Do detí vtĺkame vlastnosti, ktoré vo vyššom veku iba komplikujú ďalší športový život, varuje hádzanársky odborník

Do detí vtĺkame vlastnosti, ktoré vo vyššom veku iba komplikujú ďalší športový život, varuje hádzanársky odborník

Ján Derďák pracuje v hádzanej od roku 1968 a ako tréner od roku 1972. Aj s týmto hádzanárskym odborníkom sme sa rozprávali v rozhovore o svetovom šampionáte hádzanárok. Ján Derďák vo viacerých bodoch naznačil aj potrebné zmeny v slovenskej hádzanej. „Asi je fakt, že naše vnímanie prípravy reprezentácií má nejaké, na prvý pohľad skryté nedostatky,“ povedal v rozhovore okrem iného a zdôraznil aj svoj pohľad, na hlavný nedostatok v zápase s Češkami, ktorý bol pre nás kľúčovým.

 

Čo je podľa vás hlavnou nádejou pre slovenskú ženskú hádzanú do najbližších rokov?

Asi zmena v celom systéme tohto športu. Celé  MS  ukázalo viac-menej známy fakt, že svet je trochu ďalej ako si v sebarozhovoroch myslíme a nahovárame. Asi je fakt, že naše vnímanie prípravy reprezentácií má nejaké, na prvý pohľad skryté nedostatky. Možnosť vybrať zopár žien, alebo aj mužov do reprezentácií by sa malo nájsť aj u nás, ale problém je čo a ako s nimi potom. Výsledok (v tomto prípade umiestnenie v tretej desiatke) to potvrdzuje.

Kompletný systém „života“ dobrých národných súťaží  a v každom športe u nás je podmienený viacerými faktormi. Problém podpory štátu do telesnej vyspelosti mládeže a tým aj telesnej vyspelosti  obyvateľstva je mimoriadne biedny vlastne už od začiatku existencie tohto štátu. Buď všetky ostatné štáty (aj tie „rozvojové“ vo svete) to robia zle, blbo, alebo zle, blbo to robia v tomto štáte. Iná možnosť neexistuje. A akýmsi mentálnym zázrakom si na všetko ´tam hore´ stále vyberáme ľudí, ktorí na čokoľvek manažérske nemajú takmer žiadne predpoklady. Kdesi som čítal, že pokiaľ bude trvať  súčasný trend v telesnej vyspelosti detí – (šport, pohyb verzus  sedenie pred monitormi) tak ich pravdepodobne  bude čakať v 54 rokoch pán Alzheimer.

Problém výberu a výchovy športovcov (nábory, namiesto výberov a utekanie pred zodpovednosťou k dobrej reprezentácii  vytváraním športov, ktoré všade inde považujú za „rekreačnú“ aktivitu. Aj keď si robia aj  majstrovstvá (napríklad: futsal, nohejbal, bandy hokej, lakros, netbal, korfbal, florbal, teqbal, malý futbal …. alebo „čajový odvar“ z veľkých  športov: rugby, americký futbal, baseball/softbal…). V hádzanej, pokiaľ je záujem dostať tento šport na, vzhľadom k historickým úspechom na primeranú úroveň musíme podľa môjho názoru začať v dvoch oblastiach: Upraviť systém v chápaní  prvotnej prípravy trénerských kádrov. Zmeniť systém obsahu „výuky“  v počiatkoch. V žiackom veku, dokonca už v prípravkách.  Do detí vtĺkame vlastnosti, ktoré vo vyššom veku iba komplikujú ďalší športový život  (bránenie, prácu s loptou, práca nôh, myslenie …. výsledok je taký ako je.

A akýmsi mentálnym zázrakom si na všetko ´tam hore´ stále vyberáme ľudí, ktorí na čokoľvek manažérske nemajú takmer žiadne predpoklady.

Od  1. do 19. decembra 2021 sa v Španielsku uskutočnili MS v hádzanej žien. Ako hodnotíte tento nedávno skončený turnaj?

Či bolo  rozšírenie počtu účastníkov dobrý krok posúdi budúcnosť. Uvidíme. Ale v každom prípade zväčšenie počtu účastníkov signalizuje rozvoj tohto športu vo svete na všetkých kontinentoch čo je dobrá správa.  To, že tieto majstrovstvá sa uskutočnili v tejto veľmi zložitej pandemickej dobe  trochu skresľuje úspech, ale s tým sa musíme zmieriť.

Ako sa vám páčilo finále Francúzok s víťaznými Nórkami?

Krásna ukážka tohto športu, keď rozhodovala v prvom rade hlava, až potom ten zvyšok majstrovstva. Finále bolo kvalitným obrazom a dôkazom faktu, že táto hra nadobúda vo svete stále väčší športový aj spoločenský význam. Afrika, Ázia, aj Amerika sú dôkazom, že tento šport zvyšuje svoj kredit.

 

Ako ste vnímali fakt, že sme sa už v priebehu turnaja museli uspokojiť s bojom o 25. až 32. miesto?

Pokladám to za jeden z mozaiky biedy celého systému športu na Slovensku. A keď hovorím o „biede“ mám na mysli obyčajné porovnanie hádam so všetkými štátmi sveta, čo znamená, že sa od všetkých asi máme čo učiť – a potom: robota, robota, robota…. Všetky „naše“ zápasy ukázali, že naše vnímanie prípravy reprezentácií má nejaké, na prvý pohľad skryté nedostatky. Pretože vybrať zopár žien, alebo vlastne aj mužov do reprezentácií by sa malo nájsť aj u nás, ale problém je čo s nimi potom. Výsledok (v tomto prípade umiestnenie v tretej desiatke) to potvrdzuje. To ako z tohto problému vyjsť von je trochu širší problém a pokiaľ to nepochopí celý systém ťažko čakať zmenu k lepšiemu.

Pokladám to za jeden z mozaiky biedy celého systému športu na Slovensku.

 

Náš najdôležitejší zápas v E skupine bol duel Česko – Slovensko 24:23, ktorý sme tesne prehrali a nepostúpili sme. Čo podľa vás rozhodlo o tomto neúspechu?

Nevhodná taktická príprava na zápas a slabšia úroveň kaučingu v zápase. K tomu musím prirátať aj pravdepodobne nie najvhodnejšiu prípravu pred šampionátom. Ale podobné zápasy boli aj v tom „prezidentskom pohári“. Ale v skutočnosti sa dobre stalo, ako sa stalo a možno trochu povzbudí zodpovedných k nejakým krokom.

Prvé víťazstvo zverenky Pavla Streichera dosiahli až v zápase II. skupiny o Prezidentský pohár, keď Tunisanky porazili 31:27. Ako sa vám páčil tento duel?
Aj s Tunisankami sme hrali otvorenú a úplne rovnocennú partiu a aj tu sa ukázali naše nedostatky.

Michal Albert, foto ilustračná unsplash.com

Pozrite si aj ďalšie články o hádzanej alebo o hádzanárkach a hádzanároch.