, bývalou poslankyňou Národnej rady SR, ktorá sa dnes v Inštitúte ochrany ústavných práv venuje oblasti boja proti mobbingu a bossingu, teda teroru na pracovisku. V zaujímavom rozhovore hovorí aj to, že „v posledných desaťročiach mohutnejú antagonistické tendencie vo vzťahoch zamestnancov a zamestnávateľov. Zamestnanci strácajú motiváciu, a záujmy zamestnávateľa sú mu stále cudzejšie práve pre zlý vzťah zamestnávateľa k zamestnancovi. Chýba istota udržania pracovného miesta. Výsledkom je desocializácia.“ Problémom o oblasti práv a slobôd, ktoré si 10. 12. pripomíname, je podľa nej aj subjektivizmus a relativizmus. „Len aby som viac získal, tak nepozerám na to, že ohrozím životné prostredie a naruším medziľudské vzťahy na celej ulici.“ V neposlednom rade prízvukuje, že „psychické násilie a tzv. vzťahová patológia vo firmách i v spoločnosti (mobbing, bossing, bullying) majú s ekonomickým násilím a šikanou (krádeže, korupcia, defraudácia) spoločné oveľa viac, než je súčasný systém ochotný pripustiť.“
Ako hodnotíte práva a slobody súčasnosti?
Kým v uplynulých desaťročiach stáli v popredí pozornosti politikov, výskumníkov, aktivistov za ľudské práva, odborárov a ďalších zainteresovaných, vrátane širokých vrstiev spoločnosti, najmä otázky rovnosti šancí, rovnosti pohlaví, rasovej, etnickej či vekovej príslušnosti dnes sa pozornosť obracia k otázkam, ktoré súvisia s ľudskými právami a medziľudskými vzťahmi.
To znamená v 21. storočí sledujeme ako sa pozornosť odborárov, politikov, výskumných stredísk, ale aj občianskych aktivistov, stále širšie a hlbšie koncentruje na ľudské práva.
Základným dokumentom ľudských práv je Všeobecná deklarácia ľudských práv, ktorú prijala Organizácia Spojených národov v roku 1948. Dodnes je všeobecne platným katalógom ľudských práv, hoci nie je právne záväzným dokumentom, je všeobecne uznávaným základným pilierom medzinárodného obyčajového práva.
Svet sa vtedy spamätával z hrôz druhej svetovej vojny a pýtal sa, čo treba a ako konať, aby sa už nič také nemohlo zopakovať. Koncept základných ľudských práv vychádzal z presvedčenia rovnakej ľudskej dôstojnosti každého človeka, ktorá mu prináša dané a navonok a neodňateľné nescudziteľné, nepremlčateľné, nezrušiteľné práva.
Súčasná spoločnosť odmietla existenciu vopred daných a všeobecných mravných noriem. Mierou všetkého sa stal človek a jeho túžby. Dôležité už nie je dobro a zlo, ale uspokojenie jednotlivca. Dobré je to, čo práve chcem. Sme svedkami silného subjektivizmu a relativizmu.
Súčasná spoločnosť odmietla existenciu vopred daných a všeobecných mravných noriem. Mierou všetkého sa stal človek a jeho túžby. Dôležité už nie je dobro a zlo, ale uspokojenie jednotlivca. Dobré je to, čo práve chcem. Sme svedkami silného subjektivizmu a relativizmu.
Len aby som viac získal, tak nepozerám na to, že ohrozím životné prostredie a naruším medziľudské vzťahy na celej ulici.
Ľudské práva sú dnes viac o politickom boji, než o definovaní univerzálne platných hodnôt. Sme svedkami násilnej hodnotovej revolúcie, ktorá perzekvuje odporcov, vytláča ich na okraj a robí z nich nepriateľov spoločnosti. Za výdatnej pomoci médií a nehorázneho súdneho aktivizmu.
Ľudské práva sa stali nedotknuteľnou mantrou západnej civilizácie, ale zároveň je takmer nemožné ich definovať, pretože tá istá civilizácia je schopná za ľudské práva vyhlásiť absurdné, dokonca aj vzájomne si protirečiace “práva“. Sú nedotknuteľné, ale neustále sa meniace.
V celej Európskej únii vidíme nepokoje a nespokojnosť s legislatívou, nespokojnosť s justičnou praxou, a nespokojnosť s európskymi vládnymi garnitúrami. Euro-občan sa domáha svojich ľudských práv a žiada ochranu pred otrokárskymi praktikami zamestnávateľov, ktorí zneužívajú rétoriku argumentovanú krízou.
Slovensko je klasický, postkomunistický, sprivatizovaný štát, v ktorom kapitál rozhoduje dokonca aj o zdraví a chorobe, o živote a smrti občana.
V celej Európskej únii vidíme nepokoje a nespokojnosť s legislatívou, nespokojnosť s justičnou praxou, a nespokojnosť s európskymi vládnymi garnitúrami. Euro-občan sa domáha svojich ľudských práv a žiada ochranu pred otrokárskymi praktikami zamestnávateľov, ktorí zneužívajú rétoriku argumentovanú krízou.
Slovensko je klasický, postkomunistický, sprivatizovaný štát, v ktorom kapitál rozhoduje dokonca aj o zdraví a chorobe, o živote a smrti občana.
Občan si platí dane, poistenia, ale fundované ošetrenie dostane iba, ak si doplatí, alebo podplatí. Podobne je to na súde – boháči a lotri vyhrávajú aj keď spáchajú do neba volajúce krivdy. To, že sa vyberajú peniaze za poskytnuté lukratívne pracovné miesta, to už ani nebudem spomínať.
V posledných desaťročiach mohutnejú antagonistické tendencie vo vzťahoch zamestnancov a zamestnávateľov. Zamestnanci strácajú motiváciu, a záujmy zamestnávateľa sú mu stále cudzejšie práve pre zlý vzťah zamestnávateľa k zamestnancovi. Chýba istota udržania pracovného miesta. Výsledkom je desocializácia.
Zamestnanec, ktorý nemá žiadnu istotu v stabilite pracovného pomeru, nemá pocit sociálnej bezpečnosti, odcudzuje sa svojmu zamestnávateľovi. Stála a dlhotrvajúca neistota a napätie v práci zhoršuje zdravotný stav zamestnancov. Odborníci na etiku a sociológiu si všimli aj v ľudských spoločenstvách rovnaké útoky s tým rozdielom, že ľudskí útočníci zneužívajú na útoky SLOVO. Hovorenú reč. Ide najmä o psychické útoky, intrigy a šikanovanie s následkami psychického utrpenia obete.
Základným rozdielom medzi mobbingom zvieracích a ľudských komunít je v prvotnom poškodení jednotlivca. Mobbované zviera býva poškodzované fyzicky. Mobbovaný človek je poškodzovaný psychicky – trpí psychotraumou.
V mojom projekte, sa zaoberám bezprávnym stavom na pracoviskách, kde mobbing a bossing bujnie, a zanecháva trvale zdravotne poškodených občanov, čo z právneho hľadiska definujeme ako ublíženie na zdraví. Existuje celá Kaskáda psycho-sociálnych príznakov a telesnej patológie. O tom inokedy.
Aké práva sú dnešným ľuďom upierané?
Chýba nám titul tzv. osobnostného práva na ochranu osobnosti resp. právo na ochranu osobnosti, nič nehovorí ani sudcom – čo dokazuje súčasná prax, a nič nehovorí ani zamestnávateľom. Porušenie osobnostných práv je zatiaľ iba teoretická profesorská rovina, ktorá existuje v knižnom formáte, ale žiaľ, neprenikla zatiaľ ani do praxe, ani na prokuratúry. Právny následok je tiež len teoretický knižný titul nad ktorým sa usmeje prokurátor aj sudca. Využijú ho iba vo svoj prospech, taká je všeobecná skúsenosť.
Ochrana osobnosti je upravená v ustanoveniach § 11 – 16 Občianskeho zákonníka. Ako mnoho iných zákonov, aj tento je iba knižnou atrakciou bez aplikácie v justičnej praxi.
Nahliadnutím do pracovno-právnych ustanovení zisťujeme detto: Žiadna definícia na ochranu proti mobbingu, bossingu, stalkingu… neexistuje.
Nahliadnutím do Trestného zákona je výsledok detto: Každý zamestnávateľ môže beztrestne mobbovať a prenasledovať slovnými útokmi ktoréhokoľvek zamestnanca!
Chýba nám titul tzv. osobnostného práva na ochranu osobnosti resp. právo na ochranu osobnosti, nič nehovorí ani sudcom – čo dokazuje súčasná prax, a nič nehovorí ani zamestnávateľom. Porušenie osobnostných práv je zatiaľ iba teoretická profesorská rovina, ktorá existuje v knižnom formáte, ale žiaľ, neprenikla zatiaľ ani do praxe, ani na prokuratúry.
Stretli ste sa s nespravodlivosťou súdov?
Áno, v každom prípade žalobného návrhu, ktorý som podala v minulom volebnom období na slovenské súdy.
Uvediem príklad: Pani navrhovateľku zamestnal úrad vlády, ale chceli sa jej po čase zbaviť, potreboval niekto teplé miesto asi pre príbuzného. Zavolala si ju nadriadená do kancelárie a vysvetľovala jej, že nie je kompetentná na dané miesto a v jej záujme bude, ak niečo podpíše. Pani odmietla, ale nadriadená ju nemienila pustiť z kancelárie. Navrhovateľke prišlo zle a chcela si zavolať alebo ísť na toaletu….držali ju tam ešte 3/4 hodiny, kým neodpadla. Lekár konštatoval mozgovú príhodu s trvalými následkami, úrad vlády to vyhodnotil ako chvíľkovú nevoľnosť. Súd to po piatich rokoch zamietol ako úraz na pracovisku a sudkyňa povedala: citujem: Súd konanie zastavuje. Súd konanie postúpi sociálnej poisťovni. Navrhovateľka má odvtedy 50% ZŤP ale to nikoho nezaujíma, veď to bola len chvíľková nevoľnosť a my sme predsa úrad vlády!
Čo by bolo potrebné so súčasným stavom práva urobiť?
Pri našom 7-ročnom výskume máme zistenie: Na každom Úrade práce má fungovať Právne oddelenie pre nezamestnaného. Právnik má byť k dispozícii a má poskytovať právne rady pre nezamestnaného. Ak chcú Úrady práce pomáhať nezamestnanému v sebaobrane proti neoprávnenému prepusteniu, a vidíme, že sa tvária akože chcú, tak musia urobiť dve veci:
A/ registrovať spôsoby prepustenia tak, aby neoprávnené spôsoby prepustenia boli okamžite vecne riešené Inšpektorátom práce, alebo Justíciou, či Prokuratúrou, okamžitým úkonom zrušenia platnosti takého prepustenia.
B/ vytvoriť empirickú tabuľku príčin a spôsobov prepustenia zo zamestnania, a to z toho dôvodu, že legislatívu vieme tvoriť len na základe zistenej príčinnej súvislosti. Tvorbu zákona predbieha skúsenosť, a tá musí byť taxatívne podchytená, zaregistrovaná.
Inšpektorátom práce a Úradom práce Vyhláškou nariadiť:
1. sledovať okolnosti prepúšťania z práce tabuľkovou formou, kde bude uvedené, akým spôsobom boli porušené procesné úkony pri prepúšťaní zo zamestnania, a v druhom stĺpci bude uvedené z výpovede prepusteného, akým spôsobom jednal zamestnávateľ so zamestnancom pred prepustením;
2. vytvoriť Právne oddelenia na Úradoch práce, kde budú riešené sťažnosti prepustených alebo šikanovaných zamestnancov;
3. vypracovať Inšpektorátom práce bezodkladné Návrhy na žaloby v každom prípade zisteného sociálno-patologického útlaku (bossing, mobbing, stalking…) v prospech poškodeného zamestnanca;
4. nariadiť tvorbu webovej stránky, kde bude zoznam zamestnávateľov používajúcich sociálno-patologické formy riadenia práce (bossing, mobbing, stalking.).
Človek nemusí byť minister financií aby odhadol sám, aké dobré by to bolo pre zdravie občanov, a prospešné pre Štátnu pokladňu.
Máme dostatok nebojácnych sudcov, ktorí nedovolia, aby rozhodovali za nich pocity, médiá, mediálne tlaky, ale aby sa rozhodovali výlučne na podklade práva, zákona, skutkového stavu, obsahu spisu, dôkazov?
Inštitút ochrany ústavných práv sa zúčastňuje pojednávaní týkajúcich sa pracovného práva, kde žalobca si dokazuje, že bol neoprávnene prepustený. Zatiaľ to funguje podľa sudcovskej šablóny a nemôžete sa dovolať svojho práva po troch či štyroch rokoch. Ak predsa vyhráte, tak právny zástupca žalovaného sa odvolá. A koleso sa posúva na odvolací súd. Nie je možné, aby sudca nešiel v tejto štruktúre, aj sudca si chráni svoju prácu, a tak sa ľahko prispôsobí tejto sudcovskej šablóne.
Zatiaľ to funguje podľa sudcovskej šablóny a nemôžete sa dovolať svojho práva po troch či štyroch rokoch. Ak predsa vyhráte, tak právny zástupca žalovaného sa odvolá. A koleso sa posúva na odvolací súd.
Čo je podľa vás najväčšia krivda v oblasti spravodlivosti od vzniku samostatného Slovenska a Česka v roku 1993 až po súčasnosť?
Nie je tu zodpovednosť za daný stav, nikto nikomu nezodpovedá a chýba nám aj kontrola. Lebo sudca je nestranný a nezávislý. Aj nový Civilný sporový poriadok mu jeho postavenie upevnil. Toto je však širšia téma a súvisí s tým, kedy vláda začne akceptovať chybu kontrolných mechanizmov, a kedy vláda zavedie legislatívne úpravy proti sociopatickým zamestnávateľom. Takto vyzerá ich vládnutie: Zamestnávateľa nikto netrestá za nemorálne a nehumánne zaobchádzanie so zamestnancami. Zamestnávateľ doslova konzumuje zamestnancov, prijme zamestnanca na jeden rok a prepustí. Zamestnávateľa absolútne nezaujímajú osudy rodiny zamestnanca. To je humanitárna katastrofa, s ktorou si nevie rady ani vláda, ani Cirkev.
Musíme si uvedomiť, že sociálne vedomie Slovenska je choré. Je choré predovšetkým vďaka demokraticky zvoleným predstaviteľom tohto štátu, ktorí odmietajú ozdravenie medziľudských vzťahov.
Takto vyzerá ich vládnutie: Zamestnávateľa nikto netrestá za nemorálne a nehumánne zaobchádzanie so zamestnancami. Zamestnávateľ doslova konzumuje zamestnancov, prijme zamestnanca na jeden rok a prepustí. Zamestnávateľa absolútne nezaujímajú osudy rodiny zamestnanca. To je humanitárna katastrofa, s ktorou si nevie rady ani vláda, ani Cirkev.
Vo Francúzsku prebiehajú nepokoje. Ako ich hodnotíte ako nezainteresovaný divák?
Prejavy násilia sú vo svojej podstate takmer v každej krajine rovnaké, líšia sa len jazykom a niekedy tradičnými formami hierarchie. Každému človeku je žiadúce, aby mal prácu a mzdu za vykonanú prácu. K tomu sú dôležité vzťahy na pracovisku. Každý túži byť za prácu aj ocenený. A práve sústavná migrácia pracovných síl spôsobuje, že v tomto prípade Francúzi, sa bránia a dokazujú, že boj o prácu bude stále väčší a väčší.
Za všetkým sú legislatívne kroky požadované proti mobbingu, resp. psychickému násiliu na pracoviskách a tie sú v každom štáte Európskej únie rovnaké. Psychické násilie a tzv. vzťahová patológia vo firmách i v spoločnosti (mobbing, bossing, bullying) majú s ekonomickým násilím a šikanou (krádeže, korupcia, defraudácia) spoločné oveľa viac než je súčasný systém ochotný pripustiť.
Všetci tí čo odmietajú aktívnu podporu etického a morálneho pracovného prostredia, tí všetci sú otroci. Mobbéri resp. mocipáni sú otrokmi zla. Či o tom vedia? Určite nie. To vieme podľa toho že im stav, aký je, vyhovuje.
M. Albert, foto ilustračné pixnio.com
Ak chcú Úrady práce pomáhať nezamestnanému v sebaobrane proti neoprávnenému prepusteniu, a vidíme, že sa tvária akože chcú, tak musia urobiť dve veci:
A/ registrovať spôsoby prepustenia tak, aby neoprávnené spôsoby prepustenia boli okamžite vecne riešené Inšpektorátom práce, alebo Justíciou, či Prokuratúrou, okamžitým úkonom zrušenia platnosti takého prepustenia.
B/ vytvoriť empirickú tabuľku príčin a spôsobov prepustenia zo zamestnania, a to z toho dôvodu, že legislatívu vieme tvoriť len na základe zistenej príčinnej súvislosti. Tvorbu zákona predbieha skúsenosť, a tá musí byť taxatívne podchytená, zaregistrovaná.
Inšpektorátom práce a Úradom práce Vyhláškou nariadiť:
1. sledovať okolnosti prepúšťania z práce tabuľkovou formou, kde bude uvedené, akým spôsobom boli porušené procesné úkony pri prepúšťaní zo zamestnania, a v druhom stĺpci bude uvedené z výpovede prepusteného, akým spôsobom jednal zamestnávateľ so zamestnancom pred prepustením;
2. vytvoriť Právne oddelenia na Úradoch práce, kde budú riešené sťažnosti prepustených alebo šikanovaných zamestnancov;
3. vypracovať Inšpektorátom práce bezodkladné Návrhy na žaloby v každom prípade zisteného sociálno-patologického útlaku (bossing, mobbing, stalking…) v prospech poškodeného zamestnanca;
4. nariadiť tvorbu webovej stránky, kde bude zoznam zamestnávateľov používajúcich sociálno-patologické formy riadenia práce (bossing, mobbing, stalking.).
Človek nemusí byť minister financií aby odhadol sám, aké dobré by to bolo pre zdravie občanov, a prospešné pre Štátnu pokladňu.