Tak, ako postupne prekonávame zdravotnú hrozbu vírusu Covid 19 vynárajú sa legitímne otázky, akou cestou sa môže spoločnosť ďalej uberať. Nebudem špekulovať nad pôvodom vírusu a ani inak konšpirovať. Dôsledkom tejto pandémie však budú silné spoločenské otrasy nielen v oblasti zdravotnej, ale hlavne hospodárskej, ekonomickej a politickej. Faktom totiž je, že nastupuje obrovská systémová kríza kapitalizmu, ktorú nepochybne pocítime všetci.
Zopakujem a zdôrazním, že pandémia koronavírusu prekryla, či urýchlila, alebo odhalila krízu kapitalistického systému v celej jeho podstate !
Ľudia sú zatiaľ bežne povedané v pohodičke. Míňajú svoje zásoby a politici ich ubezpečujú, že je úplne normálne prekryť staré dlhy novými. Veria, že možno už o týždeň zahodia rúško a začnú konzumovať tak, ako pred krízou, podľa hesla „Spolu (s bankármi) túto krízu prekonáme“. Zrejme ani netušia, čo všetko ich čaká a neminie. Živelný a primitívny kapitalizmus (tentoraz liberálny) sa práve vyčerpal. Opäť budú aktuálne témy sociálnej spravodlivosti a demokratizácie ekonomického systému. Bude to však dlhší a zrejme aj komplikovaný proces.
Národná banka Slovenska predpokladá medziročný prepad o viac ako 9 % a očakáva, že toto číslo sa bude ešte zvyšovať. Rovnako tak sa predpokladá, že návrat do “normálu” bude trvať dlhšiu dobu. (Otázkou však je, čo považujeme za normál.) Objavuje sa stále viac ekonómov – analytikov, ktorí usudzujú, že hospodárska kríza, ktorá je pred nami, bude vážnejšia nielen ako tá, ktorá tu bola v roku 2008-2009 ale aj ako tá z 30-tych rokov minulého storočia. Ak by sa takéto odhady stali realitou, pôjde o mimoriadne vážnu situáciu, ktorá si bude vyžadovať nekompromisné celospoločenské opatrenia. Ich výsledkom budú zrejme aj systémové zmeny vlastníctva výrobných prostriedkov, smerujúce k posilneniu úlohy štátu, predovšetkým v hospodárskej oblasti. Situácia pri tejto epidémii, či pandémii, jasne ukázala, že súkromní vlastníci – podnikatelia si nedokážu poradiť ani s dočasnými problémami vo vlastných podnikoch, ak sa do toho „nevloží“ štát. Pri pohľade do minulosti sa podobné ekonomické otrasy riešili vždy radikálne a zvyčajne až revolučne. Po II. svetovej vojne mnohé krajiny Európy pristúpili k procesu znárodnenia kľúčových hospodárskych odvetví a k budovaniu sociálne spravodlivejších vzťahov. Aj kapitalizmus sa značne reformoval, aby mohol konkurovať socializmu a zabezpečil sociálny zmier na dlhšie obdobie. Úlohy a funkcie štátu boli posilnené a toto je znova veľkou výzvou pre našu súčasnosť aj budúcnosť.
Ekonomický prepad bude mať veľmi negatívny vplyv na celú spoločnosť. V podmienkach Slovenska sa očakáva prudký nárast nezamestnanosti, ktorý podľa odhadov môže v krátkej dobe presiahnuť číslo 100 000. Môžeme teda zabudnúť na rast platov, či takzvané „smerácke“ sociálne balíčky. Dá sa tiež očakávať frontálny útok podnikateľského prostredia, spoločne s pravicovou vládou, zameraný na okliešťovanie práv zamestnancov a pritvrdenie legislatívy vo všetkých oblastiach. Minister hospodárstva Richard Sulík, ako agresívny liberál, ktorý by štát najradšej osekal len na základné funkcie, s tým problém mať nebude. Drastické zhoršenie príjmov obyvateľstva, ktoré je už dnes až po uši zadlžené, bude viesť k nesplácaniu úverov, k nárastu exekúcií, rozvratu rodín a k ťažkým psychickým traumám. Nezabúdajme na starú pravdu, že nesplatiteľný dlh vždy zotročuje! Drasticky sa tak zmení sociálna situácia väčšiny obyvateľstva. Stredná vrstva sa bude zužovať a bude rásť počet tých, ktorí na vlastnej koži okúsia to, čomu sa hovorí chudoba. Nešťastím Slovenska je, že v uplynulých tridsiatich rokoch došlo k totálnej likvidácií jeho vyváženej hospodárskej štruktúry, k rozpredaju strategických a “transformácii” (rozumej rozkradnutiu) štátnych podnikov, ktoré boli v rukách socialistického štátu. Táto sebestačne orientovaná ekonomika bola nahradená jednostrannou fixáciou hlavne na automobilový priemysel a jeho dodávateľský segment. Takže od toho bude závisieť naša nezamestnanosť a aké silné budú dopady krízy. Dotkne sa to aj bankového sektora, oblasti stavebníctva a v dôsledku poklesu kúpyschopnosti obyvateľstva aj odvetvia služieb. V plnej nahote sa prejaví fakt, že Slovensko je ekonomicky okupovanou krajinou a že naša vláda je len akýmsi správcom kolónie, ktorá už nemá vlastnú ekonomiku, reálnu moc, ani vplyv. To, čím sa chválili naši politickí lídri, že sme automobilovou veľmocou, sa nám môže stať osudným. Pripomínam, že KSS pred týmto varovala politikov i občanov od samého začiatku a potom ešte opakovane niekoľkokrát. Globálna prepojenosť ekonomík a naša absolútna závislosť na rozhodnutiach ekonomických elít v nadnárodných spoločnostiach, nám bude určovať tempo budúceho vývoja. Inak povedané, miera ekonomických a sociálnych otrasov, ktoré nás čakajú bude závislá od rozhodnutí manažmentov v nadnárodnom priemyselnom a bankovom sektore. A keďže tieto sú mimo Slovenska, tak hádajme, koho záujmy sa budú presadzovať?
Väčšina ani len netuší, ako šikovne „koróna“ prekryla systémovú krízu kapitalizmu a že aj bez koróny by ju čakala bieda, úpadok a mizéria. Potácanie sa na okraji priepasti a červene čísla už dlho signalizovali, že niečo nie je v poriadku. Vláda sa snaží situáciu zľahčovať, ľudí ako aj podnikateľský sektor upokojuje refundáciami a rôznymi podpornými dávkami, či daňovými úľavami. V prostredí klanového kapitalizmu slovenského typu však táto pomoc vyzerá skôr ako paródia. Mimochodom, aj v tejto situácií sa ešte len ukáže ako nesmierne dôležitý je štát. No treba povedať aj to, že v područí súkromného kapitálu je neustále rozkrádaný, či zneužívaný a prokapitalistické subjekty pri moci k nemu pristupujú ako k dojnej krave. Veď nie je to tak dávno, čo minister financií Ivan Mikloš vyhlásil, že „štát je zlý vlastník“. Liberáli ho prostredníctvom lúpežnej privatizácie na jednej strane takmer totálne odrezali od aktívnej ekonomickej činnosti a od stabilných príjmov zo štátnych monopolov a na strane druhej je to ten istý štát, ktorý má preberať na svoje plecia straty privátneho ekonomického sektora. Stalo sa tak počas krízy v rokoch 2008 – 2009 a deje sa tak aj dnes. Deje sa tak po celom svete a deje sa tak aj na Slovensku. Jednoducho povedané, zisky sú privatizované a straty zoštátňované. Aj toto je prejav systémovej chyby, či degenerácie kapitalizmu. Na mieste je otázka, ak štát dnes zachraňuje privátny podnikateľský sektor, kto bude zachraňovať nezamestnaných, bežných pracujúcich a dôchodcov?
Slovenská realita je taká, že veľká časť populácie je zadlžená. Tento systém priam nútil všetkých žiť na dlh a väčšina tomuto lákaniu aj podľahla. Zamyslime sa teda, ako dlho môže kapitalisticky štát platiť refundácie každému, kto si o ne požiada? Kto bude kupovať nové autá, keď bude problém získať a hlavne splácať uver v tak neistých časoch? Kto bude mať na to ísť bývať do novostavieb a kto sa pôjde ubytovať na hotel či penzión? Bohužiaľ len zlomok populácie, bežný občan už zrejme nie.
Koalícia sa zatiaľ tvári, že niečo rieši. Čaká na peniaze z EU, dramaticky nás zadlžuje a dúfa, že ďalšie dlhy nás všetkých zachránia. Lebo vraj našla prázdnu “špajzu”. Položme si však otázku, ktorá kolonizovaná krajina má, mala alebo niekedy mohla mať plnú špajzu? Veď tento systém mal iba zlé, alebo horšie časy (systematického rozkrádania a zadlžovania!). Ani parlamentná “prokapitalistická” opozícia s ničím zásadným to jest systémovým neprichádza. Jednoducho nemôže ísť mimo mantinelov kapitálu a tak ani ona nemá (okrem kozmetických) žiadne reálne a účinné riešenia. Všetci čakajú v nemom úžase, čo padne ako prvé a jedine čoho sú schopní je len “nevedomá” kritika dôsledkov krízy kapitalizmu. Kotleba sa tiež zmohol len na reči o zlých a nenažraných bankách “neuvedomujúc si”, že už vlastne kritizuje jeho systémovú podstatu. Čo iné však môžeme očakávať, keď je občan iba zákazník a o jeho bytí rozhoduje korupčný trh ? Liberálny kapitalizmus, skrývajúci sa za demokraciu, v sebe nakumuloval to najhoršie z predchádzajúcich systémov. Legalizoval vzájomne okrádanie, umožnil bezbrehé zhŕňanie majetku, ktorý nadradil životu a priam “vyšperkoval” veľkú korupciu. Či sa to niekomu páči alebo nie, východiskom z tejto situácie je “znovuobjavenie” spolupráce a hodnôt ktoré boli charakteristické pre socializmus, tentoraz však v novej situácii. Nie náhodou, aj v našich podmienkach, došlo za posledných tridsať rokov k systematickému útoku, dehonestácii až kriminalizácií všetkého, čo má niečo spoločné so socializmom minulého storočia. Je pochopiteľné, že strach zo všetkého pozitívneho, čo ľudom priniesol môže byť pre držiteľov renty obrovský. Aj preto boli komunisti, ako nositelia tohto odkazu takmer v celej Európe zatlačení na úplný okraj politického spektra. No ich programové hodnoty budú žiadaným východiskom z dnešnej krízy systému všemocných peňazí. Súčasné a budúce generácie tak majú ideálnu príležitosť na nový, historických deformácií zbavený socializmus. Áno, doba sa zmenila, ale podstata myšlienok socializmu sa opäť hlási o slovo a nastáva čas nového zápasu o ich naplnenie.
Jozef Hrdlička