Je presvedčená, že práve s ľudskosťou, pochopením iných, s pokorou a láskavosťou, sa žije oveľa ľahšie. Zároveň sa nazdáva, že by sa mnohým ľuďom žilo ľahšie, ak by sa prestali utápať v pocite vlastnej dôležitosti. Rozprávali sme sa s všestrannou umelkyňou Ankou Drevickou z Banskej Bystrice, ktorá píše poviedky, básne, fotí, ale aj maľuje krásne obrázky žehličkou.
Čo najradšej robíte vo voľnom čase?
Mám pocit, že nemám voľný čas… V čase, keď sedím – ležím, nerobím nič, ozaj len odpočívam a som vďačná za takúto možnosť, niekedy si pozerám filmy v ruskom a ukrajinskom jazyku, aby som úplne tieto jazyky nezabudla. A ak neodpočívam, tak sa ako každý venujem domácnosti – priznám sa, ja to veľmi nepreháňam. Hoci si veľmi rada vychutnám uprataný byt, nie je to pre mňa priorita. Mojou prácou sú v súčasnosti moje koníčky – pracujem na novej knihe, fotím, maľujem, chodím na spevokol.
Kde pracujete?
Som už na výsluhovom dôchodku, občas si nájdem nejakú brigádu, ktorou si privyrobím peniažky.
Aký nápad, ktorý vyšiel z vašej hlavy sa podarilo úspešne zrealizovať?
Mať a vychovať deti – toto sa mi podarilo.
Kto je podľa vás najtalentovanejší vo vašom okolí? O kom by sme mali písať?
Veľmi ťažká otázka, poznám veľa talentovaných šikovných ľudí, vybrať jedného je ťažké. Spomeniem dve osobnosti, ktoré ma v poslednom období najviac oslovili a istým spôsobom aj ovplyvnili. Je to šikovná mladučká Janka Olejová, ktorá nádherne píše, recituje aj spieva (aspoň čo ja viem). Druhým veľmi aktívnym vzácnym človiečikom, ktorý už stihol pomôcť mnohým ľuďom je Ľubomíra Brigantová, autorka knihy a nádherných obrazov. Obe spomenuté dievčatá sú ľudia s veľkým srdcom. Zároveň sa ospravedlňujem tým, ktorých som nespomenula.
Čo je vaším zmyslom života?
Život sám… Snažím sa ho prežívať s vďačnosťou v srdci za dary, ktorými som tak štedro obdarúvaná a ktoré nie sú pre mnohých ľudí samozrejmosťou. Pokoj v duši je jedným z tých darov, ktorý si naplno vychutnávam a snažím sa svoj život naplniť láskavosťou. Som stále viac ohromená krásou prírody a tým, čo ponúka. Som veľmi vďačná za to, že z mojich detí vyrástli dobrí ľudia so zdravými názormi a srdcom.
Hoci si veľmi rada vychutnám uprataný byt, nie je to pre mňa priorita.
Čo najsmiešnejšie vo svojom živote ste vyparatili?
Fhúúú, musím porozmýšľať… Teraz si spomínam na jeden trapas. Neviem, či poznáte resp. používate takú slovnú frázu: „Zveziem vás?“ Tam kde som prv pôsobila, sa táto otázka bežne používala bez ohľadu na to, či máte auto alebo nie. Napríklad ste idúcky do obchodu zbadali vychádzať susedu z vchodu, tak ste ju počkali a event. položili túto otázku, aby ste následne chvíľu pokračovali v spoločnej ceste. Ja som si raz vykračovala z práce a zbadala som jedného pána, s ktorým sme zvykli cestovať rovnakým autobusom, a už sme medzi sebou v minulosti prehodili aj zopár viet, takže žiadny dôverný známy. Spomenutý pán práve vychádzal z budovy, ja som sa na neho usmiala a miesto otázky „zveziem vás?“ zo mňa vypadlo na celú ulicu: „Môžem Vás zviezť?“ V tom okamihu sme obaja stvrdli, a myslím, že už bolo moje vysvetľovanie (že som myslela na zveziem a nie na zvediem) len prilievaním oleja do ohňa.
Aká je ústredná myšlienka, ktorou momentálne žijete?
Zachovanie ľudskosti prepojenej s láskavosťou a ochrana prírody.
Čo je podľa vás najdôležitejší vynález ľudstva?
Nezamýšľala som sa nad tým, priznám sa… Neviem, čo je najdôležitejšie, ale za veľmi dôležité pre vývoj ľudstva považujem písmo – ako prostriedok pre odovzdávanie vedomostí a skúseností iným generáciám a po tej technickej stránke koleso – ktoré napriek svojej jednoduchosti si už tisícročia zachováva svoju dôležitosť. A ešte prostriedky, ktoré tlmia bolesť. Neviem si predstaviť, že by sa bez nich operovalo.
Ak raz o vás bude napísaná kniha, aký názov by bol momentálne najvýstižnejší? Aký názov by ste si priali?
Tak s touto odpoveďou nemám absolútne problém, prosím aby mala názov: „Robila čo mohla…“ Ak by som raz mala mať nápis na náhrobnom kameni, mal by podobne znieť. Nie je to môj nápad, raz o tom hovorila v televízii jedna naša herečka, že chce epitaf na svojom náhrobnom kameni v takomto znení a mne sa to ohromne páči, snáď jej to nebude vadiť.
Prostriedky, ktoré tlmia bolesť. Neviem si predstaviť, že by sa bez nich operovalo.
Aký je váš najobľúbenejší film, seriál, kniha, pieseň?
Podobná odpoveď, je veľa dobrých filmov, kníh, piesní… nedá sa povedať, že by som sa na niečo vyslovene upla. Televíziu takmer nepozerám, skôr využívam internet. Rada si pozerám, ako súčasť odpočinku, psychologicky nenáročné filmy, v ktorých dobro zvíťazí nad zlom – také rozprávky pre dospelých. V poslednej dobe ma myslím značne oslovil film Avatar a Čajka – vnímam ich ako také memento pre nás – ľudí. Seriál – z detstva si pamätám Bela a Sebastián . Za knihy, ktoré mi najviac pomohli, považujem Zápisky Paula Burtona. Knihy, ku ktorým sa rada vraciam sú Anna zo Zeleného domu a Jana Eyrová, a potom milujem poéziu, a bolo by to nadlho, ak by som mala vymenúvať diela básnikov, ktorých mám rada, tak spomeniem aspoň mená ako Rúmí, Chalíl Džibrán, Kipling, Bach a samozrejme mnoho našich úžasných básnikov.
S piesňami je to obdobne, je toľko nádherných piesní, ktoré mi dokážu spríjemniť deň a za ktoré som vďačná, takže prirodzene neuvediem najobľúbenejšiu, ale tie, na ktoré si práve spomeniem. Mám rada Kde si? od Elánu, mám rada piesne od Polemiku, Peter Bič Projekt, Adama Ďuricu aj Karla Gotta , Roba Grigorova, Roba Opatovského… A znova sa budem opakovať, je mnoho nádherných piesní od zahraničných spevákov, neviem si vybrať jednu, prepáčte.
Čo ešte túžite vo svojom živote zažiť alebo dokázať?
Mojou hlavnou túžbou je, aby moji synovia prežili šťastný a spokojný život. A ďalšou takou maličkou túžbou je cestovať karavanom, ale nebudem zomierať sklamaná, ak sa mi tento sen nesplní. Dokázať? V úvode mojej prvej knihy básní som napísala, že ak by sa moje básne – knihy či obrazy stali raz prostriedkom na pomoc ľuďom, ktorí sú na to odkázaní, tak to by som bola ozaj šťastná.
Kde najďalej ste boli a čo je najdôležitejšia myšlienka, ktorú vás ľudia tam žijúci naučili?
Najďalej som bola v Moskve – v Leningrade, ale to bolo už dávno. Na čo si rada spomínam je pohostinnosť. Za veľmi dôležité považujem všímavosť.
Veríte v budúci život?
Verím v budúci život resp. vo viac životov, lebo len to mi dáva odpoveď na otázku, prečo ľudia žijú tak nerovnocenné životy. So smiechom zvyknem hovorievať, že v budúcom živote by som bola rada psíkom u mojej priateľky Jarky, pretože tí sa majú úžasne. Vážnejšie som nerozmýšľala, čím by som chcela byť v budúcom živote, mám čo robiť s tým terajším životom .
Cítili ste už vo svojom živote beznádej a zúfalstvo? Čo ste urobili, aby ste to zahnali?
Áno, bolo to dosť podstatné obdobie v mojom živote, keď som nevládala žiť napriek tomu, že vonkajšie okolnosti mi poskytovali tie isté dary, čo teraz. Práve vtedy mi pomohli knihy a filozofia Paula Burtona, moja silná viera v Pána Boha. Dokonca som prepadla aj depresiám, veľmi veľa z mojich problémov som zvládla vlastným úsilím – cez prírodu, meditácie, cvičenia s pomocou Božou. Nakoniec som však musela navštíviť aj lekára, lebo bolesť v duši bola tak veľká, že som už nevládala ďalej. Urobila som správne, dnes sa už viem smiať.
Čo mi to prinieslo? Bolesť, ktorou som prešla mi priniesla do života viac pochopenia voči iným, pokoru a láskavosť. S takýmito devízami sa oveľa ľahšie žije.
Ktorá veta vás najviac vystihuje?
Robila čo mohla??? Netuším… To musia povedať iní, snáď: Nevzdávaj to…
Aké je vaše motto a prečo?
„Ani zlé slovo nepřeložit nikomu cez cestu srdce, tak se chci naučit žít, a nikdy nemít prázdne ruce, v kterých by nezbyla už ani neha.“ (Emily Dickinson)
Prečo? Lebo vystihuje ideál, ktorý je síce ťažko dosiahnuť – preto je ideálom, ale ak by sme takto všetci žili, nemuseli by sme hľadať raj resp. po ňom túžiť, žili by sme ho v prítomnosti.
Dokázali by ste prežiť mesiac v pustatine? Aké by to pre vás bolo?
Moja odpoveď bude hypotetická, dokázala, ak by… Ak by to bolo príjemné prostredie, v ktorom by chýbali len ľudia, tak iste áno, bol by to pre mňa očistný proces. Nie som si však istá, či by som vedela založiť oheň bez zápaliek… Ak by nechýbala voda, tak pokiaľ dobre viem, 4 týždne bez jedla človek tak – tak prežije, takže by možno prežil každý… Rozhodne by to bola nová obohacujúca skúsenosť, aj keď iste náročná, prinajmenšom by som si následne iste všimla a viac vážila maličkostí, ktoré sa mi zdajú momentálne samozrejmosťou.
Ktorý z vašich nápadov si prajete, aby iní ukradli a zrealizovali?
Super otázka… Mám sen, aby sa do učebných osnov na základných školách dostala záchrana života. Mám aj konkrétnu predstavu – deti by vošli do triedy a vždy by jeden z nich imitoval nejaký úraz – no a detičky by hľadali spôsob, ako pomôcť pod odborným vedením s frekvenciou napr. raz do týždňa. Dozvedela som sa dokonca o snahe Červeného kríža poskytnúť bezplatne odborníkov a stále nič… Ja sa osobne nazdávam, že sú naše deti odborne pripravované na kadečo, ale zachrániť to najdôležitejšie – ľudský život – sa nenaučia. Rôzne súťaže a kurzy nestačia, do krízových situácií sa ľudia dostávajú náhodne a sú iste v strese, potrebujú mať skúsenosť v krvi, aby vedeli odborne a rýchlo zareagovať a odľahčiť tak záchranárov a iste aj zachrániť ľudský život. Tak ak sa nájdu šikovníci, ktorí by dokázali tento môj nápad dostať do učebných osnov (samozrejme bez známkovania), tak ich vyobjímam.
Ktorú časť majetku by ste teraz hneď zobrali a položili na námestie s priloženým odkazom – berte si, nech to poslúži vám, ja mám toho dosť?
Asi ako väčšina ľudí, knihy a šatstvo. Nedávno som sa sťahovala, takže som minimálne dve tretiny majetku rozdala.
Čo vám na sebe najviac prekáža?
Moja chuť na sladké… Mám pocit, že som závislá…
M. Albert, foto: tvorba a fotografie Anky Drevickej
Pozrite si aj video-rozhovor s Ankou Drevickou