Rozhovor s Dr. Reinhardtom Badegruberom, vedúcim príležitostných prác a špeciálnych projektov ORF. Rozhovor vznikol v roku 2010.
Čo sa vám na Slovensku najviac páči?
Mentalita Slovákov je veľmi blízka tej rakúskej, takže človek sa tu cíti skoro ako doma. Aj v rámci EÚ máme vlastne rovnakú úlohu a to je úloha malého štátu. A zároveň nie sme zaviazaní voči veľkým štátom EÚ s nejakými povinnosťami. Môžme byť exoti, môžme byť tí kreatívni. A Slovensko je kreatívne a inovatívne. Na Slovensku vzniká nový Detroit Európy. Vo Viedni to sledujeme so záujmom. Takže my to vidíme ako pracovné príležitosti priamo pred našimi dverami. Takže vznikajú veľmi synergetické efekty a teda spolupráca je úlohou číslo jeden. Dobrým príkladom je spolupráca viedenského letiska s bratislavským letiskom. Veľa firiem z Rakúska ide aj na Slovensko, aj keď z rakúskej strany to nie vždy vnímame ako pozitívne. Tým kľúčovým slovom je prenos kapitálu, investuje sa tu, a kapitál z Rakúska sa sťahuje preč. Napríklad na juhu Rakúska je tiež nezamestnanosť a tam zavreli fabriku na topánky a presťahovala sa na Slovensko. To isté sa deje aj v oblasti logistiky, napríklad čo sa týka nákladnej dopravy a transportných spoločností, založili tri logistické centrá na Slovensku. Počítačové firmy vyprázdňujú svoje strediská. Internet urýchľuje transfer know-how. Napríklad niektoré architektonické firmy v Rakúsku si už objednávajú na Slovensku. Slovenské architektonické skupiny plánujú v Rakúsku. To znamená, že vždy sú nejaké obete na oboch stranách. Slovensko sa často vidí ako v roli obete. Cudzinci prichádzajú so svojimi peniazmi a všetko vykupujú, ale v podstate aj Rakúšania majú strach. Majú strach pred vysoko kvalifikovanými pracovníkmi zo Slovenska. Začal sa zápas, napínavý zápas a krásne na tomto zápase je, že sú v ňom iba víťazi.
Často sa na Slovensku hovorí negatívne o spojenectve Bratislavy s Viedňou, že Bratislava je už vlastne súčasťou Rakúska. Nakoľko to vy vnímate?
Tiež to tak vidím. Aj Viedeň je vlastne súčasťou Slovenska. Keď sa pozriete do viedenského telefónneho zoznamu, vidíte, že 60 % mien nie sú nemecké. Na prvom mieste sú práve slovenské a české mená. Slováci už vlastne pracujú vo Viedni. Je to jedno, či sú legálni, alebo nelegálni, ale niektorí Rakúšania proste prídu o prácu. Takže aj Viedeň je vlastne v rukách Bratislavy. Je to normálne. Je to ako v manželstve. Muž je Slovák, manželka je Rakúšanka a dúfam, že dieťa bude hovoriť obidvomi jazykmi.
Kedy si myslíte, že sa odbúra takáto regionálna neznášanlivosť?
V realite už podľa mňa táto neznášanlivosť (animozita) neexistuje. Je to iba téma škandalizovania od určitých politikov. Chcú s toho iba lacný politický zisk. A ktorí sú prívrženci tejto politiky? Sú to starí ľudia, málo vzdelaní ľudia, chudobní a nekvalifikovaní ľudia. Samozrejme aj o týchto ľudí sa musíme vedieť postarať. Nie je to iba úloha politiky, je to aj úloha žurnalistiky. Nebojte sa, ako hovoril už pápež. Pre nás to znamená, že informovaný človek sa nebojí. Môže agitovať a reagovať.
Čo vám na Slovensku najviac chýba?
Viacej nejakého povedomia čo sa týka vnímania značiek. Slovensko musí byť ofenzívnejšie, v preprave tovaru, v kultúrnom posolstve, musí sa proste dostať na trh, a to by som si veľmi želal. Na druhej strane som veľký optimista, dobrým príkladom je Katolícka univerzita v Ružomberku. Všetci študenti hovoria nemecky, anglicky, francúzsky. To by som si želal aj u našich študentov, nech sa naučia napríklad aj po slovensky. Ale pozitíve posolstvo je, že predseda zväzu učiteľov pre slovenský jazyk povedal, že je taký veľký dopyt po učení sa slovenčiny, aký v dejinách ešte nikdy nebol.
Slovensko musí byť ofenzívnejšie, v preprave tovaru, v kultúrnom posolstve, musí sa proste dostať na trh, a to by som si veľmi želal.
(alb), rozhovor bol publikovaný aj na albert.blog.sme.sk, ilustračná fotografia.