Slová mobbing (šikana od kolegu) a bossing (šikana od šéfa) sa postupne začínajú stávať bežnou súčasťou nielen slovníkov a našich rozhovorov, ale žiaľ čoraz častejšie aj v pracovnom prostredí. Možno je však dobré, že šikana na pracovisku sa dostáva aj do novín a časopisov, aby sa tak o tomto zlom fenoméne začalo viac hovoriť a účinne proti nemu bojovať. Preventívne aj represívne. Mobbing aj bossing zažil aj jeden náš nemenovaný zdroj, ktorý sa však bojí pomsty, a tak aj v snahe, aby predišiel ďalším zdravotným problémom, ktorých získal vďaka mobbingu a bossingu dosť, sa rozhodol o svojich zážitkoch rozprávať, ale pod podmienkou, že v zmysle novinárskych povinností chrániť zdroj, ochránime aj jeho.
Aj náš zdroj sa so spomenutými pojmami stretol, a to na vlastnej koži. Dokonca s oboma. Šikanoval ho šéf, ako aj kolegovia. „Bohužiaľ áno, zažila som ho na pracovisku. Je to za mnou. Spomienky na tie časy, na tie situácie, sú pre mňa stále bolestivé… Sú síce pre mňa už minulosťou, ale stále naozaj bolia… Odpustiť som odpustila, ale nezabudla,“ začala svoje rozprávanie bývalá majsterka odborného výcviku, ktorá chce, aby jej meno zostalo utajené a novinársky chránené. „Našťastie už tam nepracujem, nie som s tými ľuďmi už v kontakte… Proste bola to nepríjemná epizóda v mojom živote,“ doplnil náš zdroj s tým, že proti tejto šikane nepodnikla žiadne kroky. „Žiadne, skoro žiadne, snažila som sa to ešte nesťažovať, hanbila som sa, nežalovala som sa najvyššiemu nadriadenému a ďalším kolegom. Doma síce o tom vedeli, ale nerobili sme s tým nič. Proste som to pretrpela,“ prezradila so smútkom v hlase.
Doma síce o tom vedeli, ale nerobili sme s tým nič. Proste som to pretrpela.
ZDRAVOTNÝ STAV
Pre náš zdroj to však malo dopad na zdravotnom stave. „Pretože trpím už veľa rokov nespavosťou, tak sa mi tento problém ešte viac a viac zhoršil. Zvýšil sa mi tlak, dostala som poruchu srdcového rytmu, až som jedného dňa skolabovala na pracovisku,“ netají s tým, že išlo dokonca o život. „Mala som zodpovednú a stresujúcu prácu. Šikanovala ma kolegyňa a druhá kolegyňa,“ povedala s tým, že zároveň okrem mobbingu išlo aj o bossing. „A zároveň nadriadená. Takže keďže nastal nečakaný kolaps, odpadla som, oživovali ma. Bola som jednou nohou už na druhom brehu. Zabral až 3. výboj na srdce pomocou defibrilátora. Ten mám mimochodom implantovaný na sebe, pre každý prípad, odporučili mi to doktori. Pán Boh ma tu na svete ešte chvíľu ponechal, mám tu ešte nejaké poslanie,“ prezradila o psychicky neúnosnom správaní, voči ktorému sa môžete brániť veľmi ťažko, preventívne však môže zabrať anonymné udanie na Inšpektorát práce.
Takže keďže nastal nečakaný kolaps, odpadla som, oživovali ma. Bola som jednou nohou už na druhom brehu. Zabral až 3. výboj na srdce pomocou defibrilátora.
Náš zdroj sa však nechcel brániť právnou cestou. Po tomto incidente zdanlivo pol roka mala pokoj. Aspoň od útokov kolegýň a šéfky. „Maródila som pre toto rok, tlak mám teraz kolísavý, stále zle spávam, dlho som to spracúvala. Cítila som aj vinu, aj hanbu, že spolu zle vychádzame. Nežalovala som to, nechcela som to ešte zhoršiť,“ uviedla klasický dôvod, prečo ľudia, ktorí sa stretnú s mobbingom či bossingom nepoužijú zákonné možnosti.
Zdravotné problémy nášho zdroja pokračovali. „Odvtedy sa liečim na srdce, mala som ťažkú poruchu srdcového rytmu, a preto mi preventívne implantovali defibrilátor. Ostala som na invalidnom dôchodku. Odpustila som, ale nezabudla… Prerušila som kontakty, uzavrela som to, bola to proste nedobrá kapitola v mojom živote,“ pokračovala s naznačením receptu, ktorý však nie vždy stačí. Zabudnúť sa totiž nepodarí každému. „Do práce som sa síce ešte vrátila na polovičný úväzok, ale potom z dôvodu znižovania stavov nás prepúšťali…“
ASI ZÁVISŤ
Záhadou zostáva, prečo má niekto potrebu šikanovať ľudí vo svojom okolí. Náš zdroj si myslí, že mohla vzniknúť z jednej častej ľudskej vlastnosti. „Zo závisti, lebo sa im vraj dostalo do uší, že svoju robotu robím dobre, najlepšie. Že som najlepšia vo svojom odbore. Pravdepodobne sa tak vyjadrili moji žiaci, kolegovia, ostatní nadriadení. To sa už ani nikdy nedozviem… Asi sa to dostalo na vedenie školy… Proste dávali mi to kolegyne pocítiť, ponižovali ma, hľadali zámienky ako ma ponížiť. Ja som si proste robila iba svoju prácu najlepšie ako som vedela. Tak ako sa to píše v Pracovnej zmluve…Svojich žiakov som učila, pomáhala im, snažila som sa byť spravodlivá, korektná, ľudská, empatická,“ povedala pre časopis KĽÚČ OD… s tým, že svoju prácu milovala. „Proste do dnes neviem, a ani sa už nikdy nedozviem, ako to bolo… To vedia tí dotknutí a sám Pán Boh… Hoci tí dotknutí vlastne ani neverím, že či si to vlastne uvedomia a či by si to vtedy a aj po rokoch aj priznali, to vlastné správanie,“ uzavrel náš zdroj.
M. Albert, ilustračná fotografia Nicole Blankenship