ZAŽILA 6-ROČNÝ TEROR: DNES DISKRIMINUJÚ SNÁĎ ZA VŠETKO, KEĎ SA NIEČÍM LÍŠIŠ, DOKONCA STAČÍ, KEĎ SI VIACEJ CITLIVÝ ČI INTELIGENTNÝ, HOVORÍ ŠIKANOVANÁ (BOSSINGOVANÁ) MONIKA NECPÁLOVÁ Z BANSKEJ BYSTRICE.
Dnešná spoločnosť funguje aj na základe zákonov, medzi ktorými sú aj mnohé zákony zabraňujúce diskriminácii. Takýto je napríklad antidiskriminačný zákon. Je podľa vás tento zákon dostatačujúci, aby sme ako spoločnosť zabraňovali diskriminácii?
Nie je dostačujúci, inak by sa diskriminácia nediala, okrem toho je ťažké ju dokázať, dnes si ani nikto nikoho nezastane.
Deje sa dnes diskriminácia? Počuli ste o nej? Na akých úrovniach sa deje?
Diskriminácia sa dnes deje na všetkých úrovniach, šikana, manipulácia, psychické, fyzické, sexuálne násilie, dnes diskriminujú snáď za všetko, keď sa niečim líšiš, dokonca stačí, keď si viac citlivý alebo inteligentný, a to už nehovorím o zdravotne postihnutých. Počula som prípady ako nepekne sa správajú k zdravotne postihnutým deťom integrovaným v klasickej triede. Aj ja som ju zažila a stretávam sa s ňou stále – denne.
Diskriminácia sa dnes deje na všetkých úrovniach, šikana, manipulácia, psychické, fyzické, sexuálne násilie.
Čo takáto diskriminácia spôsobuje?
Diskriminácia spôsobuje zdravotné a psychické problémy, psychosomatické a neurologické ochorenia, život na okraji spoločnosti, dokonca zlyhávanie dôležitých životných orgánov a smrť.
Prečo, ak máme antidiskriminačný zákon, tak napriek tomu je tu stále diskriminácia vo veľmi vysokej miere a nedarí sa s ňou „zatočiť“?
Ľudia sa boja bojovať proti tomu, majú strach sa ozvať, zastať si iného, pretože sa boja, že útoky začnú byť namierené aj proti nim, že budú diskriminovaní, že sa ozvali. Mám milú skúsenosť, v práci si ma pred šéfom zastával nový kolega, dodnes som mu vďačná. Potom začal čeliť šéfovym útokom aj on, tak odišiel. Za ním som odišla aj ja, bez neho by som to už nezvládala, psychoteror trval 6 rokov. Dodnes som tomu kolegovi vďačná. Dôvod jeho diskriminačných útokov, myslím, bola slušnosť iného človeka, úprimnosť, empatia, pracovitosť… Všetky vlastnosti, ktoré šéfovi chýbali.
Ľudia sa boja bojovať proti tomu, majú strach sa ozvať, zastať si iného, pretože sa boja, že útoky začnú byť namierené aj proti nim, že budú diskriminovaní, že sa ozvali.
Je možné nejakým spôsobom prehrýzť sa cez diskrimináciu a napriek jej existencii robiť kroky, aby sa jej pôsobenie eliminovalo? Akým spôsobom môžeme my všetci prispieť v boji proti diskriminácii?
Je možnosť pracovať na sebe, prestať sa poddávať strachu, naučiť sa brániť manipulácii, to je veľmi dôležité, prestať byť závislý na ľuďoch a situáciách, na názoroch iných, vedieť si nastaviť hranice, vybudovať sebadôveru a lásku v sebe – pozor nie egoizmus, to je rozdiel! Vedieť sa postaviť aj proti rodine keď treba a celému systému, v ktorom žijeme, treba držať spolu, zastať si jeden druhého, to je dôležité! Dnes každý hľadí len na seba, to nie je dobré, je to sociopatické. Sami sme slabí.
Na ilustračnej fotografii je znázornený autor hororových kníh Mark E. Pocha. Zdroj: archív Marka E. Pochu.
Prečo je diskriminácia problémom aj pre ľudí, ktorí diskriminovaní nie sú, resp. pre ľudí, ktorí diskriminujú?
Problém pre ľudí ktorí diskriminujú je ten, že im to kazí dušu a vráti sa im to v nejakej forme, či už ťažká choroba, alebo sa im to vráti v osobnom či pracovnom živote.
Na základe mojej citlivosti ako povahovej vlastnosti, iného zmýšľania a pracovitosti, všetko mi bolo vyčítané, keby len to. Doslova sa zo mňa snažili spraviť blázna.
S akou formou diskriminácie ste sa stretli vo svojom okolí a ako si s ňou daná osoba poradila, resp. neporadila?
Zažila som si konkrétne mobbing v práci, aj v rodine. Na základe mojej citlivosti ako povahovej vlastnosti, iného zmýšľania a pracovitosti, všetko mi bolo vyčítané, keby len to. Doslova sa zo mňa snažili spraviť blázna. Spomínam si dodnes na pobavený úškrn môjho bývalého šéfa, keď som dostala cukrovku a ostala ZŤP. Tešil sa z toho. A to som práve ochorela po rokoch jeho mobbovania. Mala som poškodený aj nervový systém, vypadali mi vlasy z ťažkého stresu, dodnes som sa z toho ako tak dostala, samozrejme cukrovka zostala, som na inzulínovej pumpe. Poškodil mi zdravie. Mala som 46 kg pri výške 174 cm, keď som z práce odišla. Vyzerala som hrozne. Keby sa mi nenaskytla príležitosť, asi by som dopadla veľmi zle. Našťastie som mohla pokračovať v inej firme s tými istými klientmi, ktorí si moju prácu vážili. Bývali šéf terorizoval mňa aj mojich klientov aj tam, niektorých doslova vystresoval. Z terajšej šéfky sa vykľula tiež patologická osobnosť, tí ľudia, ktorí diskriminujú, majú osobný psychický problém, ktorý prenášajú na svoje obete. Našťastie som sa už dokázala ubrániť, ona si našla novú obeť, tiež mladá slobodná mamička, ktorá potrebuje prácu. Neviem, dokedy to takto pôjde ďalej.
Jediné východisko je nájsť svoju sebahodnotu a nastaviť si osobné hranice a hlavne vedieť sa zastať slabšieho – kolegu, člena rodiny či cudzieho na ulici.
Je nejaká šanca, že napriek tomu, že žijeme v 21. modernom storočí, dokážeme v blízkom čase vykoreniť diskriminácie?
Vykoreniť. No nevidím to veľmi ružovo, jediné východisko je nájsť svoju sebahodnotu a nastaviť si osobné hranice a hlavne vedieť sa zastať slabšieho – kolegu, člena rodiny či cudzieho na ulici. Pretože človek sám veľa nezmôže, treba sa spojiť a nečakať, že sa veci vyriešia samé.
(alb), foto FB Moniky Necpálovej