Kategórie

ČI BUDEM TAKÝMTO PACIFISTOM AJ POČAS VOJNY, SA UKÁŽE AŽ VTEDY, KEĎ TO PRÍDE, HOVORÍ AUTOR KNIHY ŠTYRI MALÉ ZASTAVENIA VEĽKEJ VOJNY

Odpor proti vojnám popísal formou štyroch príbehov v knihe Štyri malé zastavenia veľkej vojny. Spisovateľ TOMÁŠ BENÍK o americkom dni nezávislosti, o NATO, hrozbe vojnového konfliktu a iných témach.

Pripomenuli ste si 4. 7. nejako špeciálne americký Deň nezávislosti?
Viem, že tento Deň existuje a z akého historického dôvodu vznikol. A tým to aj končí.

Nezdá sa vám, že dnešná spoločnosť sa až kŕčovito drží protiamerických nálad?
Nikdy nemožno povedať, že sa celá spoločnosť drží jedného názoru. A tvrdenie, že sa niekto kŕčovito drží nejakej názorovej platformy, by sme mali tiež brať s rezervou. Samozrejme, už keď sme túto spoločnosť takto „okresali“, nájdeme ľudí, ktorí naozaj „kŕčovito“ stoja za svojim, ale tých je málo. Nálady proti niekomu tu vždy boli, sú a budú. Ak by sme sa pozreli na spoločnosť v našej krajine, vidíme tu skupinu ľudí, obracajúcu sa na Západ (Európska únia, USA), a skupinu ľudí, vidiacu východisko na Východe (Ruská federácia, Čína). Medzi nimi je, ako už tradične, „ten ostatok“, čiže tí, ktorí balansujú medzi jednou či druhou skupinou alebo sú zatiaľ bez názoru. Čiže ak to zhrnieme, len určitá časť spoločnosti, nech je to ktorákoľvek, sa drží protiamerických nálad. Aká časť z tejto časti sa drží „kŕčovito“, nevedno.

Nepripomína vám to už hystériu proti Rusku? Že akoby sme boli v bipolárnej spoločnosti. Buď si protiruský, alebo protiamerický?

Bohužiaľ, pripomína mi to túto hystériu, aj keď by sme mohli polemizovať o tom, ktorá hystéria je väčšia. Stále sú tu snahy vládnucich zložiek či médií o presvedčenie samotnej spoločnosti, že bipolárna spoločnosť neexistuje, ale opak je pravdou.

Myslíte si, že spoločnosť proti USA vyburcovali práve správy o tom, že zámienka na vojnu v Iraku, teda zbrane hromadného ničenia, neboli nájdené a Tony Blair priznal, že išlo o klamstvo?
Treba stále mať na mysli, že nie celá spoločnosť je proti USA, ak sa teda dívame na spoločnosť ako na ľudstvo samo. Takže tu máme len časť spoločnosti, ktorá bola, je a vždy bude z určitých príčin stáť proti USA. Čo sa týka zbraní hromadného ničenia v Iraku, toto klamstvo určite zvýšilo percento ľudí na svete, ktorí sú proti USA, dokonca aj počet samotných občanov tejto krajiny. K vyburcovaniu však určite neprišlo. USA majú stále mnoho obdivovateľov a spojencov po celom svete, dokonca aj takých spojencov, ktorým neprekáža, že im niečo zlé vykonali.

Nazdávate sa, že svet potrebuje, alebo nepotrebuje svetového policajta?
Prečo by mal svet mať svetového policajta? Akým právom si nejaký štát uzurpuje toto právo, ktoré presadzuje skôr formou činov ťažkého kriminálnika, vraha a vydierača? Svetu stačí spoločnosť zástupcov všetkých štátov sveta, v tomto prípade OSN, ako orgán, ktorý, ak by riadne fungoval, konal nestranne a mal riadne celosvetové právomoci, dokázal by riadne a v mieri riešiť problémy a sťažnosti štátov.

Prečo by mal svet mať svetového policajta? Akým právom si nejaký štát uzurpuje toto právo, ktoré presadzuje skôr formou činov ťažkého kriminálnika, vraha a vydierača?

Ste za trvalú prítomnosť vojenských síl USA na území SR?
Hovorí sa, že štát, ktorý nemá svoje vojsko, si platí cudzie. V blízkosti našej krajiny to už platí o krajinách, ktoré si vojenské sily USA pozvali na „ochranu“ pred Ruskou federáciou. Len nedávno sa napríklad dohadovalo Poľsko s USA na postavení základne pre vojakov USA a zaviazalo sa, že všetky náklady s výstavbou a prevádzkou uhradí. Skôr či neskôr sa to určite stane aj Slovensku, ak si takéto sily pozve. V širšom svete, napríklad v Južnej Kórei, len pred pár rokmi dotiahli z USA systémy protivzdušnej obrany na ochranu Južnej Kórei pred raketami zo Severnej Kórei. Výsledkom bol, okrem komplikácií s umiestnením a s protestami obyvateľstva, obrovský účet za tieto systémy, ktoré juhokórejská vláda odmietala zaplatiť, pretože o tieto systémy pôvodne ani nestála. Nie som za prítomnosť ani jedného cudzieho vojska na území Slovenskej republiky. Tá má, ako suverénny štát, mať vlastnú armádu takú, ktorá by bola schopná brániť našu vlasť. Iste, nie sme veľký národ, aby sme sa mohli postaviť armádam iných veľkých krajín, či veľmocí. Preto by sme sa, aj keby taká armáda bola k dispozícií, mali skôr snažiť vytvárať a udržiavať priateľské vzťahy s inými štátmi.

Čo si myslíte o téze, že USA zasahujú do vnútroštátnych záujmov iných štátov?
Nemali by to robiť, no, bohužiaľ, robia to od konca Druhej svetovej vojny. Tieto zásahy od roku 1950 až do invázie do Iraku v roku 2003 a Afganistanu v roku 2001 končili takmer vždy priamym vojenským zásahom. Najprv bol dôvodom pre takýto zásah boj proti šíreniu komunizmu a po konci Studenej vojny boj proti terorizmu, diktatúram a za demokraciu vo svete. Výsledkom boli vždy zdevastované krajiny s menšou či väčšou časťou vyvraždeného obyvateľstva, obrovským množstvom utečencov a obrovským chaosom, ktorý viedol do ďalšieho a ďalšieho plienenia, ničenia a vraždenia. V súčasnosti zasahujú do vnútroštátnych záujmov iných štátov nepriamo, či už rôznou podporou miestnej opozície alebo s vyslaním expertov, ktorí majú nejakým spôsobom tejto skupine pomôcť získať obyvateľstvo alebo jeho časť na svoju stranu, prípadne vykonať iné špeciálne operácie. K tomu všetkému sa pridáva činnosť médií, ktoré sa snažia presvedčiť aj iné štáty, že snahy o zvrhnutie vlády, ktoré odrazu vypuknú v niektorej krajine, sú správne. Už sa v USA ani netaja, že za pokusmi o zvrhnutie vlády stoja oni. Stačí len povedať, že vláda v niektorej krajine je zlá a okamžite sa k tejto téze a činnostiam USA pridá niekoľko desiatok štátov.

K tomu všetkému sa pridáva činnosť médií, ktoré sa snažia presvedčiť aj iné štáty, že snahy o zvrhnutie vlády, ktoré odrazu vypuknú v niektorej krajine, sú správne.

Mala by sa zintenzívňovať spolupráca v rámci NATO?

Spolupráca Slovenskej republiky s NATO je podľa môjho názoru dostatočná. Naše jednotky riadne spolupracujú s NATO a podieľajú sa na operáciách a cvičeniach. Skrátka, sme partnerom NATO, ktorý riadne s touto organizáciou spolupracuje, aj keď stále rozmýšľam nad myšlienkou, či má NATO v súčasnosti stále zmysel. Kto je jeho nepriateľom? Počas Studenej vojny to boli hlavne štáty Varšavskej zmluvy. A v súčasnosti? Ruská federácia? Čína? Nepriateľ, o ktorom musíme už roky presviedčať ľudí, že je našim nepriateľom, aj keď po konci Studenej vojny je našim partnerom? A bude spolupráca, spolu so záväzkami, taká istá a pevná aj v prípade „ostrého“ útoku na štát NATO?

A čo hovoríte na požiadavku USA, aby štáty Severoatlantickej aliancie prispievali do NATO 2 percentá svojho HDP?
Možno sa to ťažko hovorí, ale ak niekto chce byť súčasťou nejakého spoločenstva, mal by plniť jeho požiadavky či stanovy. A keďže jednou zo stanov sú tieto 2 percentá, tak by sa to malo plniť. Požiadavke USA sa ani nedivím, pretože táto krajina prispieva do NATO najväčším percentom celkového rozpočtu. A práve v rámci vyvolávania potreby obrany proti „možnej invázií Ruskej federácie do Európy“ sa ukázalo, ako to v tejto organizácií v skutočnosti funguje a kto koľko naozaj do nej prispieva. Takže sa nedivím prezidentovi Donaldovi Trumpovi, že mu došla trpezlivosť, ktorá bola u jeho predchodcov. No na druhej strane sa musíme pýtať, či NATO splní svoje záväzky voči svojim členským štátom, ak by tie boli ohrozené. Či teda tá platba „za ochranu“ je opodstatnená a či ohrozený štát nebude na svoje problémy sám, tak ako sa to stalo v minulosti, teda ešte pred NATO, už mnohokrát.

Filozoficky sa cítite byť prísnym pacifistom, alebo uznávate legitimitu pojmov ako „spravodlivá vojna“ či „svätá vojna“?
Keď je mier, tak je pacifistov drvivá väčšina. Keď vojna vypukne, zostane len naozaj pár tých, ktorí to myslia skutočne vážne. A či som aj ja medzi tými pár skutočnými pacifistami, alebo väčšinou, ktorá sa napokon do vojny nechá nejakým spôsobom zatiahnuť, ukáže až vojna, ktorá sa začne priamo týkať aj mňa. Zostáva mi len veriť, že k takejto previerke snáď nikdy nepríde. Vždy je hrôza, keď ľudia zabíjajú iných ľudí, no ešte horšie je, keď sa smrť pustí „do práce“ v časoch vojny. Vtedy sa zmenia aj tí, ktorí si vravia, že by nikdy nikomu neublížili. Svoj odpor proti vojnám a potrebu poukázania na možné zničenie ľudstva v rámci celosvetového konfliktu, ak by vypukol v skutočnosti, som popísal formou štyroch príbehov v mojej knihe Štyri malé zastavenia veľkej vojny. Ale, ako som už spomenul, či budem takýmto pacifistom aj počas vojny, sa ukáže až vtedy, keď to príde…
Svätých vojen tu bolo už neúrekom. Jedno náboženstvo proti druhému. Jedna polovica daného náboženstva proti druhej polovici toho istého náboženstva. A takéto vojny sú aj dnes. Otázkou je, či božstvo, za ktoré sa vojny viedli a vedú, si naozaj uctí „svojich bojovníkov“ odmenou, ktorá sa od neho očakáva. Spravodlivá vojna je možno správna len v tom prípade, ak obranca vytlačí útočníka, ktorý obrancovu zem napadol, vyplienil a pozabíjal jeho obyvateľov, zo svojho vlastného územia. Prípadne, ak ho potom prenasleduje do momentu, kedy ho úplne neporazí na jeho vlastnom území. Ale to je len naozaj „možno.“ Ktorá vojna bola naozaj spravodlivá? Teda aspoň počas celého svojho trvania? Vojna je svinstvo, aj keď sa k nej pridá nejaké „vznešené“ prídavné meno. Vždy je to len neskutočný výbuch násilia, smrti a devastácie všetkého, čo človek vytvoril. A aké je vlastne riešenie vojny? Mier? To obdobie medzi dvoma vojnami? Alebo tá vojna, ktorá príde po tej aktuálnej?

Vojna je svinstvo, aj keď sa k nej pridá nejaké „vznešené“ prídavné meno.

Myslíte si, že USA pod vedením Donalda Trumpa vyprovokuje nejakú vojnu? Napr. proti Iránu?
Pokusy o vyprovokovanie vojny tu boli. Čo sa však týka Iránu, snáď sa ešte snaží byť USA stále s chladnou hlavou. Irán nie je Irak alebo Afganistan. A koniec koncov, aj v týchto krajinách USA vedie dodnes svoju vojnu. Najhoršia akcia, akej sa USA dopustili, sa udiala v apríli roku 2018 v Sýrii. Pred touto akciou malo dôjsť k chemickému útoku dňa 7. 4. 2018 v meste Douma. Čo sa tam vtedy presne stalo či nestalo, nechajme teraz tak. Dôležité je, čo sa stalo po tomto útoku. Okamžite, než aby sa čokoľvek vyšetrilo, bola vláda v Sýrii obvinená z útoku a hneď sa z USA ozývali požiadavky na letecký útok na sýrske ciele ako odveta. Lenže sa v rámci týchto požiadaviek žiadal aj útok na vojenské základne Ruskej federácie v Sýrii ako podporovateľa sýrskej vlády, pretože Ruská federácia svojou intervenciou, namierenou proti Islamskému štátu, pomohla sýrskemu prezidentovi Baššárovi al-Asadovi a tým nepriamo mala umožniť, aby k chemickému útoku na Doumu mal údajne dať rozkaz. Ruský prezident Vladimír Putin vyhlásil, že ak bude útok vedený aj na ruské základne, budú zničené nielen rakety, ktoré tam doletia, ale aj cieľ, ktorý ich vystrelil. A tentoraz bolo vidieť, že to po predchádzajúcom útoku USA s Tomahawkmi na Sýriu myslí naozaj vážne. K pripravovanému útoku na sýrske ciele sa pridali aj Francúzsko a Veľká Británia. Od toho momentu sa k pobrežiu Sýrie každým dňom blížili ďalšie a ďalšie vojnové lode a ponorky. Niektoré plavidlá či ponorky určite neniesli len konvenčné, ale aj jadrové hlavice. Ruská federácia sem vyslala aj lode, ktoré boli pripravené len na zničenie teraz už nepriateľských lodí, ak by to bolo nutné. Situácia bola veľmi vážna. A ani Donald Trump nevedel, čo vlastne robiť, pretože sa vyjadroval, že zaútočí, potom, že nezaútočí… Každý deň inak. A nervozita bola tentoraz naozaj cítiť. Dovoľujem si tvrdiť, že tento moment by sa dal prirovnať ku Karibskej kríze. Pretože ak by sa naozaj zaútočilo na ruské ciele, prišiel by útok na americké ciele a do celosvetového konfliktu by naozaj chýbal len krôčik. A keď dokonca aj naša verejnoprávna televízia sa v jednej reportáži priamo pýtala, či dôjde ku konfliktu medzi veľmocami, bolo mi jasné, že je veľmi zle. K útoku napokon došlo z 13. na 14. apríla. Len niekto tam hore vtedy zachránil ľudstvo pred totálnou skazou. Ja som to vtedy sledoval od začiatku do konca a musím povedať, že tak ako vtedy som sa snáď ešte nikdy nebál. Ľudstvo bolo len krôčik pred vyhynutím, a ani si to nevšimlo. Aby toho nebolo málo, tak o pár dní po útoku sa francúzsky prezident Emmanuel Macron vyjadril, že prehováral Trumpa, aby zaútočil aj na ruské základne. A ešte jeden krát bolo ľudstvo, avšak tentoraz viac krokov od celosvetového konfliktu, a to v momente, keď sa USA vyhrážali útokom na iránske ciele za zostrelenie špičkového drahého amerického dronu, ktorý sa najprv pri Iráne nenachádzal, aby potom bol zostrelený v medzinárodných vodách, aj keď bol zostrelený kúsok od pobrežia Iránu, čiže v iránskych vodách. Vtedy sme sa tiež zobudili pár dní po útoku a prečítali si správu, ako sa Trump vychvaľoval, že nechal poslať do vzduchu letku bombardérov, ktorú len pár minút pred útokom na Irán odvolal. A toto sa stalo len v podstate pred pár dňami! Do konca Trumpvej vlády je ešte veľa času, takže ťažko povedať, či sa opäť niečo veľké zomelie, alebo nie…

A ani Donald Trump nevedel, čo vlastne robiť, pretože sa vyjadroval, že zaútočí, potom, že nezaútočí… Každý deň inak.

Čo by podľa vás bolo potrebné na ukončenie dnešných vojen a celkovo k upokojeniu situácie aj v súvislosti s novou studenou vojnou, ktorá prebieha predovšetkým na poli informačnej vojny?
Táto otázka koluje v ľudstve v rôznych podobách od momentu, keď začalo viesť vojny. Ako vidíme, odpoveď sa za tie tisícročia stále nenašla. Osobne si myslím, že sa všetky vojny ukončia na nejaký čas len v tom momente, ak ich prekoná obrovský, najlepšie celosvetový, konflikt, ktorý zničí mnoho krajín naraz a privedie zredukované ľudstvo na pokraj hladomoru alebo vyhladenia. Dve svetové vojny v 20. storočí nám to ukázali. Vtedy sa slovo mier odrazu prestalo používať len ako sloveso v rozkazovacom spôsobe 2. osoby jednotného čísla. V súčasnosti by si museli predstavitelia vlastných štátov, ktorí naozaj budú stáť len za vlastnými národmi, nie za svojimi záujmami, sadnúť za jeden stôl a odpustiť si navzájom všetky spory, zlé názory a hodiť za seba predsudky a všetky prekážky, ktoré medzi nimi sú. Samozrejme, musia naozaj jednať len za svoje národy, za celosvetový mier, a zároveň musia túto potrebu mieru myslieť vážne. Inak to nepôjde. Ale to by asi najprv musel prebehnúť ďalší celosvetový konflikt alebo „mimozemská invázia.“ Upokojenie situácie? Možno by na začiatok bolo dobré, aby sa veľmoci prestali navzájom obviňovať pomaly už aj za zimu na Antarktíde a baviť sa ako rovný s rovným, nie ako rovný s rovnejším. A hlavne sa stretávať a otepľovať chladnúce vzťahy. Ďalej neviem, ako postupovať, ale je mi jasné, že aj tieto začiatočné riešenia budú veľmi ťažké na realizáciu. Treba však mať na vedomí, že vojny z tohto sveta asi nikdy nezmiznú. Takže aj keby sa všetky vojny súčasnej doby ukončili, skôr či neskôr prídu ďalšie. Bohužiaľ…

M. Albert, foto ilustračné pixnio.com a archív Tomáša Beníka

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *