Okrem iných hororov napísal aj knihu Na dušičky zomrieš. Majster slovenského hororu MARK E. POCHA je ideálnym respondentom práve na toto obdobie hromadných návštev cintorínov. „Maskovaný vraždiaci maniak je symbolom smrti – chladnej, mechanickej, s nulovou empatiou. Ani s ním ani so Smrtkou sa nedá jednať,“ hovorí v rozhovore o svojej knihe Na Dušičky zomrieš. Nielen o tom sme sa však rozprávali s Markom. V rozhovore sa dozviete, či sa bojí na cintoríne, či tam chodieva po hororové rady, alebo či sa mu sníva s mŕtvymi.
Koľko peňazí zvyknete minúť na dušičky? Čo všetko kupujete?
U nás tieto otázky tradične riešia ženy, takže sa nemusím stresovať, chvalabohu. Kupujú sa kvety, sviece aj kahance, teda klasika.
Aký veľký význam majú pre vás dušičky?
Asi ako všetky sviatky, hoci sú mi bližšie o to viac, že toto obdobie roka preciťujem akosi hlbšie. Jeseň má svoju nezameniteľnú atmosféru a dokáže sa človeku dostať „pod kožu“. Kdesi vo vnútri totiž cítime, že kolobeh prírody sa uzatvára, niečo staré sa končí, blíži sa zima, symbolická smrť… A na jar nás čaká znovuzrodenie. Dušičky sú mystickým obdobím.
Považujete za dôležité myslieť na svojich zosnulých počas celého roka?
Nielen dôležité, ale aj samozrejmé. U nás sa vždy chodilo na cintorín aj počas iných ročných období, nielen na dušičky. Navyše, mne sa so zosnulými neraz aj sníva. Nosíme ich predsa v srdci a aj vďaka tomu ostáva ich pamiatka stále prítomná.
Aké pocity máte všeobecne pri návšteve cintorína? Vyvolávajú vo vás všeobecne strach, pokoj, alebo aké iné pocity?
Cintorín bol pre mňa vždy miestom pokoja a tichého rozjímania. Veštkyňa mi síce raz povedala, že priťahujem zblúdilé duše a nemal by som tam chodiť bez štipky soli vo vrecku (na ochranu), ale môj postoj to nijak nezmenilo. Pietne miesto je pietne miesto. Napĺňa dušu pokojom, úctou a zbožnosťou.
Aký je to pocit, že sa s vami spája kniha o dušičkách.
Na počudovanie celkom obyčajný. (smiech). Dušičky sú ideálnym obdobím kam zaradiť „teenagerskú vyvražďovačku“, teda aj môj román Na Dušičky zomrieš. Maskovaný vraždiaci maniak je symbolom smrti – chladnej, mechanickej, s nulovou empatiou. Ani s ním ani so Smrtkou sa nedá jednať. Idú vám po krku do samého konca, pokiaľ udrela vaša hodina. To je myslím si, to desivé aj na mojom románe. Že vymeraný čas nemožno natiahnuť a pred poslednou ranou nás nezachránia ploty, zamknuté dvere ani zákony.
Maskovaný vraždiaci maniak je symbolom smrti – chladnej, mechanickej, s nulovou empatiou. Ani s ním ani so Smrtkou sa nedá jednať. Idú vám po krku do samého konca.
Keďže ste autor hororov, chodievate po inšpirácie a múzy na cintorín?
Ani nie, hoci tie zblúdilé duše mi možno už kadečo našepkali… (smiech) Moje hlavné inšpirácie pochádzajú priamo zo života. Aj z vlastného, ale aj zo života ľudí, ktorých príbehy si vždy rád vypočujem. Každý jeden človek skrýva nesmierne množstvo zaujímavých historiek. A každý jeden z nás má v sebe niečo univerzálne ľudské a pravdivé. Práve to ma zaujíma ako spisovateľa. Hrôzostrašné rekvizity a postupy ako z hororových filmov k tomu „len“ dotvárajú vhodnú kulisu.
Je práve toto obdobie Dušičiek pre vás autorsky činné?
Ako kedy. Dve knihy som napísal takto na prelome októbra a novembra, takže zrejme na tom niečo bude…
M. Albert, foto archív Marka E. Pochu
PREČÍTAJTE SI AJ ĎALŠÍ ROZHOVOR S MARKOM E. POCHOM: