KĽÚČ OD Stana Hábera: Máme však priestor, ktorý môžeme ovládať, byť v ňom bohmi

author
2
12 minutes, 26 seconds Read

Pokračovanie inšpiratívneho rozhovoru s poetom STANISLAVOM HÁBEROM, v ktorom hovorí o smiešnych príhodách, o myšlienke, ktorou momentálne žije… Prezrádza aj to, čo je podľa neho najdôležitejší vynález ľudstva. Prvú časť rozhovoru sme publikovali v januári.

Čo najsmiešnejšie vo svojom živote ste vyparatili?

„Napadá mi milión historiek a poriadna ani jedna. Počas výcviku za vojenského pilota sme museli na vyasfaltovanom priestranstve zvanom buzerák vykonávať v augustovej horúčave v predpisovo oblečenej hrubej uniforme nezmyselné rozkazy. V hrubých nohaviciach, v hrubých sakách, košeliach s viazankou, s brigadýrkou na hlavách, v hrubých kožených ťažkých topánkach nazývaných kanady sme vo vyše tridsať stupňových horúčavách museli vykonávať rozkaz zbraň odložiť a do zbrane. Tento rozkaz sa robí tak, že stojíte vypätý podľa predpisu s prehodeným samopalom cez pravé rameno a pravou rukou v pravom uhle máte napätú šnúru samopalu. Teraz vydáte sám sebe rozkaz zbraň odložiť! Podľa predpisu ľavou rukou samopal zachytíte pri skladaní z pravého ramena pod pažbou a vyrovnáte ho k pravej nohe na zemi hlavňou vpred. Znova stojíte v pozore a vydáte rozkaz do zbrane! Opäť podľa vojenského predpisu sa zohnete, chytíte predpisovo samopal pod pažbou a prehodíte si ho cez pravé rameno, aby ste vypli remeň samopalu pravou rukou do pravého uhla. A takto dokola. Zbraň odložiť, do zbrane, do zmagorenia. Ukončil som osobitú strednú školu a to vojenské gymnázium, kde som od štrnástich rokov žil kasárenským spôsobom života a vojenského výcviku. Poradovú prípravu sme štyri roky mali ako špeciálny vojenský predmet aj na vysvedčení. Rozkazy zbraň odložiť a do zbrane som ovládal dokonale. Lenže na vysokej vojenskej leteckej škole začínali študovať aj poslucháči, ktorí nemali vojenskú ale civilnú strednú školu. Preto sme my vojenskí gymnazisti museli prechádzať na novo výcvikom aj s týmito poslucháčmi. Rozčuľovalo nás to. Preto, keď som dostal rozkaz zbraň odložiť a do zbrane, že mám veliť sám sebe a vykonávať ich v tých horúčavách naobliekaný ako polárny medveď, začal som na celý buzerák vrieskať v obrovsky rýchlom tempe: Vojak Háber! Zbraň odložiť! Vojak Háber, do zbrane! Cvičilo nás to tak stovka ľudí, ja som však vreskom a rýchlosťou vykonávaných rozkazov všetkých vysoko prevyšoval. Navyše, môj spolubojovník z vojenského gymnázia Maroš Bartoš mi povedal: Stando, vel i mně! A tak som vrieskal ako zmyslov zbavený v rýchlej kadencii: Vojak Háber, vojak Bartoš! Zbraň odložiť! Vojak Háber, vojak Bartoš! Do zbrane!“ Po očku som zbadal, že Maroš Bartoš začína v tvári brunátnieť od tej rýchlosti, teploty, námahy a aj mne po tvári cícerkom priam striekal a nie stekal pot. Samozrejme, že táto činnosť neušla pozornosti nášho veliteľa na českom letisku v Přerove, kde sme prechádzali výcvikom. Rozzúrený dobehol k nám a zreval: Vojak Háber, vojak Bartoš! Skončete! Prestali sme teda cvičiť a zostali sme stáť v pozore s vypätými remeňmi od samopalov na pravých ramenách predpisovo v pravom uhle. Veliteľ sa priblížil čo najbližšie ku mne, až sa nám šilty brigadýrok dotýkali; a keď som sa naňho pozeral z blízka z očí do očí, začal som z toho škúliť. Veliteľ na mňa zrúkol, až ma oprskal slinami: Odkud ste, vojak Háber!? Zrúkol som naňho späť, až som ho tiež opľul; a keďže sa ma zjavne pýtal na strednú školu, zreval som: Vojenské gymnázium Banská Bystrica! Veliteľ zreval na mňa naspäť zasa aj so salvou slín: Vojak Háber! Vy jste pěkný kvítko! Nezostal som mu nič dlžný. Ešte hlasnejšie som zreval naňho späť: Slúžim socialistickej vlasti! Tak sa predpisovo odpovedalo, ak vás veliteľ pochválil. Zostalo ťaživé ticho. Veliteľ mi hľadel do očí a ja naspäť jemu. Znenazdania zreval na celý buzer pľac, odkiaľ nás sledovalo sto párov ďalších cvičiacich spolužiakov, ako to celé dopadne: Vojak Háber! Vojak Bartoš! Zmizněte z cvičiska! Nechci vás voba vidět až do večerky!“ A tak sme s Marošom Bartošom predpisovo odpochodovali dupajúc zúrivo vojenskými bagandžiami o asfalt buzer pľacu a šli sme do kasární. Tam sme sa prezliekli do teplákov. Mali sme celé poobedie od jednej do šiestej večer pre seba. Preto sme preskočili vysokánsky vojenský múr a povedľa rieky Bečva sme upaľovali do mesta na železničnú stanicu do bufetu, kde sme si dali pivo. Jasne, že bez povolenia na čierno. Keby nám na to prišli, dostali by sme riadny trest. Zrejme aj vojenské väzenie. Neprišli nám na to. Nečudo, že po dlhých rokoch od tejto príhody, som v jednej z redakcii, kde som vtedy pracoval, mal urobiť rozhovor s práve sa z vesmíru vrátiacim našim jediným astronautom Ivanom Bellom. Bol mojim spolužiakom, ale vravel som si, že sa už na mňa nemôže pamätať. Predsa havaroval som autom za kurióznej situácie, keď mi de facto opitý policajt prešiel policajnou aviou cez hlavu ešte počas prvého ročníka vysokej leteckej školy. Ivan pokračoval vo výcviku. Mňa po roku a pol vyradili z výcviku zo zdravotných dôvodov pre trvalé poškodenie zdravia. Mal som silný otras mozgu, ba aj celkovú stratu pamäte. Nuž som si myslel, že ani Ivan si na mňa už nemôže pamätať. Ako sa otvorili dvere do kancelárie redakcie, kde na nášho astronauta čakali všetci moji nadriadení ako šéfredaktor, jeho zástupcovia, riaditeľ vydavateľstva, hlavný sekretár a ja vzadu miestnosti v kúte, hneď ma zbadal a natešený sa ku mne rozbehol: Stano! Čo tu robíš? Celú večnosť som ťa nevidel! Hovorím: Ivan, ty sa na mňa pamätáš? Ivan sa usmial a povedal: Stano, na teba sa nedá zabudnúť.“

Aká je ústredná myšlienka, ktorou momentálne žijete?

„Niekoľko desaťročí intenzívne študujem rôzne druhy náboženstiev. Všetky majú niečo spoločné. Po knižnom vyjdení môjho experimentálneho textu Kristus (2013), ktorý je napísaný v prvej osobe, teda rozpráva Ježiš Kristus, som dostal list od svätého otca Františka. Napísal mi v ňom, že Boh má vo mne veľkú reklamu a poslal mi svoje osobitné apoštolské požehnanie. Odpísal som mu. Bolo to v čase, keď bývalý izraelský prezident Šimon Peres navrhol pápeža Františka na post najvyššieho predstaviteľa Organizácie spojených náboženstiev, aby skončili teroristické nezmyselné akcie v mene nejakej viery. Takáto organizácia ešte nevznikla a Šimon Peres navrhoval jej zriadenie. Preto som svätému otcovi poslal mnou ešte pred týmito udalosťami zostavenú Deklaráciu ekumenického vyznania, ktorá má krátkych päť bodov. K piatim bodom je pripojených päť vysvetliviek. Bod 1. Boh existuje;  2. Boh je všade a vo všetkom a my sme v Bohu, ako je Boh v nás; 3. Boh nám dal slobodnú vôľu; 4. Láska je Boh; 5. Každý, kto cíti lásku, cíti Boha. Vysvetlivky k prvému bodu: 1. Má od ľudí veľa mien, ale je len jeden; 2. Boh nás vidí tými istými očami, akými ho vidíme my; 3. Boha môžeme slobodne vyznávať, naša slobodná vôľa je v tom, ako prijímame, čo nám Boh dáva; 4. Všetci ľudia cítia lásku, a teda všetci ľudia sú veriaci, či už o tom vedia, alebo nie; 5. Boha cítia aj tí, čo si myslia, že nejestvuje.“

Čo je podľa vás najdôležitejší vynález ľudstva?

„Neviem, či sú to vynálezy ľudstva, ale je to jednoznačne viera a láska. Máme ich od Boha. Vy však máte na mysli vedecký vynález. Kedysi som nakrútil dokumentárny film Astronaut kazateľ (Československá televízia, 1990) o účastníkovi projektu Apollo teda cesty na Mesiac o Jamesovi Irwinovi, ktorý tam letel s expedíciou Apollo 15. Jeho misia bola prísne vedecká. Mal priniesť na Zem z Mesiaca horninu. Nemožná predstava, lebo sa vedelo, že Mesiac je pokrytý niekoľko kilometrovou hrubou vrstvou prachu. Písal sa rok 1971 a jeho vrtná súprava, ktorou mal horninu získať, mala pri všetkej úcte skutočne nevyhovujúce parametre. Mal sa však aspoň pokúsiť nejakú horninu nájsť. Aký bol jeho úžas, ako mi osobne rozprával, keď zostúpil z pristávacieho modulu na mesačninu do niekoľko kilometrovej hrubej vrstvy prachu a priamo pri svojich nohách zbadal biely kameň. Nemusel nič vŕtať. Stačilo sa zohnúť a zobrať ho. James Irwin letel na Mesiac ako vlažný kresťan, takmer ateista. Keď sa však stal ten zázrak, že tak rýchlo a jednoducho vyriešil pôvodne zložitú misiu, v mysli sa mu objavili dávno zabudnuté citáty z biblie. Konkrétne zo Zjavenia sv. Jána, kde sa píše, že ten kto má vedieť, tomu dám biely kameň, presne Zjv2, 17: Kto má uši, nech počúva, čo Duch hovorí cirkvám: Tomu, kto zvíťazí, dám zo skrytej manny a dám mu biely kamienok a na kamienku napísané nové meno, ktoré nepozná nik, iba ten, kto ho dostane. James Irwin bol zrazu presvedčený, že tento verš platí naňho a pochopil, ako mi povedal: Nie je dôležité, že človek chodí po Mesiaci, ale to, že Syn Boží chodí po Zemi. Vrátil sa zo svojej misie ako zapálený kresťan. Vieru našiel na Mesiaci. Nie že by to nebola pekná príhoda, ale myslím si, že ten biely kameň môže byť aj niečo iné. Trebárs kremík, ktorý veľmi ovplyvnil elektrotechnický priemysel a vďaka kremíkovým čipom mohlo dôjsť k takej obrovskej informatizácii, k akej momentálne v ľudstve dochádza. Lebo v Biblii sa aj píše, že Buďte ako ja v prvom Petrovom liste 1pe, 1,16: Buďte svätí, lebo ja som svätý! A teraz ako môžeme byť my ako Boh? Z fyziky je známe, že hmota nejestvuje. To dokázali už vedci typu Einstiena, Bohra a i. Čiže jestvuje len zvírená energia, ktorá sa správa ako hmota. Náš časopriestor je trojrozmerný, ale jestvujú aj iné priestory. Švor, päť, šesť, sedem a takďalej rozmerné priestory, ktoré my existujúci v trojrozmernom svete nedokážeme vôbec vnímať. Máme však priestor, ktorý môžeme ovládať, byť v ňom bohmi. Je to dvojrozmerný priestor. Čo v ňom vytvoríme, to jestvuje a môžeme doň zasahovať a vytvárať v ňom zázraky. Je to priestor kresby a filmu, kde animovaná alebo hraná postava nedokáže nič vykonať bez našej vôle, ani nič zmeniť bez nášho rozhodnutia. Bez nášho pričinenia taká dvojrozmerná postavička nie je ani schopná vedieť, že my jestvujeme v trojrozmernom svete. “

Ak raz o vás bude napísaná kniha, aký názov by bol momentálne najvýstižnejší?

„Kedysi som napísal rozhlasovú hru o Jackovi Londonovi (1998), ktorú som nazval Londonov raj. Jack London totiž svoj silne autobiografický román nazval Martin Eden, Martin raj. A Londonovým rajom bola neuveriteľne ťažká drina, lopota, práca. Preto by sa možno mohla volať Háberov moktak. Moktak je budhistický modlitebný mlynček a na ten sa niekedy sám pre seba podobám, ak opakujem modlitby.“

A aký názov by ste si najviac priali?

„Lex credendi, lex orandi (lat.) — veríme tak, ako sa modlíme. Neviem, či sa modlím správne. Modlím sa však tak, ako sa dá v bežnom živote. Trebárs niekam cestujem. Nuž si krátim čas cesty tým, že sa pomodlím ruženec. Niekedy aj opakovane. Mám tú česť byť členom ružencového spoločenstva pri Dóme sv. Martina v Bratislave. Bol som prekvapený, keď mi jeho vedúci pán Viktor Maretta povedal, že je veľmi ťažké získať ľudí do ružencového spoločenstva. Predsa len sa mi videlo, že si nezasluhujem takú poctu, aby som mohol byť členom. Modlím sa denne ruženec aj opakovane, ale zdalo sa mi, že predsa len by tam mali byť členmi viac duchovné osoby ako ja radový hriešnik. Nuž si vyberte, ak nie Háberov moktak, nuž potom by som si možno prial, aby sa taká kniha volala Radový hriešnik.“

Aký je váš najobľúbenejší film, seriál, kniha, pieseň?

„Ach, to je najťažšia otázka. Mám nepredstaviteľne rôznorodé veľké množstvo obľúbených filmov, seriálov, kníh, piesní. A neustále vznikajú ďalšie a ďalšie. Bol by to dlhý zoznam.“

Čo ešte túžite vo svojom živote zažiť, alebo dokázať?

„Dlhodobo túžim po hodine šťastnej smrti, aj sa za ňu modlím.“

Kde najďalej ste boli a čo je najdôležitejšia myšlienka, ktorú vás ľudia tam žijúci naučili?

„Myslím, že nie je dôležité, kde najďalej som bol a čo ma tam kto naučil. Človeka v každú chvíľu jestvovania učí Boh tým, čo zažíva. Viete, od narodenia ho vidíme a keďže sa neustále naňho pozeráme, tak nám zmizol spred očí, čo sa často stáva, ak sa na niečo neustále uprene pozeráte, že to zrazu prestanete vidieť. Čiže naučil som sa chápať, že Boha vidím a on vidí mňa vždy a všade..“

(alb), foto archív S. Hábera

Similar Posts

2 Comments

  1. avatar
    Mária Golská says:

    Pekne napísané. Nie každý sa vie s takou láskou vyjadriť k Bohu. Spisovateľ Stanislav Háber je múdry, otvorený a vzácny človek. Veľmi si ho vážim a obdivujem.

  2. avatar
    Pavel says:

    krásne napísané. Oslovil ma jeho dar pre pápeža.Mám tiež jeden. Možno by bolo dobré dať ich vedľa seba niekde na web, ako je to napr. vystavené vraj v Smižanoch

Comments are closed.