Wednesday, 14 Nov 2018

ČO SME UROBILI PRE DETI OD ROKU 1989? NIČ, ALEBO LEN VEĽMI MÁLO, HOVORÍ SPISOVATEĽ STANO HÁBER

Do roku 1989 režim na deti myslel viac, ako terajšia kapitalistická demokracia, čo je paradox, prezrádza spisovateľ Stano Háber ako prvý v druhej sérii rozhovorov s rôznymi ľuďmi na rôzne nečakané a netradičné otázky: tentokrát sme sa zamerali na oblasť talentov a ich podpory. V rozhovore Háber okrem iného hovorí, že takú moc nemá, aby vysvetlil mužom a ženám, „že emancipácia je vlastne podvod“. Nekritizuje, naopak ľutuje ženy, že to dnes majú veľmi ťažké. Každá, ktorá bola s dieťaťom doma a potom v zamestnaní vie, aká je to strašná drina, hovorí spisovateľ a celkovo, nielen v tejto súvislosti, odporúča pozrieť si systém v Českej republike, „kde si výdobytky v sociálnom systéme z čias socializmu ponechali v oveľa väčšej miere, ako my“. Hovorí, že kultúrny úpadok je v ľudskej spoločnosti neustále prítomný už tisícročia. „Bedákajú tí, ktorí si to uvedomujú. Čo však robia oni sami, aby tomu tak nebolo?“ pýta sa prvý respondent v sérii nových rozhovorov. Hovorí, že pri každej snahe je nutné urobiť čin. A dodáva, že ak budeme o zmenách len hovoriť, „budeme najuvravenejším národom, ktorý neustále mudruje a nečinne sa pozerá, ako ide všetko v starých koľajách“. Ďalšie zaujímavé informácie a podnety nám v exkluzívnom rozhovore prezradil básnik a skvelý človek Stano Háber.

 

Dnes sa často hovorí o nezáujme mladých ľudí napr. o šport. Ako by ste daný problém vyriešili? Čo je potrebné zmeniť?

Takú moc nemám, aby som vysvetlil mužom a ženám, že emancipácia je vlastne podvod. Nik biologickú podstatu nezmení a ani nemôže. Matka je potrebná pri výchove dieťaťa minimálne do školského veku a najlepšie pre jeho vývoj je, ak ju má doma. Ženy sa hrnú do zamestnania, lebo muži nedokážu sami uživiť rodinu. Potom sú deti odkladané kade – tade. Nekritizujem ženy. Ľutujem ich. Každá, ktorá bola s dieťaťom doma a potom v zamestnaní vie, aká je to strašná drina. Starať sa o dieťa popri iných pracovných povinnostiach. To, čo do dieťaťa vložíte v útlom veku, mu zostane navždy. Ak mu tam vložíte starostlivosť, lásku, porozumenie, záujem o pohyb, tak si tieto hodnoty ponesie. Ak mu tam vložíte naháňanie sa za peniazmi, ktorých, žiaľ, nie je nikdy dosť a nezáujem o jeho potreby, bude mať štart do života ťažší. Nekritizujem ženy, ktoré musia od detí odísť do práce. Opakujem, ľutujem ich. Čo sme urobili pre deti od roku 1989? Nič, alebo len veľmi málo. Do roku 1989 režim na deti myslel viac, ako terajšia kapitalistická demokracia, čo je paradox. Ak sv. Ján Pavol II. hovoril po roku 1989, aby sme nevyliali so špinavou vaničkou aj umyté dieťa, tak sme mu nerozumeli. Pozrite sa na Českú republiku, kde si výdobytky v sociálnom systéme z čias socializmu ponechali v oveľa väčšej miere, ako my. Je módne sa vyhovárať aj na techniku, že každé dieťa chce počítač či mobil. Je hlúposť im tieto vymoženosti doby zakazovať. Naopak, treba sa im viac venovať. Lenže nemôžeme, lebo sme ekonomicky priškrtení už v rodinách. Naháňame sa za tým, aby sme prežili. A režim, aký sme vytvorili, na deti kašle, ak nemáme peniaze. To je smutné porovnanie.

 

Kto chce kultúru a kultúrnosť zachraňovať, spôsoby si nájde. Všeobecné tvrdenia sú na nič.

 

Dnes sa hovorí aj o kultúrnom úpadku spoločnosti. Ako to vidíte vy?

Už v starom Ríme vraveli: ó, tempóra, ó móres – ach tie časy, ach tie mravy. Teda už vtedy bedákali nad úpadkom. Kultúrny úpadok je neustále prítomný tisícročia v ľudskej spoločnosti. Bedákajú tí, ktorí si to uvedomujú. Čo však robia oni sami, aby tomu tak nebolo?

 

KNIHA TORONTA NARU – PLIAGA SEVERNÉHO PANTEONU – KTORÁ HOVORÍ AJ O KULTÚRNOM ÚPADKU V BUDÚCNOSTI – KLIKNITE NA TENTO ODKAZ A STIAHNETE SI JU.

 

Čo by bolo potrebné pre záchranu kultúry a kultúrnosti?
Kto chce kultúru a kultúrnosť zachraňovať, spôsoby si nájde. Všeobecné tvrdenia sú na nič. To máte ako s tým príbehom o mužovi, čo zachraňoval na brehu mora vyplavené hviezdice a hádzal ich späť do mora. Stretol ho iný muž a hovorí mu: na čo to robíš, veď na celom svete sú milióny kilometrov pláží, na ktorých vysychajú hviezdice, tvoja práca je úplne zbytočná. A muž mu odvetí: áno, ale tie hviezdice, ktoré vrátim do vody, prežijú. Čiže radiť, ako by sa dala zachrániť kultúra a kultúrnosť; a nič pritom preto nerobiť, je farizejstvo.

 

Do roku 1989 režim na deti myslel viac, ako terajšia kapitalistická demokracia, čo je paradox. Ak sv. Ján Pavol II. hovoril po roku 1989, aby sme nevyliali so špinavou vaničkou aj umyté dieťa, tak sme mu nerozumeli. Pozrite sa na Českú republiku, kde si výdobytky v sociálnom systéme z čias socializmu ponechali v oveľa väčšej miere, ako my.

 

Čo je najväčší problém, ktorý trápi spoločnosť?
Spôsob prežitia jednotlivcov.

 

Ako by ste ho navrhli vyriešiť?
Keby som bol v úrovni myslenia Boha, tak by som každému jednotlivcovi naložil len toľko, koľko by uvládal. A naložil by som mu to tak, aby si uvedomil, aké sú skutočné priority života. Vezmite si, že existuje pojem šťastný hriech. Označuje sa ním prvotný hriech Adama a Evy. Keby nebolo prvotného hriechu, nebol by život na zemi. Ak Boh vie, či sa mi skriví čo i len vlas na hlave, alebo či vrabec spadne zo stromu, potom o prvotnom hriechu nevedel? A mohol stvoriť svet aj bez prvotného hriechu Adama a Evy? Bol by to potom svet? Alebo len neustále dokola sa opakujúca epizódka Adama a Evy v rajskej záhrade, kde by všetci so Stvoriteľom žili v pohode do nekonečna?

 

Stano Háber pred Supermarine Spitfire, podľa neho najkrajším lietadlom na svete, v The Royal Air Force Museum v Londýne.

 

Čo hovoríte na nápad vytvoriť databanku nápadov pre zlepšenie fungovania vecí? Nejaký verejne dostupný portál, kde by ktokoľvek mohol písať svoje nápady v rôznych oblastiach?
K mladosti patrí elán a energia, ktorá vytvára hnaciu silu meniť svet.

 

Keby som bol v úrovni myslenia Boha, tak by som každému jednotlivcovi naložil len toľko, koľko by uvládal. A naložil by som mu to tak, aby si uvedomil, aké sú skutočné priority života.

 

Čo by bolo potrebné urobiť v spoločnosti, aby sa dobré nápady mohli zrealizovať?
Spoločenské vychovávanie nefunguje, ak nejdete sám príkladom. Keď sa Gándhího pýtal hinduista, ako môže žiť ďalej, keď zabil dieťa tuším šintoistu či budhistu (už si nepamätám o aký druh náboženstva šlo, ospravedlňujem sa) v náboženskej vojne, tak mu Gándhí povedal, že má nájsť sirotu – dieťa šintoistu či budhistu a vychovať ho ako šintoistu či budhistu, vtedy sa z pekla duše dostane. Ak budeme jeden druhého podporovať pri rozvíjaní dobrého nápadu druhého, nuž potom raz možno niekto podporí náš nápad. Ak budeme o tom len hovoriť, nikam sa nedostaneme. Prvý zvrchovaný čínsky cisár Čing bol činný – bol čin. A vytvoril štát z množstva malých roztrúsených kráľovstiev, ktorý existuje niekoľko tisícročí. Preto pri každej snahe je nutné urobiť čin. Vykonať niečo, čo nás k nášmu cieľu priblíži. Ak budeme o tom len hovoriť, budeme najuvravenejším národom, ktorý neustále mudruje a nečinne sa pozerá, ako ide všetko v starých koľajách.

 

Majú dnes ľudia dosť nápadov, alebo sú skôr apatickí?
Akékoľvek porovnávanie minulosti a súčasnosti kríva na všetky nohy, lebo my sme vždy iba teraz. Včera už bolo a zajtra bude zasa len dnes. Totiž, ako nastane zajtra, budeme v čase dnes. Teda máme stále k dispozícii len dnes. A čo dnes urobíme, to zostane a niekto v zajtrajšom dnes bude mať na čom stavať. Nápady sú, skôr chýba odvaha. A ak ju aj niekto má, chýba mu pokora, aby dokázal prijať aj to, že sa mu nemusí podariť zrealizovať jeho nápad.

 

Jeden zo zrealizovaných cukrárskych nápadov šéfredaktora časopisu KĽÚČ OD… – Toronta Naru.

 

Čo by ste vy vedeli urobiť pre to, aby sa nejaký váš konkrétny dobrý nápad mohol zrealizovať?
Ja? Môžem iba dúfať, ak urobím všetko, čo je v mojich momentálnych silách, že sa nápad ujme aj v mysliach iných, ktorí mi pomôžu ho dostať do cieľa. Množstvo nápadom sa to nepodarí, preto nesmiem prestať vymýšľať vždy ďalšie.

 

Prvý zvrchovaný čínsky cisár Čing bol činný – bol čin. A vytvoril štát z množstva malých roztrúsených kráľovstiev, ktorý existuje niekoľko tisícročí. Preto pri každej snahe je nutné urobiť čin. Vykonať niečo, čo nás k nášmu cieľu priblíži. Ak budeme o tom len hovoriť, budeme najuvravenejším národom, ktorý neustále mudruje a nečinne sa pozerá, ako ide všetko v starých koľajách.

 

Je dnešná spoločnosť dostatočne angažovaná?
Možno až veľmi všetci chcú, aby sa tí druhí zmenili a nezačínajú s ich zmenou tým, že sa najprv musia zmeniť oni sami.

 

Takto vyzeral v minulosti. Z archívu Stana Hábera.

 

Čo by bolo dobré urobiť aby sa eliminoval stav všeobecnej apatie a nezáujmu o dianie vo veciach verejných?
Na čo by s tým človek mal niečo robiť? Stačí nájsť svoju cestu a ísť po nej. Ba najprv musíme vedieť tú našu cestu prijať a pochopiť, kam a prečo ideme. Ak to nedokážeme, nemá ani zmysel snažiť sa eliminovať všeobecnú apatiu a nezáujem pre veci verejné. Čo by sme takýmto donkichotským bojom dosiahli? Možno iba ak vlastné vyčerpanie a frustráciu, až do zúfalstva. Ak je niekto takýto masochista, potom je to jeho cesta.

(alb), foto archív S. H.

 

Pozrite si aj ďalšie rozhovory so Stanom Háberom v časopise KĽÚČ OD…

KĽÚČ OD Stana Hábera: Máme však priestor, ktorý môžeme ovládať, byť v ňom bohmi

KĽÚČ OD Stanislava Hábera: Modlitba je ako sneh — prikryje veľa hriechov

KĽÚČ OD Stana Hábera: Za socializmu jeho reportáže odvysielali kapitalistické televízie CNN a BBC

Projekt Susedstvo, ako jeden z kľúčov od Stana Hábera

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *