HANDZUŠ O PÁDE CHICAGA BLACKHAWKS, O POHĽADE NA PROJEKT DVADSIATKY, A O ĎALŠÍCH TÉMACH.
S Mišom Handzušom, ktorý kariéru ukončil ziskom titulu s rodnou Banskou Bystricou, sme sa vo veľkom rozhovore rozprávali o páde Chicaga Blackhawks, ale aj o budúcnosti slovenského hokeja. Zdôraznil, že pre celé hokejové hnutie na Slovensku je najdôležitejšia práca s mládežou a výsledok takejto práce uvidíme až o 10 rokov. Preto je dôležité spojiť sa. Majster a vicemajster sveta, ktorý bude na najbližšom domácom svetovom šampionáte asistentom trénera Ramsayho sa vyjadril aj k budúcnosti projektu dvadsiatky, ale aj k ďalším zaujímavým hokejovým témam.
V NHL veľmi šokujúco pohorievajú hráči Chicaga Blackhawks, ktoré je takou tvojou srdcovkou, keďže si tam vyhral Stanley Cup. Boli dokonca na poslednom mieste. Počul som názor, že je to kvôli Hossovi, že tam už nie je Hossa. Môže byť on takým faktorom?
Tak, myslím, že určite im chýba. A určite je jednou z tých príčin, prečo sú tam, kde sú. Ale nemyslím si, že je to jediná príčina. Možno je to prirodzená obmena kádra a je prirodzené, že tá kostra tímu, či už Hosič, ktorý bol v nej a skončil, ostatní sú starší a tá mladšia krv neprišla možno v tej kvalite, ktorú by čakali a tým pádom sú tam, kde sú. Ale NHL takto funguje veľakrát, že je mužstvo na vrchole 5-10 rokov a potom príde ten cyklus, kde ide dole. Takisto bolo Chicago v minulosti boli dole, potom vyskočili hore, 10 rokov boli hore a ako keby ten cyklus sa vracal naspäť.
NHL takto funguje veľakrát, že je mužstvo na vrchole 5-10 rokov a potom príde ten cyklus, kde ide dole.
S Mariánom Hossom si v kontakte?
Sem-tam. Nie pravidelne, ale keď sa stretneme, alebo tak.
Skončil tak paradoxne, ani nie kvôli zraneniu, ale nemohol už ďalej vykonávať hokej kvôli tým potiažam s exémom.
Bohužiaľ, tak to chodí. Ja si myslím, že mohol by mať oveľa horšie zranenie, ako len takéto, takže v podstate v súkromnom živote ho neobmedzuje, akurát, že nemôže hrať hokej. Takže keď skončíte vo veku 40, alebo 39, tak to až tak nemrzí, ako keby sa vám to stalo ako 22-ročnému. Takže, bohužiaľ, to tak funguje a vždy je to lepšie, ako keby mal rozbité koleno a nemohol by chodiť. Takže, ja si myslím, že on nedopadol tak veľmi zle. Myslím, že je spokojný.
Teraz sa dosť diskutuje o tom projekte dvadsiatky, že či je to správne, že oni vlastne spolu hrajú v extralige – dostávajú teda nádielky, aj keď majú možnosť proti tým silnejším hráčom hrať, potom hrávajú aj tú prvú ligu, kde už predsalen môžu aj vyhrať, ale ako to celkovo hodnotíš tento štýl, že oni vlastne ako keby idú do nejakej bázy, sú celý rok spolu, je to výhodné, alebo nevýhodné? Bolo by lepšie, aby to bolo tak, ako za tvojej éry, že si sa proste musel presadiť v nejakom klube, či už ty v Bystrici, alebo potom v Poprade, kde si bol počas vojny. Ako by to bolo lepšie?
„Tak, samozrejme, že najlepšie by bolo, keby tí mladí hráči dostávali šancu v extraligových kluboch a učili sa od starších, to je najlepší model, ktorý som aj ja prežil, takže môžem to zhodnotiť. Ale myslím si, že je to aj také prirodzené, že sa učíme od starších. A hrával v mužstvách, kde sa aj vyhráva aj prehráva. Učím sa z prehier, učím sa aj z víťazstiev. Projekt dvadsiatky nie je v tomto ideálny, lebo chalani sa nemajú od koho učiť, učia sa len od seba, hrajú defenzívnejší štýl. Tým pádom ten polrok, ktorý sú tam, nemôžu použiť tie kreatívne veci, ktoré by možno aj chceli. Na druhej strane je to realita slovenského hokeja, že je to len o tom, aby sa tá dvadsiatka zachránila. Bohužiaľ. Väčšinou dve päťky, ktoré idú na majstrovstvá sveta z projektu dvadsiatky sú von. Projekt je len pre prvé dve päťky, ktoré zase tréneri majú pod kontrolou, vedia ich natrénovať, vedia s nimi rozcvičiť systém a potom plnia tú úlohu tretej a štvrtej päťky na majstrovstvách sveta, takže zatiaľ to fungovalo v tom, že sme sa zachránili. Bohužiaľ, ja si myslím, že momentálne je najdôležitejšie vytvoriť prostredie v kluboch, či už v extraligových, aby dali šancu mladým, ale aj v mládežníckych tímoch, aby tých hráčov extraligovým klubom vychovali v dobrej kvalite. A vytvoriť, či už tréningový proces, ale hlavne materiálne a vytvorenie podmienky pre trénerov, aby trénovali na čo najvyššej úrovni v mládežníckych kluboch. A tak budeme vychovávať lepších hráčov, ktorí budú môcť dostávať šancu v extraligových kluboch a potom nebudeme potrebovať projekt dvadsiatky.“
Momentálne je najdôležitejšie vytvoriť prostredie v kluboch, či už v extraligových, aby dali šancu mladým, ale aj v mládežníckych tímoch, aby tých hráčov extraligovým klubom vychovali v dobrej kvalite.
Ako možno hodnotíš tie ostatné veci, tie majstrovstvá sveta 20-ročných, to zarezonovalo, že sa niektorí hráči ohradili, resp. povedali, že tam údajne boli nejaké úplatky. Aho hodnotíš túto situáciu, ktorá sa udiala?
„Ťažko sa mi to hodnotí, keďže som nebol vo vnútri. Takže neviem. Samozrejme, nie je to dobré, ani z jednej, ani z druhej strany, keď sa to tak rieši, ako sa to rieši. Chalani vyjadrili svoje pocity na sociálnych sieťach, čo je lepšie si to, samozrejme, vyriešiť aj vo vnútri. Na druhej strane od reprezentácie, od trénerov mal byť vytvorený nejaký komunikatívny kanál na to, aby tí chalani, ak cítili nejakú frustráciu, komunikatívny kanál, ktorým by sa potom mohli k tomu vyjadriť, posťažovať, alebo niečo. Neviem, či to tí chalani necítili, že nejaký komunikačný kanál tam bol, vyjadrili sa na sociálnych sieťach, čo nie je úplne najideálnejšie, ani pre nich, ani pre reprezentáciu, ani pre nikoho. Takže to, čo sa tam dialo, sa neviem úplne vyjadriť. Nemám všetky informácie. Ale určite to nie je dobré ani z jednej, ani z druhej strany. Myslím, že vždy sú na chybe dvaja, nikdy nie len jedna, alebo druhá strana. Takže nemôžme hodiť ani jednu, ani druhú stranu hodiť pod vlak. Podľa mňa by sa to malo vyšetriť, malo by sa na to pozrieť zo všetkých uhlov. A potom vyhodiť stanovisko voči verejnosti, lebo toto slovenskému hokeju nepomáha. Ak sú nejaké náznaky korupcie, tak sa na to treba veľmi tvrdo pozrieť. Myslím, že to nie je v poriadku. Snažiť sa hneď zjednať nápravu, to je to najdôležitejšie, resp. vydiskutovať si rôzne pohľady, ktoré možno majú, aby potom oni boli spokojnejší v reprezentácii a podali aj tie najlepšie výkony, ktoré môžu, lebo o to ide najviac, aby tí hráči hrali čo najlepšie a došli na ten svoj potenciál, ktorý majú.“
Tam sa vlastne veľa očakávalo od Kohúta a niektorí vyzerajú, že sú dosť nespokojní s tým, že už predsalen mal nejaký čas naštartovať všetky tie veci. Ako hodnotíš progres tej práce, ktorú robí? Prináša to efekt? Úspech?
„Je to práca, ktorá za tri roky nebude vidieť. Čo ja mám informácie, tak veľa vecí je rozbehnutých, ale neviem, prečo sa ešte nepovedali na verejnosti. Začalo sa vzdelávaním trénerov – tam sa robila určitá reforma, sú nejaké preddohodnuté veci, aby sa začali možno aj stavať štadióny, atď. Je tam veľa vecí, ktoré sú, ktoré sa na zväze vytvorili a už je len na zväze, ako sa to bude komunikovať verejnosti, ako sa to hýbe, ale výsledky aj tak uvidíme až o desať rokov.“
Čo ja mám informácie, tak veľa vecí je rozbehnutých, ale neviem, prečo sa ešte nepovedali na verejnosti.
My sme sa asi pred 13 rokmi rozprávali o tom skupinkárstve, ak si spomínaš. Že je to bežné v každom športe a aj v hokeji – to si vlastne tak priznal, nejakým spôsobom. Dnes to tiež vyzerá byť trošku rozdrobené, je taká vojna, medzi Cígerovou skupinou a Kohútovou, ako keby tam ešte stále boli nejaké dozvuky, neviem, či to tiež tak vnímaš nejako…
„Ja si myslím, že hokej sa musí spojiť, aby mal šancu vrátiť sa na tie pozície, ktoré mal predtým. A nemyslím si, že je už úplne spojený, takže je dôležité, aby sa spojil. A aby sa fakt začalo pozerať hlavne na tých hráčov, na tú mládež, na tie deti. Pozerať na nich, že oni sú tí najdôležitejší pre celé hnutie. Že oni sú to zlato, ktoré máme, a o to sa treba starať. A, samozrejme, klubom treba vytvoriť podmienky, aby sa o ne mohli starať, financovanie je pre ne veľmi ťažké. Ako môžu vôbec zháňať sponzorov, keď je to veľmi ťažké pre súkromné firmy, aby mohli financovať len tak zo zisku rôzne mládežnícke kluby, takže myslím si, že vytvorenie podmienok pre kluby, aby sa mohli venovať mládeži, vytvoriť podmienky pre trénerov, aby sa mohli venovať tým deťom, ale zamerať sa hlavne na tie deti.“
A aby sa fakt začalo pozerať hlavne na tých hráčov, na tú mládež, na tie deti. Pozerať na nich, že oni sú tí najdôležitejší pre celé hnutie. Že oni sú to zlato, ktoré máme, a o to sa treba starať.
Zväčša každý rok sa v reprezentácii podarí, tak viac-menej, že nejaká individualita vyskočí, ktorá je takým prekvapením. Takto pred rokom vyskočil Lamper. Podľa mňa bol, ak nie najlepším, tak jedným z najlepších hráčov reprezentácie, tú mladú krv tam priniesol. Neviem, ako si ho vnímal ty, alebo, ako ho vnímaš teraz, ale kto by teda mohol tento rok? Koho by mohol, ako čierneho koňa, vytasiť Ramsay.
„Neviem, až tak to nesledujem, poviem pravdu. (Rozhovor bol nahrávaný vo februári, pozn. red.). Aj extraligu sem-tam idem, ale nie často, takže nemám úplný prehľad o hráčoch, že kto by mohol.“
O tebe sa ostatné mesiace hovorilo o tom, že by si mohol, alebo mal, alebo, že by bolo v záujme slovenského hokeja zobrať nejakú funkciu, ktorá by mohla byť nápomocná k tomu, aby sa rozvíjal hokej. Neviem, v akom je to štádiu, či už si sa na niečo rozhodol, alebo ťa ešte stále na niečo lámu.
Nikto ma neláme. Ja som sa vyjadril už dávnejšie, že sa teraz rozhodujem, že vlastne čo by som chcel robiť ďalej. Popritom sa snažím pomôcť nejakými maličkými vecami. Ale momentálne žiadnu funkciu ani nemám, ani nijako o nijakú nestojím, skôr by som sa chcel dostať do pozície, kde viem, že by ma to bavilo, kde viem, že by som to chcel robiť a tým pádom bol by aj bol najväčší úžitok z tej práce, ktorú by som robil. Len si to musím nájsť a potom to začnem robiť.
Nikto ma neláme. Ja som sa vyjadril už dávnejšie, že sa teraz rozhodujem, že vlastne čo by som chcel robiť ďalej.
Ako hodnotíš tú náladu, alebo celkovo to smerovanie, lebo do tej nálady asi až tak nevidíš, smerovanie slovenského hokeja pod novým kanadským trénerom, ktorý, samozrejme, nejaký čas musí prejsť, kým všetky tie prvky dokáže vstrebať a dostať do tých hráčov. Ako to tak celkovo vidíš. Aj teraz, vzhľadom k blížiacim sa domácim majstrovstvám sveta, ako uspeje naša reprezentácia, ako to vidíš tak celkovo, tak herne, keď vidíš tie zápasy, čo sa tam zmenilo? Aká je nádej do budúcnosti?
„V prvom rade by som chcel povedať, že slovenský hokej nie je len reprezentácia, tá najvyššia, takže ja si myslím, že treba sa pozerať aj z toho pohľadu, že Craig Ramsay sem prišiel a robí podľa mňa veľmi dobrú robotu v reprezentácii, ale to nie je len slovenský hokej. Slovenský hokej sú najmä kluby a mládež a ako sa robí tam a aké oni majú možnosti. To bude hýbať slovenským hokejom a to sa potom prejaví aj v tej reprezentácii, ktorá je úplný koniec toho celého reťazca. To je to prvé, keď si sa pýtal, že aká je nálada v slovenskom hokeji a potom si nadviazal na reprezentáciu. Slovenský hokej je to celé hnutie. A to sú hlavne kluby a práca v kluboch a tréneri, manažéri a deti v tých kluboch a rodičia, a tak ďalej. Čo sa týka reprezentácie, myslím si, že Craig je odborník, ktorý sa fakt vyzná, má za sebou veľmi veľa skúseností hlavne z NHL a myslím si, že tento prvý rok mu aj pomohol vidieť, ako je to na tých európskych klziskách. A o to bude mať viac informácií tento rok, aby zostavil aj tú reprezentáciu, aby jej vnútil ten svoj štýl a systém, ktorý chce, aby hrávali. Myslím si, že to, čo robia aj s Mirom Šatanom, je výborné. Že dávajú šancu hráčom, ktorí majú momentálne najlepšiu formu, dáva šancu veľa hráčom našej ligy. Takže, momentálne, čo mám pocit, tak chalani cítia, že ak budem hrať dobre, mám šancu dostať sa do reprezentácie a to je veľmi dobré. A tým sa to otvorilo aj pre hráčov, ktorí si to možno pred rokmi nemysleli. Čo bolo vlastne aj tým, že sme mali viacej kvalitných hráčov von. Teraz toľko nemáme. Takže si myslím, že Craig má tento rok viacej skúseností z európskeho hokeja. Popritom jeho obrovské skúsenosti z NHL, tak sa to skĺbi a dúfam, že to vyvrcholí na domácom šampionáte.“
Ty si si vyskúšal aj tú úlohu asistenta reprezentácie. Tam ťa to neláka, možno si ísť ďalej vyskúšať, alebo možno nemáš dohodnuté na nejakých turnajoch, že budeš asistentom?
„Lákalo by ma to, myslím, že by ma to aj bavilo, ale bohužiaľ tento rok, aj keď by som aj veľmi chcel, nebol ten správny čas z môjho osobného hľadiska, aby som tam bol. Uvidíme v budúcnosti.“
M. Albert, foto archív