KOMENTÁR – INFILTROVALI SA DO VOLEBNÝCH TÍMOV KANDIDÁTA SMERU A OBČIANSKEHO KANDIDÁTA S PODPOROU SAS HARABINOVI ĽUDIA? ALEBO AUTENTICKÉ TÍMY ŠEFČOVIČA A MISTRÍKA ROBIA OBROVSKÚ CHYBU? AJ VĎAKA TEJTO CHYBE SA HARABIN MÔŽE STAŤ PREZIDENTOM.
Základné pravidla slušného správania hovoria aj o úcte k staršiemu. Hovoria napr. aj o nechaní priestoru a času dopovedať vetu. Hovoria aj o neposmievaní sa, nerobení poškľabkov, úsmevov či grimás, vyjadrujúcich podprahovo, že respondent je psychiatrický pacient a podobne, voči tomu, kto argumentuje.
Prvá dôležitá vlastnosť diskutujúceho je – nechať dohovoriť. Druhá je, odpovedať na argument nie pocitom, ale argumentom. Treťou dôležitou časťou je, aby sa počas rozprávania argumentu neznevažoval rozprávajúci tým, že mu protistrana hádže podprahové grimasy, tvári sa, tak, ako psychiater počas vychádzky svojho pacienta, keď mu pacient hovorí: „pán doktor, ja som Napoleon, kde je moja légia?!“ A psychiater amatér s grimasou typickou pre psychiatra amatéra hodí ponižujúcu grimasu, úškľabok, gesto, neverbálny prejav a doplní vetou: „Áno, áno, monsieur.“ Ak sa niekto v pozícii kandidáta, novinára, diváka v diskusnej sále, správa ako psychiater amatér, ktorý potrebuje svojho pacienta zraniť, lebo mu to možno robí dobre, alebo si možno myslí, že tým pomáha svojmu cieľu, škodí tomu cieľu. A aj sám sebe.
Ak sa niekto takto správa k legitímnemu kandidátovi na prezidenta, k legitímnemu sudcovi Najvyššieho súdu, k 61-ročnému človeku, k spoluobčanovi staršiemu o 9 rokov, škodí šikanou jemu, a tým pádom aj sám sebe (osobnostne, ale škodí aj vlastnej ceste k cieľu).
Ak sa niekto takto správa k legitímnemu kandidátovi na prezidenta, k legitímnemu sudcovi Najvyššieho súdu, k 61-ročnému človeku, k spoluobčanovi staršiemu o 9 rokov, škodí šikanou jemu, a tým pádom aj sám sebe (osobnostne, ale škodí aj vlastnej ceste k cieľu).
Ak si pán Mistrík a pán Šefčovič, mylne myslia, a to možno aj pod vplyvom nesprávnych rád ich PR-tímov, že pri Harabinovych vetách sa majú správať presne takto, tak robia obrovskú chybu. Až by mal človek pocit, že Harabinovi ľudia sa infiltrovali do volebných tímov Mistríka a Šefčoviča. Možno si myslia, že takéto správanie infikuje ľudí, ktorí si podľa vzorca, že správame sa k nemu ako ku bláznovi (a to presne danými a opakujúcimi sa grimasami, posmeškami, prevrátením očí, rehotaním sa, atď), tak sa s tým stotožnia aj voliči, že tento kandidát je blázon.
Možno si myslia, že takéto správanie infikuje ľudí, ktorí si podľa vzorca, že správame sa k nemu ako ku bláznovi (a to presne danými a opakujúcimi sa grimasami, posmeškami, prevrátením očí, rehotaním sa, atď), tak sa s tým stotožnia aj voliči, že tento kandidát je blázon.
Títo stratégovia však zabudli na časť z modelu príťažlivosti Jánošíka, alebo Fica. Keby sa volební stratégovia Mistríka a Šefčoviča pobrali ďalej od Bratislavy, zašli do krčmy v Brezne, Myjave, alebo Bardejove, alebo kdekoľvek inde mimo Bratislavy, stretli by ľudí, ktorí sú rozhorčení zo sériovitých novinárskych prejavov (príspevkov, reporáží) posadnuto proti konkrétnym cieľom, politickým nepriateľom. Tieto série smerujú, prirodzene, k recipientom (divák, poslucháč, čitateľ – volič). Tieto sériovité prejavy ľuďom adresujú ako liek. Ale ľudia sú voči takýmto „liekom“ imúnni. Takéto série považujú za ataky, jedy, podpásovky, klamstvá, ktorých stupňovaním a sériovitosťou chcú len zničiť protivníka, ale nie vyliečiť ľudí, ktorým tieto „lieky“ podsúvajú ako „lieky“.
Ale ľudia sú voči takýmto „liekom“ imúnni. Takéto série považujú za ataky, jedy, podpásovky, klamstvá, ktorých stupňovaním a sériovitosťou chcú len zničiť protivníka, ale nie vyliečiť ľudí, ktorým tieto „lieky“ podsúvajú ako „lieky“.
Slováci mali a vždy majú tendenciu brániť ľudí, voči ktorým sa ide sériovito, až posadnuto. Nejeden politológ sa vyjadril, že Fico získaval aj vďaka arogancii zo strany médií. Podobnej, akú teraz ako „liek“ proti Harabinovi skúšajú Mistrík so Šefčovičom s pomocou ďalších kandidátov či moderátorov – tým „liekom“, ktorý ako liek nebude prijatý, je teraz pomyselné navliekanie kazajky Harabinovi, a to prostredníctvom giest, posmeškov, úškrnov. Všetci proti jednému. Vyzerá to tak, ako keby Harabin bol jediný problém Slovenska. Posadnutosť Harabinom núti recipientov oprávnene sa pýtať, či Harabin bol poslancom a vytváral zákony, či Harabin určil nízke platy, či Harabin stanovil slabučké dôchodky, alebo môže hádam aj za globálne otepľovanie…
Tým „liekom“, ktorý ako liek nebude prijatý, je teraz pomyselné navliekanie kazajky Harabinovi, a to prostredníctvom giest, posmeškov, úškrnov.
Ľudia oprávnene chápu, že ak súčasťou nefungujúceho systému logicky nemôže byť jeden človek, tak všetci tí, ktorí ich o tom presviedčajú, im začínajú evokovať vinníkov – a to, okrem iného, aj podľa premisy, že nepriateľ tvojho nepriateľa je tvoj priateľ. Volič sa viacej stotožní s tým, kto je atakovaný a podľa tejto oprávnenej logiky, že Harabin predsa nebol 30 rokov od roku 1989 absolútnym vládcom zemegule a nemôže za všetko zlo, sa pri snahe niekoho povedať, že to je práve tak, a za všetko môže práve Harabin, alebo, že patrí do kazajky, oprávnene postavia práve na stranu toho, kto logicky vyzerá byť ako menší vinník – a potom idú logiky, že nepriateľ nepriateľa je môj priateľ. Ak teda všetci idú proti Harabinovi a Harabin sa ukáže ako menší vinník, čo im na základe vyššie spomenutého dáva logiku, Harabin vyhrá a všetci, čo sú proti nemu – prehrajú. Nemusíme ísť na Slovensku k príkladom takejto schémy do ďalekej minulosti – takto isto to predsa bolo aj v zápase Kotleba vs. Vrece zemiakov. Preto, platí rovnica, že čím viacej poškľabkov, grimás, skákaní do rečí, alebo pocitových odpovedí na logické argumenty odovzdajú, tým zvyšujú šancu Štefana Harabina na zvolenie. Ľuďom prekáža arogancia moci.
Preto, platí rovnica, že čím viacej poškľabkov, grimás, skákaní do rečí, alebo pocitových odpovedí na logické argumenty odovzdajú, tým zvyšujú šancu Štefana Harabina na zvolenie. Ľuďom prekáža arogancia moci.
Ak sa takto spájajú všetci proti jednému a sú voči nemu arogantní, hádžu mu úškľabky, grimasy, rehocú sa na ňom, aby vytvorili dojem, že je snáď blázon súci do kazajky, dávajú tým obrovský arzenál proti samým sebe. Lebo ľudia nemajú radi nespravodlivosť, neslušnosť. A slušnosť si nestačí napichnúť v odznakovej forme na kabát, je potrebné ju aj aplikovať, a to nie selektívne, ale absolútne.
„ČLOVEK, KTORÝ NIEČO ODSÚDI BEZ PRESKÚMANIA, PREJAVUJE NAJVYŠŠÍ STUPEŇ IGNORANTSTVA,“ povedal Albert Einstein. A platí to aj pre kandidáta, ktorý namiesto argumentovej odpovede na argument, použije odpoveď pocitového typu, inak povedané kvázi argument postavený na pocite (ako dom postavený na piesku, bez základu). Voľby vyhrá slušnosť! Nie selektívna, ale absolútna. Nestačí postaviť sa proti vraždám novinárom, treba sa postaviť proti vraždám všetkých ľudí. Každý ľudský život má hodnotu, nie len selektívne niektoré. Život novinára je rovnoprávny životu každého iného človeka. V histórii sme zažili vnášanie selektivity vnášené do hodnotenia ľudí – tento systém sa volal fašizmus. Selektoval ľudí podľa farby pleti, národnosti, rasy a podobne. Ak takto selektujeme slušnosť, a pod nálepkou slušnosti sme reálne neslušní, správame sa neúctivo a neslušne k staršej osobe, osobe legitímneho kandidáta, k osobe, ktorá je legitímny sudca Najvyššieho súdu, prispievame nie k slušnosti, ale k selektívnej slušnosti, ktorá sa tak mení na fašizmus.
Ak takto selektujeme slušnosť, a pod nálepkou slušnosti sme reálne neslušní, správame sa neúctivo a neslušne k staršej osobe, osobe legitímneho kandidáta, k osobe, ktorá je legitímny sudca Najvyššieho súdu, prispievame nie k slušnosti, ale k selektívnej slušnosti, ktorá sa tak mení na fašizmus.
Áno, prispievame takto k fašizmu. A prispievame k víťazstvu Štefana Harabina, ktorý z takto vedeného boja vyjde ako nefašita, lebo on napr. neselektuje vraždy. On proste nehovorí, že jedna má vyššie nebezpečenstvo a opovrhnutia hodnosť než iná. Neselektuje. Selekcia môže existovať aktívna, ale aj pasívna. Selektovať aktívne môžem tak, že priamo poviem, že táto vražda je väčšie zlo, ako druhá vražda. Ale aj pasívne selektovať, a to nezdôraznením, že aj iné vraždy musia byť vyšetrené a aj k iným vraždám musí byť pristúpené s rovnakou razanciou pri vyšetrovaní.
Neselektujme nikto ani v spôsobe vedenia politických diskusií, nebuďme neverbálne vulgárni, nevytvárajme o niekom podprahový obraz, že on je blázon, keď o tom nemáme argument, rozsudok, lekársku správu, ale len pocit. V skutočne slušnej spoločnosti rozhodujú argumenty, fakty, dôkazy, a nie pocity.
V skutočne slušnej spoločnosti rozhodujú argumenty, fakty, dôkazy, a nie pocity.
Nemôžem o niekom vyhlásiť, že je blázon – aj keď iba úškľabkami, gestami, rehotaním -, keď o tom nemám posudok odborníka, keď na to nemám reálny argument, nielen na pocite stojaci kvázi argument. Takto sa spoločnosť zmení na spoločnosť, v ktorej nerozhodujú argumenty, dôkazy, ale vyfabulované dôkazy postavené na pocitoch, takto sa zo spoločnosti stane spoločnosť, kde nerozhoduje zákon a právo, ale sila… A to je, paradoxne, presne to, proti čomu, hoci deklaratívne – v programe napísanom na internete – bojuje Mistrík. No pozornému oku diváka pri sledovaní diskusií neunikne, že neraz dáva prednosť sile spojených bojovníkov proti Harabinovi, sile, ktorá ich akoby oprávňuje rozhadzovať úškľabkami, podprahovými gestami, prevracaním očí, skákaním do rečí…
A robia to aj žurnalisti, a celkovo tým otravujú spoločnosť, napríklad aj článkami vytvorenými v nesúlade s novinárskou etikou, bez dania možnosti dotknutej strany na vyjadrenie, prípadne selektivitou a manipulačným vytrhnutím vety respondenta z kontextu, vybratím jeho najhoršie vydarenej vety, alebo vety, ktorá ani nesúvisí s jeho argumentáciou. A tak podobne. No na nepráve nemôže byť postavené právo, tak znie stará zásada rímskeho práva a musí platiť pre súdy, ale aj pre žurnalistiku i pre bežný život. Nemôžeme niekoho, a to ani len gestami, označiť za blázna. Nemáme psychiatrické vzdelanie. Nemáme argumenty, ale na argument odpovedáme pocitom? Takto slušná spoločnosť nemôže fungovať. A ak sa kandidáti dohodnú, že bude fungovať takto, tak prehrajú.
No na nepráve nemôže byť postavené právo, tak znie stará zásada rímskeho práva a musí platiť pre súdy, ale aj pre žurnalistiku i pre bežný život. Nemôžeme niekoho, a to ani len gestami, označiť za blázna. Nemáme psychiatrické vzdelanie. Nemáme argumenty, ale na argument odpovedáme pocitom? Takto slušná spoločnosť nemôže fungovať. A ak sa kandidáti dohodnú, že bude fungovať takto, tak prehrajú.
Vyhrá ten, koho chceli zosmiešniť a v rozpore so slušnosťou voči nemu útočili neverbálne, podobne ako sa to už deje v niektorých diskusiách prezidentských kandidátov. A v neposlednom rade sa k tomu pridávajú úškľabky, posmešky, skandovanie ako na futbalových štadiónoch, od často študentov, ktorí majú oveľa menej rokov ako Harabin. A verte, že aj toto toho človeka v Heľpe, Stropkove, Starej Ľubovni, Senici či Ružomberku nahnevá. To je neslušnosť, neúcta k staršiemu, ponižovanie, priam šikanovanie. Mnohí si musia dať pozor na svoje grimasy. V živej pamäti máme aj grimasy Clintonovej voči Trumpovi. A vieme, ako to dopadlo.
V živej pamäti máme aj grimasy Clintonovej voči Trumpovi. A vieme, ako to dopadlo.
Nesmieme dovoliť budovať selektívnu slušnosť, selektívnu spravodlivosť, selektívnu žurnalistiku, selektívne pravidlá slušného chovania, selektívny život, selektívny meter… To nemá nič spoločné so slušnosťou. Selektivita znamená prehra slušnosti. Selektivita znamená prehra nás všetkých a nástup fašizmu.
PhDr. M. Albert, PhD.
foto ilustračná FB Štefana Harabina