Pokračujeme v exkluzívnom rozhovore so Stanislavom Háberom, v ktorom hovorí aj nasledovné myšlienky: ,,To bola moja šanca. Začal som pracovať ako drak. Vysielal som jednu reportáž za druhou, až si ma za socializmu všimli vtedy už nadnárodné televízne kapitalistické televízie CNN a BBC, kde mi odvysielali sériu mojich reportáži. To už spozornelo aj vedenie televízie a ponúkli mi pracovnú zmluvu.“
Čo je podľa vás najväčší a najpozoruhodnejší počin, ktorý sa za ostatný rok vo svete podaril?
„Každý rok je najpozoruhodnejší počin fakt, že nedošlo k celosvetovej vojnovej kataklizme. Už Einstein na otázku, či nastane jadrová vojna na svete odpovedal, že otázka nestojí tak, či, ale kedy?“
Veríte v budúci život?
„Otázka slobodnej vôle je podľa môjho skromného názoru vo všeobecnosti nesprávne chápaná. Naša slobodná vôľa nespočíva v tom, či teraz vstanem, vyjdem z domu a prejdem cez ulicu. Ak to mám spraviť, tak to spravím. Moja slobodná vôľa spočíva v tom, ako dokážem to, čo sa mi v živote stane, prijať vo svojom vnútri. Či sa dokážem aj z protivenstiev osudu radovať, alebo naopak, si z nich budem zúfať. A podobne je to aj s inými otázkami. Teológia nás učí, že máme len jeden život. Som kresťan katolík, preto tomu verím. Zároveň svet nás učí aj o iných vierach, o iných poznaniach. Nemyslím si však, že tieto poznania sú v nejakom protiklade s tým, čomu verím. To len ľudia radi stavajú rôzne tvrdenia proti sebe, pričom však môžu tieto tvrdenia jestvovať aj popri sebe. Ak niekto tvrdí, že sme tu viackrát, má možno rovnako pravdu ako ten, kto hovorí, že sme tu len raz. Boh chce našu skúsenosť. Naša duša nie je naša. Dostali sme ju od Boha a jemu ju vrátime. Teda naša duša prišla z jedného celku od Boha a znova sa do jedného celku k Bohu vráti. Potom sa narodí ďalší človek a bude mať tiež dušu od Boha. Bude to moja duša? Nie, bude od Boha. Bude mať možno moju skúsenosť, ale nebude sa na ňu pamätať a nebude ju mať odo mňa. Kedysi som veľmi zložito a dlho zháňal dielo od kašmírskeho mysliteľa z 11. storočia Abhinavaguptu, ktoré sa volá Paramārthacarcā. Keď som si ho prečítal, zostal som šokovaný. Boli tam zhodné nielen myšlienky, ale dokonca takmer celé vety s najrozšírenejším knižným dielom po Biblii známym na celom svete Nasledovanie Krista od Tomáša Kempenského, ktorý žil v 15. storočí v Holandsku. Kempenský však nepoznal dielo Abhinavaguptu rovnako, ako Abhinavagupta nepoznal kresťanské myslenie. Ako to, že napísali podobné diela nezávisle od seba? Lebo pravda je asi iba jedna a zobrazuje sa ľuďom rovnako, hoci vyrastajú v rôznych kultúrach a s rozličnými zvykmi.“
Kde by ste si predstavovali ten svoj?
„Nemám tieto predstavy. Viem, že všetko je energia a hmoty niet. Najväčším utrpením po strate tela, teda energie tváriacej sa ako hmota, je vraj neschopnosť vidieť Boha. Dúfam, že v budúcnosti po tomto živote raz dosiahnem stav, že budem Boha vidieť.“
Cítili ste už vo svojom živote beznádej a zúfalstvo?
„Veľakrát ako každý. Je to súčasť ľudského citového vývoja. Výrazne ma beznádej poznačila už v nízkom veku troch rokov. Môj sploditeľ prišiel domov a priviazal moju mamu vo vysokom štádiu tehotenstva v kuchyni o stoličku. Bil ju šnúrou od žehličky po bruchu so slovami, že jej toho parchanta z bruchu vytlčie. A tak som sa narodil o dva týždne skôr, než som sa mal. Potom, keď som mal tri roky, vyhodil v zime mamu s mojou staršou sestrou a mnou pred Vianocami na ulicu. Takže som začínal svoj život ako bezdomovec. Dovolil nám načierno dočasne bývať v školskom kabinete pán Cmorej riaditeľ základnej školy v Krásnej nad Hornádom pri Košiciach, kde mama učila. A vtedy som urobil vážne rozhodnutie, že viac nechcem žiť. Spôsob bol detský. Prišiel som na to, že kto nedýcha, nežije. Tak som sa snažil zadusiť preťahovaním si periny cez hlavu, čo je smiešne, ale rozhodnutie vo mne bolo myslené vážne. Potom som bol zúfalý, keď sa mi zrútil sen byť pilotom pre nezodpovedného policajta, ktorý spôsobil dopravnú nehodu. Získal som okrem totálnej straty pamäti aj trvalé úporné bolesti hlavy. Najťažších bolo prvých dvadsať rokov zvyknúť si na ich intenzitu. Potom to už šlo. Lenže po mojej havárii zomrel mamin otec, ktorý ma vychoval namiesto toho môjho. Mal však 86 rokov. Bral som to ťažko, ale s pochopením. Horšie bolo prijať verdikt lekárov nad našim dieťaťom, čo som odmietol. A do toho zomrela moja vtedy len 44 ročná mama. Pochopil som, že nedokážem ďalej žiť v Košiciach a vybral som sa do Bratislavy, kde som nikoho nepoznal a nik nepoznal mňa. Ešte som len začínal s publikovaním a na civilnú vysokú školu som nastúpil do Prešova. V Košiciach zatiaľ žila manželka, s ktorou sme čakali druhé dieťa a starala sa o nášho ťažko chorého chlapčeka. Do Bratislavy som dochádzal na týždňovky a nik ma nechcel zamestnať. Bol som nedoštudovaný vojenský pilot chodiaci ešte len do prvého ročníka vysokej školy v Prešove. Prespával som na pôjde domu pod hlavnou železničnou stanicou, kde som nemal kúrenie, wc, vodu. Keď som potreboval na toaletu, šiel som na stanicu. Umyť som sa chodil do kúpeľov Centrál. A nik ma nechcel zamestnať. Stál som pred budovou televízie vtedy sídliacej na nám. SNP a všetkým som hovoril, že tam chcem pracovať. Nik ma tam však nechcel. Až raz som im priniesol námet na reportáž a bol som neodbytný. Nakoniec mi dali šancu, reportáž som pripravil do vysielania a všetkým sa páčila, nuž mi nedali pracovnú zmluvu, ale len papier s pečiatkou, že som spolupracovník televízie. To bola moja šanca. Začal som pracovať ako drak. Vysielal som jednu reportáž za druhou, až si ma za socializmu všimli vtedy už nadnárodné televízne kapitalistické televízie CNN a BBC, kde mi odvysielali sériu mojich reportáži. To už spozornelo aj vedenie televízie a ponúkli mi pracovnú zmluvu. Mohol som rodinu presťahovať do podnájmu v Petržalke, kde sa narodila naša dcéra a prestúpil som pôvodne z odboru výchovy a vzdelávania dospelých v Prešove na žurnalistiku na univerzitu v Bratislave. Zúfalstvá a beznádeje bolo teda neúrekom. Po maminom pohrebe, keď som ešte nemal žiadnu vidinu, čo budem v Bratislave robiť, som neustále cítil v sebe maminu bolesť, v akej zomierala. Vedel som, že je mŕtva, ale tá bolesť bola stále vo mne. Vtedy sa mi prvýkrát zjavila. Povedala mi: Poď, teraz ti ukážem, čo je to smrť. Vytiahla ma ako ducha z tela von, preleteli sme cez strechu domu pod stanicou v mojom provizórnom priváte. Nastala situácia, akú popisuje viacero autorov. Pustil sa mi pred očami film môjho života od narodenia. Nikde som sa však nikdy nedočítal, že v tom filme života pred smrťou človek vidí všetko zlé, čo komu od narodenia urobil. A že to zlo prežíva akoby mu to robil niekto iný. Lenže tu to netrvalo 21 rokov, koľko som vtedy mal. To zlo šlo na mňa naraz a bolo to úžasné peklo. Každé zlo, ktoré som dovtedy komu urobil som prežíval naraz, akoby ho robil niekto mne. Nemyslím si, že som vo veku 21 rokov mal za sebou nejaké strašné skutky a predsa to zlo bolo neuveriteľne ťažké a zúfalé. Cítil som sa ako mravček pod obrovským hrozivým balvanom. Až som si to ktoré vlastné zlo odtrpel, tak to pomaly zo mňa zišlo, ako keď pri sprchovaní po vás stečie voda. A zrazu som nemal žiaden z ľudských pocitov. Nebol som hladný, smädný, nebola mi zima, či teplo. Mal som len jeden pocit — pocit vlastnej ľudskej existencie. A vtedy som s mamou preletel opäť cez strechu domu a vrátila ma do môjho tela so slovami: Tak, toto je smrť a preto sa už viac pre mňa netráp. Takže beznádej a zúfalstvo ma sprevádzali od nepamäti. Veď rozhodnutie ísť študovať na strednú vojenskú školu som urobil z toho dôvodu, aby som mame pomohol. Staršia sestra začala študovať na Karlovej univerzite v Prahe. Mama ako učiteľka na základnej škole mala nízky príjem. Sploditeľ na nás roky neplatil alimenty. Niekedy som ako dieťa pocítil, že mama nemala pre nás ani na chlieb. Bývali sme v byte štvrtej kategórie bez ústredného kúrenia a teplej vody. Kúrili sme si v kachliach uhlím. Preto som šiel do armády, aby som mame finančne takto pomohol. Od štrnástich rokov som prechádzal vojenským výcvikom a aj ten sen, že budem pilotom, sa mi pre nezodpovednosť jedného policajta rozplynul. Predsa ma však beznádej a zúfalstvo do dôsledkov úplne neovládli.“
Čo ste urobili, aby ste to zahnali?
„Modlil som sa.“