Roman Buhovecký bol počas vysielania Slobodného vysielača veľmi blízko. Mal aj svoje relácie a táto skúsenosť bola pre neho veľkou výzvou. „Bol to pre mňa veľmi dobrý pocit. Dá sa povedať, že som v sebe objavil veci, ktoré boli dlho skryté, Bola to výzva a zároveň to bolo pre mňa veľmi fascinujúce. Bol to taký môj sen. Chcel som aj veľa dokázať, chcel som, ako sa hovorí, zmeniť svet. Chcel som trochu pozitívne ovplyvniť túto spoločnosť, lebo som počul, že veľa ľudí nadáva, je nespokojných, smutných, nešťastných. Chcel som im možno ukázať veci, ktoré sa podarili, ktoré sa dajú robiť. Pre mňa to bolo veľmi zaujímavé obdobie a spomínam na to veľmi rád. Stále sa cítim súčasťou Slobodného vysielača,“ povedal Roman Buhovecký, ktorý vníma, že mnoho ľudí má voči rádiu isté nepriateľstvo. „Na jednej strane vnímam ten hlas spoločnosti, že považujú toto rádio za kontroverzné, dokonca veľmi veľa mojich priateľov a známych, a nedajú si to vyhovoriť. Iný je pohľad z vnútra a iný z vonka. Do istej miery ich chápem, že to takto vnímajú, lebo majú jednostranné informácie. Ale naša spoločnosť ešte nie je pripravená na takú slobodu, alebo na takúto formu slobody, aby chápali, že v jednom priestore môžu byť aj protichodné názory. Myslím si, že to je rozmer slobody, že ako povedal Peťo Kršiak, že prečo by v jednej hitparáde nemohol byť aj metalista aj folkáč? Za to je tá hitparáda zlá? Alebo na internete tiež nájdeme rôzne servery, pričom niektoré zavádzajú, niektoré klamú, ale za to je potrebné zrušiť internet? Takže takto to vnímam. Skôr si myslím, že je to vecou vývoja a ľudského uvedomenia,“ prezradil Buhovecký, ktorého relácie v Slobodnom vysielači boli aj o hľadaní seba samého. „Relácie sa vyvíjali. Ja som sa vyvíjal s nimi. Na začiatku to bola relácia Po stopách Danteho. Mám veľmi vzťah k literatúre, k filozofii,
k literatúre a toto som zhrnul vo svojej prvotine. A bol to taký môj osobný pohľad na to, ako chápem aj vývoj ľudstva, aj vývoj človeka a seba samého, ako sa človek hľadá. Ja sa stále hľadám, hľadám svoju tvár, svoju cestu, svoje smerovanie. Myslím si, že takýto proces nastáva v každom človeku, u niekoho možno v skorších dobách, možno v
rannom veku zastaví. Ja som ho nezastavil, snažil som sa svoju tvár, alebo tú svoju vlastnú identitu nájsť a stále ju nachádzam, pomaličky, krôčikom, po troškách a chcel som sa s tým podeliť. Takže do istej miery to bola moja osobná výpoveď, boli to moje skúsenosti s ľuďmi, ktorých som stretol. Bolo to to, ako chápem svet, filozofiu, ako
chápem veci súčasné, ako aj minulé,“ uzavrel veľký filmový fanúšik Roman Buhovecký.
(alb), foto archív R.B.
