Za najväčšiu vec na svete považuje možnosť dať život. Najväčšie vynálezy ľudstva sú podľa nej písmo a kníhtlač. „Odkedy si sama seba uvedomujem, odvtedy som nedala peru a papieru, neskôr klávesnici a obrazovke, pokoj a trápim ich slovíčkami,“ povedala o svojej najväčšej záľube, ktorou sa snaží ohlasovať Krista. Rozprávali sme sa so zakladateľkou občianskeho združenia LOGOS artklub, vydavateľstva RUAH, internetovej stránky Trnavský literárny almanach, autorkou trinástich básnických zbierok, dvoch románov a niekoľkých divadiel. Veľmi povzbudivé myšlienky, ako aj liek na zúfalstvo, nám prezradila spisovateľka Gabriela Izakovičová Spustová.
Čo je najkrajšia vec, ktorá sa ti v živote podarila?
Porodiť šesť detí. To je to najlepšie, čo sa mi v živote podarilo. Nevyrovná sa to ani môjmu štúdiu na troch vysokých školách, ani doktorátu, ani úspechom v literatúre. Najväčšia vec na svete je dať život a prežiť dobrodružstvo rastu detí do krásy a do múdrosti. No, ale to nie je celkom moja zásluha. Je to dar darcu života a ja len ďakujem, že som mohla byť pritom s VIP-vstupenkou ako ich mama.
Čo si naopak, ako sa hovorí, za klobúk nedáš?
Mám veľký problém prijať zlo vo svete ako fakt, ktorý tu bol už odkedy sa ľudstvo ľudstvom stalo. Mám problém prijať hrubosť ľudí, agresivitu, nenávisť, chamtivosť. Neviem pochopiť ako si niekto môže privlastniť cudziu vec, cudzie územie, zotročovať a gniaviť iných, akým právom niekto nad niekým vládne, akým právom niekto siahne inému človeku na život – či už je to ktokoľvek – vojak, nenarodené dieťa, starý nemohúci človek… S tým mám skutočne problém.
Čo najradšej robíš vo voľnom čase?
Rada píšem. Najmä básne. Je to pre mňa ako dýchanie duše. Odkedy si sama seba uvedomujem, odvtedy som nedala peru a papieru, neskôr klávesnici a obrazovke, pokoj a trápim ich slovíčkami. Mám rada vážnu hudbu, prírodu, meditáciu.
Čím sa živíš?
Som knižná redaktorka. Mojou prácou je čítanie kníh. Predtým som bola učiteľkou a ešte predtým zdravotnou sestrou. A teraz sa cítim ako mix toho všetkého. Všetko sa mi v mojej súčasnej práci zišlo.
Aký nápad, ktorý vzišiel z tvojej hlavy, sa podarilo úspešne zrealizovať?
Založila som občianske združenie LOGOS artklub, vydavateľstvo RUAH, internetovú stránku Trnavský literárny almanach, napísala som trinásť básnických zbierok, dva romány, jedny črty. Keď som ešte učila, napísala som pre deti niekoľko divadiel, ktoré sme s deťmi zrealizovali. Viedla som niekoľko krúžkov – literárno-dramatický, environmentálny, novinársky, v ktorom sme vydávali a tlačili si vlastné školské noviny Parnas.
Kto je podľa teba najtalentovanejší v tvojom okolí? O kom by sme mali písať?
Môj rodák Viliam Turčány. Úžasný a skromný človek, už takmer 90-ročný (teraz žije v Bratislave), ktorý preložil diela Danteho, Petrarcu a iných veľkých básnikov, preložil tiež Proglas. Literárny vedec a tiež excelentný básnik. Zaslúži si, aby ľudia poznali nielen jeho meno, ale aj jeho skvelé dielo.
Čo je tvojím zmyslom života?
Usilovať sa o dobro, o pravdu, o spravodlivosť, o schopnosť dávať zo seba to lepšie a byť pre iných darom – čo neznamená vždy s nimi súhlasiť, ani konať podľa vôle iných ľudí, iba podľa Božích pravidiel. Usilujem sa, aspoň tak, ako to v danej chvíli vládzem, neschádzať z cesty k najvyššiemu Dobru, Pravde, Spravodlivosti.
Čo najsmiešnejšie vo svojom živote si vyparatil?
Konkrétne neviem, ale myslím, že som smiešna dosť často a ani o „trapasy“ nie je núdza. Veď ak sa človek naučí smiať sa sám na sebe, tak má zabezpečenú zábavu na celý život. Netreba sa brať priveľmi vážne, lebo život je len okamih. Treba si ho užiť a radovať sa. S mojimi už dospelými deťmi často „blbneme“ a zasmejeme sa na všeličom. Už sa teším na to, čo vyparatíme s mojou vnučkou Juliankou, keď sa naučí chodiť a rozprávať a dúfam, že budem mať vnúčat – a teda aj smiechu a radosti – celú hŕbu.
Aká je ústredná myšlienka, ktorou momentálne žiješ?
Byť naplno k dispozícii pre tých, ktorí ma potrebujú – pre moje deti, pre moju mentálne postihnutú sestru, pre moju chorú mamu na vozíčku, pre môjho manžela, pre moju prácu, otvorená Duchu pre nové veci, pre tvorbu…
Čo je podľa teba najdôležitejší vynález ľudstva?
Písmo – inak by sa nedala uchovávať múdrosť v takej miere, v akej je to možné vďaka písmu. A ešte kníhtlač.
Ak raz o tebe bude napísaná kniha, aký názov by bol momentálne najvýstižnejší? A aký názov by si si najviac priala?
Asi by mal názov Šťastná (stará) mama. Aký by som si priala Skvelá (stará) mama.
Aký je tvoj najobľúbenejší film, seriál, kniha, pieseň?
S týmto mám problém. Nemám vybraté svoje naj… Rada si pozriem dobrý film (momentálne mi filmy odporúčajú moje deti – a ich výber ma celkom teší), ale nemám najobľúbenejší. Nerada pozerám to, čo som už videla, okrem niektorých rozprávok a starých filmov. Knihy čítam neustále a mnohé sú skvelé, mnohé sú vzácnejšie než iné, ale tiež by som nerada vyčlenila konkrétnu naj… Hudbu mám rada vážnu, ale rada si počúvnem každú dobrú pieseň. Záleží mi však na obsahu.
Čo ešte túžiš vo svojom živote zažiť, alebo dokázať?
Je toho veľa, čo mám na pláne zažiť keď budem „veľká a bohatá“, ale najviac túžim zažiť, aby boli moje deti a ich deti a deti týchto detí… dobré, múdre a šťastné… a túžim to zažiť (aspoň tie vnúčatá). … a áno raz sa určite vydám na cesty a uvidím krásne krajiny, zdokonalím sa v jazykoch, chcela by som ešte napísať aspoň časť toho, čo mi víri v hlave, meditovať na brehu mora alebo na vysokej skale, v lese – vsávať Božiu múdrosť a silu, čo dal svetu vo svojom veľkolepom projekte s názvom svet, vesmír…
Kde najďalej si bola a čo je najdôležitejšia myšlienka, ktorú ťa ľudia tam žijúci naučili?
Doteraz som žiaľ priveľmi necestovala. Teraz sa to začína trochu meniť. Môj život bol ukotvený vo vlastnom rodinnom hniezde, vo výchove detí a v dlhoročnom štúdiu. A títo moji ľudia, ktorých som mala blízko seba ma naučili milovať život, milovať svet, milovať múdrosť, milovať jednoduchosť. Naučili ma, že človek dokáže veľmi, veľmi veľa zvládnuť v živote – ak je rozhodnutý a odhodlaný slúžiť, ak miluje, ak dôveruje Bohu, ak je pokojný, ak do svojho života vloží každý deň celé svoje ja a niekedy, ak to proste nechá plynúť podľa Božieho plánu a potom ďakovať a byť prekvapený, ako ďaleko či vysoko ho to doviedlo, alebo žasnúť, že to vôbec všetko zvládol.
Čo z toho by si chcela preniesť na Slovensko? Podarilo sa už prípadne niečo?
Nebáť sa prijať deti, nebáť sa študovať, nebrať ohľad na hlúpe reči tých, ktorým sa nepáči, že vyčnievate z radu. Nebáť sa prijať veľké výzvy a realizovať ich. Neprepadať zúfalstvu ak sa nedarí, a nespyšnieť, ak má človek úspech. Proste počúvať a ďakovať.
Čo je podľa teba najväčší a najpozoruhodnejší počin, ktorý sa za ostatný rok vo svete podaril?
Encyklika pápeža Františka LAUDATO SI.‘ Všetko, čo robí. V súčasnosti najväčšia osobnosť. Prelomové myšlienky plné Ducha, len či sme schopní pochopiť, čo hovorí. Nemám vždy pocit, že áno.
Veríš v budúci život? Kde by si si predstavovala ten svoj?
Verím v budúci život. Nepredstavujem si ho ako miesto, ale ako stav, v ktorom by sa ocitlo moje ja po opustení svojej karosérie. Myslím, že my sa rozhodujeme. Každý deň robíme mnoho ráz voľbu medzi dobrom a zlom, a tak si vyberáme svoju „letenku“. No ako matka viem, že rodič tak nesmierne miluje svoje dospelé dieťa, že ho nechá ísť, aj keď sa rozhodne opustiť dom, aj keď sa rozhodne žiť v tme, chlade, mraze, hlade – lebo si myslelo, že tam vonku bude niečo viac, niečo lepšie… len dúfa, že toto veľké dieťa raz nájde cestu k rodnému krbu, k rodinnému stolu, k hojnosti dobra a lásky, k objatiu tých, čo ho milujú – a to je vlastne moja predstava o budúcom živote… o nebi, o pekle a o očistci, nech ho nazývajú jednotlivé kultúry hocakými menami.
Cítila si už vo svojom živote beznádej a zúfalstvo? Čo si urobila si to zahnala?
Zúfalstvo je asi prisilný výraz, ale často mi bolo všelijako. Nevidela som východisko. Čo som robila? Asi mám šťastie, že som žena a smiem aj plakať. Občas som zúrila. Občas som musela „utiecť“ na hodinku-dve-tri do prírody – tak to mi skutočne pomáhalo. Alebo spánok. Spánok je geniálny. Alebo som to proste nechala bežať, nech už sa stane čokoľvek, a veci sa začali riešiť. Niekedy som doslova kričala k nebu a sťažovala sa Otcovi na plné hrdlo… pomáhalo to a často sa to aj, dovoľte mi toto silné slovo, priam zázračne vyriešilo. A niekedy treba asi dobrý boxovací mech… No v každom prípade nakoniec treba vstať a niečo robiť – aj keď to možno zatiaľ nie je podľa našich predstav. V živote som sa naučila, že všetko, čo človeka postretne, má svoj význam. Niekedy aj prehry, aj chudoba, aj nedostatok, aj „triedenie“ priateľov…
Ktorá veta ťa najviac vystihuje? Aké je tvoje motto a prečo?
Život je taký krátky okamih, že sa neoplatí upadať do zúfalstiev. O sto rokov si na nás nikto ani nespomenie (okrem nebeského Otca). Tak treba robiť to, čo v danom okamihu najlepšie viem a neobzerať sa na to, čo si kto o tom myslí. Treba sa z toho okamihu radovať a len si tak pokojne svietiť.
Dokázala by si prežiť mesiac v pustatine? Aké by to pre teba bolo?
Neviem. Ale ak by som mala aspoň minimálne jedlo a vodu, tak by som si ticho a samotu užívala tak veľmi, ako by sa len dalo. Ticho a samota v prírode – sú pre mňa kúpele pre dušu. Ešte by bolo super mať tam zásobu pier a papiera. Ale to až neskôr, keď by som sa nabažila ticha, a to aj vnútorného.
Ktorý z tvojich nápadov si praješ, aby iní ukradli a zrealizovali?
Túžbu, aby neboli vojny, aby si navzájom ľudia neubližovali. Aby bol svet miestom pokoja, normálneho života, lásky, dobra. Aby ľudia neničili prírodu, ale ju chránili. Aby ľudia nezabíjali svoje nenarodené deti a nezbavovali sa svojich starých rodičov odkladaním do starobincov, hoci aj luxusných. Aby všetci mali čo jesť, aby mali pitnú vodu a strechu nad hlavou. Aby malo každé dieťa dobrých, pracovitých a milujúcich rodičov. Aby svet nebol naruby, ale aby sa obnovil prirodzený poriadok. Aby sa ľudia riadili aspoň Desatorom – to by celkom stačilo na záchranu sveta a ľudstva.
Ktorú časť svojho majetku by si teraz hneď zobrala a položila na námestie s priloženým odkazom – berte si, nech to poslúži vám, ja mám toho dosť?
Čo by to asi tak malo byť, ak by to nemalo byť niečo, čoho sa chcem zbaviť, ale keby som chcela darovať niečo cenné? Myslím, že by som tam pokojne mohla dať nadšenie zo života, radosť zo života, radosť z detí… takže jednoznačne radosť. A ešte vďačnosť, že som mohla prežiť svoje dobrodružstvo života. A azda ešte bláznivé a asi aj odvážne nápady. Tak tých mám skutočne na rozdávanie.
Čo ti na sebe najviac prekáža?
Bojazlivosť, nestriedmosť, zábudlivosť, a tak trochu neporiadnosť vo veciach, s ktorou (márne) roky rokúce bojujem (niekedy úspešnejšie, no neraz menej úspešne)… a iné mnohé veci, s ktorými sa radšej ani nepochválim. No chvála Pánu Bohu, že mám 6 detí, ktoré ma z mojich neduhov liečia.
Čo z vynálezov ľudstva ťa najviac vystihuje?
Písmo. Písmo zviditeľňuje ľudskú myšlienku. Ja zviditeľňujem myšlienku Stvoriteľa o mojom živote. Škoda, že nie vždy je táto Božia myšlienka na mne zreteľná a krasopisná. Častejšie je to môj škrabopis, keď sa usilujem o svoj vlastný rukopis a krivím presné línie Múdrosti, Pravdy a Krásy. (alb)