Charizmatický človek s uštipačným zmyslom pre humor – Giuseppe
Pantani. Človek, ktorý vždy vedel, čo chce. Ako malý chlapec si vždy
všetko presadil, ale nie tak, ako iné deti, teda plačom. Mal nadpriemerné
IQ a už ako trojročný vedel argumentovať ako politik. Práve táto jeho
schopnosť rozprávania ho predurčovala k tomu, aby sa raz stal politikom.
Volali ho politik. Doma, medzi kamarátmi, v škole, všade. Bol odmalička
prudkým človekom. Medzi jeho dobré stránky určite patrila úprimnosť –
tá však nebola stále namieste. Raz pani učiteľke v štvrtom ročníku
povedal, že sa to učivo neučil, lebo mu aj tak v živote bude na nič. Príhod,
ktoré zažil ako malý chlapec, bolo skutočne veľa. Vodcovský typ. Už ako
šesťročný bol vodcom chlapčenskej skupiny, kde boli jeho podriadenými
aj o dva roky starší chlapci. Ako dvanásťročný sa dostal do polepšovne za
pouličnú bitku o dievča. Rodený rebel. Ale bol veľmi šikovný a
ctižiadostivý, čo ho hnalo dopredu. Túžba niečo znamenať ho často
prinútila zaťať zuby a nevybuchnúť. Potom ako absolvoval maliarsku
učňovku v Turíne sa dostal na Fakultu diplomacie a politickej filozofie v
Miláne. Už ako študent bol silným protirímskym aktivistom. Najviac sa
zviditeľnil demonštráciou proti Rímu a výzvou na zmenu hlavného mesta
Talianska. Silným proseverským hráčom sa však stal potom, ako sa mu
nepodarilo uspieť v Ríme. Kandidoval na predsedu Talianskej mládeže,
najsilnejšej mládežníckej politickej organizácie v Taliansku. Nemal však
podporu Ríma, vyhral rodený Riman Marco Venti. Vtedy zanevrel na
Rím, lebo pochopil, že cezeň sa do vysokej politiky nedostane. Stal sa z
neho ešte silnejší populista, akým bol a začal hrať na strunu severu.
Protijužanské nálady na severe Talianska boli stále, pretože táto
priemyselná časť Talianska produkuje aj za juh, ktorý všetko preje. Zistil,
že ak bude hrať populisticky na stranu severu, dostane sa vysoko. Ďalší
postup bol jasný. Vyprovokovať silné napätie zo strany severanov. To pre
Giuseppeho nebol žiadny problém. Stačili dva roky a stal sa z neho leader
severu. Založil stranu Severný Panteon. Je to najradikálnejšia a
najpopulistickejšia strana v Taliansku. Politická situácia v Taliansku sa
vyostrila najmä vďaka nej. Meno Giuseppeho Pantaniho sa spája s
nezávislosťou Severného Talianska od Ríma. Populisticky si zmenil meno
na Gróf Giuseppe Panteon Pantani I. Všetky tieto informácie čerpám
z voľne dostupných médií. Musím sa pripraviť na istú misiu…
Je znova noc a ja sa snažím dopísať ten článok. Je o environmentálnej
problematike a to nie je priam moja parketa. Radšej by som písal nejakú
reportáž o Prahe. Dlho tu už nebudem, hoci by som rád, je to moja
srdcovka. Bývam tu asi pol roka a som spravodajcom televízie TV
UNITED. Popritom píšem ako externý redaktor do slovenského denníka
Potvorka. Bol som teda stály spravodajca v Prahe. Vlastne som cestoval
medzi Prahou a Bratislavou. Túto služobnú garsónku som si obľúbil. Je
stará, ale chladná, čo je v týchto horúčavách potrebné. V TV dochádza k
menšej rotácii spravodajcov, preto odchádzam do severotalianskeho
Milána. Svoju taliansku misiu začínam 15. februára, ale odchádzam 12.
februára, aby som sa trošku aklimatizoval v pomerne nepokojnej oblasti.
Je jasné, že Severotaliani sa radikalizujú pre svoje požiadavky. Preto to
nebude až taká pohodová misia ako pražská. Barborka je z Milána celá
zničená, bojí sa o mňa. Trošku to preháňa. Avšak priznám sa, že aj mne
nie je jedno ako sa vnútropolitická situácia v Taliansku bude vyvíjať.
Ostatne prezentovaná deklarácia s názvom „Nový sever“ znie veľmi
tvrdo. Ultrapravičiar Giuseppe Pantani, sa v nej už takmer vyhlásil za
prezidenta Severného Talianska s hlavným mestom Milánom. Verím
však, že občianska vojna nebude a Rím sa s Milánom dohodne. Bol som s
Barborkou minulý týždeň a snažil som sa ju upokojiť. Mrzí ma, že zrejme
teraz kvôli tomu zanedbáva medicínu. Na stanici v Martine som čakal už
pol hodinu, kým si premyslím taktiku, ako ju upokojiť. V staničnom
bistre si ma pomerne veselá čašníčka doberá, že ešte som ani nevypil pivo
a už vyzerám ako opitý. To bolo asi z toho cestovania. Vo vlaku bolo
dusno. Rozhodol som sa a v zozname hľadám Barborkino číslo. Cítim, že
sa mi chveje ruka. To číslo nie a nie nájsť, hoci je v zozname na začiatku.
Zvítal som sa s Barčou a rozhodli sme sa prejsť sa po uličkách mesta.
Všetko bolo ešte aj tam preplnené melanchóliou. Preto som ju radšej vzal
do pizzerie, neuvedomujúc si, že Barborka je citlivá na detaily a všeličo si
hneď vydedukuje. Keby tá pizzeria bola aspoň americká, tak by nebolo až
tak zle. Búchal som si v duchu po hlave, akú blbosť som práve urobil.
Chcel som jej to povedať diplomatickejšie. Nechtiac som jej však položil
ľahkú hádanku. Boli sme ticho. Celá cesta k stolu bola akási nekonečná.
Rozmýšľal som ako postupovať. Môj klasický krízový režim je robenie si
plánov, a tak som si plánoval, čo urobím asi ako prvé. Páči sa mi
Barborkina chladnokrvnosť spojená s uštipačnosťou pri odhaľovaní
tajomstiev. Kým ja som sa trápil rozmýšľaním, ako jej to povedať, ona to
už všetko tušila. Potvrdila to dvomi poznámkami. Prvá bola adresovaná
čašníčke, ktorú poprosila o taliansku pizzu a nejaký taliansky nápoj.
Zdôrazňovala pritom slovo „taliansky“. Na ponuku Cinzana odpovedala
len chladným kývnutím hlavy. Potom sa ma opýtala, či aj severné
Taliansko bude mať zeleno-bielo-červenú vlajku.
„Neviem,“ znela moja odpoveď, „a ani ma to netrápi, Barča!“
„A čo ťa trápi?“
„Aby si sa ty netrápila a bola šťastná.“
Dlho neodpovedala nič, boli to asi tri minúty. Neprerušoval som toto
mlčanie, nakoľko som sa snažil zdržovať a oddialiť tak okamih pravdy.
„Prečo sme v pizzerii,“ prerušila mlčanie, „si hladný?“
„Aj áno, ale neodpovedala si mi na moju otázku.“
„Akú otázku?“
Potom som si uvedomil, že to vlastne nebola otázka.
„Či si šťastná,“ doplnil som.
„Som, len sa bojím,“ oznámila chladne.
Čašníčka priniesla obľúbenú Toscanu, ktorá bola rekordne rýchlo hotová.
Ani som nezbadal, že ju Barborka objednala. Bol som v tom momente v
riadnych rozpakoch. Chcel som okamih pravdy oddialiť s akousi
maličkou vierou, že možno si to ešte vnútorne rozmyslím.
Barbora Jirková je žena, ktorú som spoznal pri prekrásnom náhodnom
zážitku v Kraľovanoch. Stratila telefón. A vďaka mne ho opäť našla. Je
vysoká. Takmer rovnako vysoká ako ja. Chýbajú možno dva centimetre.
Má dlhé rovné čierne vlasy a krásne pery. Jej hnedé oči dopĺňajú pekné
proporcie jej tváre. Jej postava je, okrem výšky vhodnej na
basketbalistku, priemerná. No basketbal nikdy nehrávala. Nerozumiem
tomu, prečo ju rodičia nedali na nejaký šport.
„Giuseppeho,“ dodala Barbora.
Teraz bola v mojej hlave vyhlásená nejaká karanténa a červené krvinky
akoby do nej mali zákaz vstupu. Úplne som zabudol, čo chce naznačiť.
„Koho?“
„Pantaniho,“ odpovedala. „Nečítal si výzvu na odtrhnutie severného
Talianska? Všetkých ich tam už opantal?“
Priznám sa, že už celé dva dni nemyslím na tohto narcistického
nacionalistu a správu REUTERS o výzve som ani len nepostrehol.
„Dávali to v správach, včera,“ dodala Barbora akoby počula moju
myšlienku.
„Barborka prepáč, nechcem teraz o tom hovoriť,“ odvrkol som.
„A o čom chceš hovoriť?“
Chcel som to celé predĺžiť. Sedeli sme tam už asi hodinu a moja, resp.
naša pizza, bola celá na nič. Barborku som pritom všetkom aj zabudol
ponúknuť. Alebo našťastie. Vôbec nechutila.
„O tebe, o škole, ako dopadli skúšky,“ povedal som po chvíli ticha.
„Veď som ti písala,“ odpovedala.
„Viem, Barby, ale chcem to počuť priamo od teba,“ zareagoval som.
„Zlatko, prepáč, mal som toho veľa. Doťahoval som pražské záležitosti,“
bránil som neubrániteľné.
Uvedomil som si, že tu som sa akosi znova preriekol a zásadne som tak
narušil svoju vyčkávaciu taktiku. Aj keď neviem, prečo som vlastne
vyčkával, keď celý rozhovor bol vlastne jasný a točili sme sa okolo jednej
veci, len sme to nepovedali priamo.
„Prepáč, celé dni som pracoval,“ rozmýšľal som, či logicky z mojej vety
vyplýva, že som sa preriekol. „Prepáč,“ hovoril som zmätene a aj
navonok som svoju zmätenosť prezrádzal, „ale včerajší mail si dostala,
Barborka, nie?“
„Áno, Samko, ale bála som sa,“ hovorila smutne, „nabudúce sa ozvi
častejšie.“
Barborka si odskočila na toaletu. Rozmýšľal som. Mrzí ma, že som sa
neozval, ale chcel som to trošku odľahčiť a naše maily sa točili už iba o
tom Miláne. Mrzí ma to. Chcel som si to trošku vyžehliť, a tak som jej
zatiaľ rýchlo poslal esemesku s textom „Ľúbim Ťa“. Asi o 10 sekúnd jej
prišla správa na mobil. Mobil si však nechala na stole, čo som si uvedomil
až potom.
Barborka vyšla. Sadla si s tým, že mobil si ani nevšimla. Povedal som jej,
že jej prišla správa. Odpovedala mi: „Ďakujem, aj ja Teba.“
„Ako vieš?“
„Poznám ťa,“ odpovedala s úsmevom.
„No konečne! Toto mi na tebe dnes veľmi chýbalo. Tak ako v škole?
Ozaj, je možné, že pri určitom strese sa človeku nedostávajú do hlavy
červené kravinky, a preto následkom nedokrvenia vzniká únava?“
„Chcel si povedať krvinky, to po prvé, a po druhé, položil si naraz veľa
otázok! Teraz však so mnou nerobíš interview, preto položím otázku ja
tebe! Ideš?“
„Ja už fakt neviem, čo mám robiť,“ odpovedal som, rozumejúc otázke.
„Ale ja chcem, aby si išiel!“
„Skutočne?“
„Ale veľmi sa o teba bojím,“ dodala.
„Neboj sa,“ zareagoval som a pohladil som ju po ruke.
V tej chvíli zazvonil Barborkin telefón. Správa odo mňa bola ešte
neprečítaná. Barborke volal otec. Povedal jej, že nás čaká doma na Severe
aj s čerstvými koláčmi. Keby sa aspoň to martinské sídlisko volalo inak.
Všetko totiž neskutočne pripomína to nešťastné Miláno, ktoré je
synonymom boja severného Talianska za osamostatnenie od Ríma.
Vlastne tomu celému nerozumiem. Žijú spolu dlhé roky a sú spokojní. Je
pravdou, že sa vždy našiel niekto, kto sa snažil vytĺcť politický kapitál z
revolučného potenciálu priemyselnej polovice Talianska. Nerozumiem
však voličom, ktorí skočia na populizmus. Dovolím si povedať, že
Pantani je novodobým Mussolinim. Je schopný vystavať v Miláne
novodobý Panteon. Nečudoval by som sa, keby ho chcel ukradnúť z
Ríma. Som nahnevaný, lebo nebyť tohto populistu, ostal by som v Prahe,
odkiaľ je k Barborke bližšie než z Milána. Nebyť Pantaniho, nerobili by
sa v TV UNITED rošády. Na druhej strane ma to tam aj láka a mám rád
zmenu. No len vysvetliť to Barborke, to bude horšie. Ja som jej ešte stále
definitívne nepovedal, že pôjdem.
Ideme taxikom na Sever na koláče k Barborkinmu otcovi. Je pekárom
vo vrútockej pekárni. Je to hádam najlepší pekár, akého poznám. Práca je
pre neho poslaním. Neviem si predstaviť, že by pustil nepreosiatu múku
do výroby. Viem preto, že tie jeho koláče sú dobré aj z tohto hľadiska.
Cítim však, že nasledujúce stretnutie nebude len o koláčoch. Asi dôjde aj
na čistenie môjho žalúdka. Nebude sa hnevať, ale povie mi priamo, čo si
o tom Barborka myslí. Dúfam, že to všetko dobre dopadne. Najprv ho
pozdravím od kamoša Ivana, ktorý tiež istý čas robil v pekárni. Stále mi
hovoril, že to, čo robím ja, nie je práca. Vraj nech si to idem skúsiť do
posilňovne. Nazýval tak pekáreň. Pán Jirko sa na tom stále smial. Verím
preto, že aspoň trošku odpútam pozornosť Ivovou historkou o myši, ktorú
raz ktosi našiel v chlebe.
Juraj Jirko je Barborkin otec. A to je absolútne prvoradé. Je maličký,
trošku silnejší a jeho hlavu už zdobí veľká plešina a pár prešedivených
vlasov po bokoch.
S Barborkou sme sa v taxíku rozprávali o nej a jej otcovi. Veľmi sa tešila
na koláče. „Najlepšie sú jablčníky,“ dodala, a ja som jej neodporoval.
„Ale nepohrdnem ani makovou štrúdľou,“ dodal som k prebiehajúcej
téme.
V hlave mi však stále zúrila vojna. Vojna medzi Barborkou a Georgeom
Walzinieckim, riaditeľom TV UNITED. Vojna medzi Giuseppem a
Markom. Vojna medzi severom a juhom. A vlastne vojna medzi mojim
lepším a horším ja.
Apropo George Walziniecki. George je pôvodom, ako naznačuje jeho
priezvisko, Poliak. Narodil sa poľskej matke a americkému otcovi. Na
svet prišiel v poľskej metropole Varšave. Časť života prežil v miestnej
časti Bemowo. Následne sa presťahovali s celou rodinou do Columbusu
v americkom štáte Ohio. Tu prežil väčšinu života a stal sa zakladateľom
televízie TV UNITED, ktorá chcela konkurovať tým najväčším
spravodajským televíziám, no nikdy sa jej nepodarilo dostať z tieňa.
Nikdy zo svojej televízie nedokázal urobiť obrovskú spoločnosť s veľkým
vplyvom. Walziniecki má 41 rokov, vyzerá však staršie minimálne o 10
rokov.
Prišli sme okolo piatej. Slnko už pomaly zapadalo. Malo pre mňa akýsi
plačlivý nádych. Vždy som ho mal rád, ale teraz na mňa pôsobilo dosť
depresívne. Na druhej strane som sa však tešil na koláče, pretože som bol
hladný a Toscana bola už dávno.
Sídlisko Sever sa ešte stále pohybovalo. Na ulici Osloboditeľov bolo
ešte rušno najmä vďaka džavotajúcim deťom na zničenom pieskovisku.
Krásny pohľad. Kým pán Jirko piekol koláče, tak vonku ho
napodobňovali možno budúce cukrárky. Teraz prebiehal súboj o najkrajší
palác. Bol to zaujímavý pohľad. Zastavili sme sa chvíľku neďaleko od
nich. Veril som, že Barča aspoň na chvíľku zabudne, nakoľko má rada
deti. Avšak, čo čert nechcel, politika sa už zaplietla aj na detské
pieskovisko. Silnejší chlapček, asi tak sedemročný vykrikoval na celú
ulicu, že jeho palác je ten najlepší a najväčší, lebo jeho tatík je stavbár.
Ten druhý, hoci značne menšej a útlejšej postavy sa však nedal a povedal,
že jeho oco robí na ministerstve stavieb a preto jeho palác je najlepší, hoci
bol predsa trošku menší. Dúfam, že som dobre odhadol vlastníkov
stavieb. Bola to zaujímavá hádka. Skončila sa zarevaním mladej ženy na
jedného z nich, aby sa pobral domov.
Osloboditeľov 4. To je adresa, kde prechodne býva Barborka. Býva tam
jej otec. Jej mamka býva v Turčianskych Tepliciach. Sú rozvedení už
osem rokov. Nikdy som však ani na jednom z Barborkiných rodičov
nevybadal nič zlé. Mám ich obidvoch rovnako rád.
Pán Jirko nás čakal vo dverách a čudoval sa kde sme boli. Otvorila nám
staršia susedka z prvého, ktorej tradičný popoludňajší program je kŕmenie
holubov na okennej rímse. Čudoval som sa, že si pamätala moje meno.
Vraj ma videla v telke. Hneď som si však predstavil pána Jirka.
Predpokladal som, že mi dnes ani len nepríde na meno. Nazdávam sa, že
asi sa o tom s Barborkou rozprávali, ale neodvážil som sa jej na to opýtať.
Prekvapil ma krásny úsmev pána Jirka, keď som vošiel. Nemám veľmi
rád búrky, pretože pri nich treba mať dáždnik, ktorý následne takmer
vždy stratím. A ticho pred búrkou mi vždy hovorí, aby som si kúpil
nejaký čínsky dáždnik za pár drobných, aby som nezmokol. Správanie
pána Jirka mi naznačovalo, že zrejme pôjde o ticho pred búrkou. Koláče
rozvoniavali. Hneď som teda začal hrať na pekársku nôtu.
„Tak ako pán Jirko? Koláčiky sú hotové?“
„Áno, áno, mládež, hybajte ku stolu!“ slávnostne oznámil.
„Najprv si snáď umyjeme ruky, ocko, nie?“ dodala čistotná Barborka.
„A riadne si nalož, synak,“ pokračoval nevšímajúc si Barborkinu
poznámku.
„Ako sa vám darí?“ opýtal som sa s úsmevom na tvári.
„No, vďaka, celkom dobre,“ dodal pracovitý pekár.
„Tak čo? Použili ste omládkovú alebo polišovú metódu?“ opýtal som sa
pred zahryznutím do zlatistého koláča, tváriac sa, že sa vyznám v
pekárskej problematike.
„Omládok je najlepší, poliš nedá koláču až toľko chuťových vlastností
ako tento pekársky zázrak,“ povedal zanietene.
„Čo je to ten omládok?“ opýtala sa Barborka, ukazujúc mi pritom prstom
na kúpeľnu.
„Omládok je riedky pekársky kvas. Vyrobí sa z tridsiatich percent hladkej
múky T512 a z rozmiešaného droždia v letnom mlieku. Ja pridávam aj
cukor, v pekárni sa to však nerobí, šetrí sa. Poliš je redší a neprijme toľko
chuťových vlastností ako omládok. Preto je na kysnuté koláče najlepší
omládok, ale sú aj výnimky, keď sa použije poliš“, vysvetlil odborník.
„Prepáčte, môžem si pozrieť tie letáky, ktoré máte položené na práčke?“
prerušil som pekárskeho majstra v prednáške.
„Áno, to mi dnes doniesol sused z vedľajšieho vchodu. Je vzdialeným
príbuzným toho Dohána, ktorý to ide Čechom ukázať. Držím mu palce,
darmo, aj tá politika sa už raz musela zmodernizovať. Len kedy sa
zmodernizuje tá naša pekáreň?! Ale Peťo sľúbil aj to!“ vysvetlil pán
Jirko. Barborka akoby zamrzla. Začala jesť pomalšie a tvárila sa tak, ako
to zvykne, keď nie je spokojná.
„Zajtra robí v Žiline školenie,“ dodal celý zaradovaný.
„Moment, moment,“ prerušil som ho, ,,čo je na ňom také zábavné?“
„Nie zábavné, ale vážne! Téma bude o kultúrno-morálnom obrodení pre
poz…, počkaj, tu je to presne, áno, kultúrno-morálne obrodenie a jeho
pozitívny prínos pre Európu…“
Jablčníky mám rád, ale teraz mi akosi prešla chuť na ich jedenie. Zjedol
som dva kúsky a už som myslel na dohán. Áno, najradšej by som si
zapálil, lebo pri týchto rečiach som totálne znervóznel. Nie je to hnev, ale
strach, či sa aj pán Jirko nedal opantať týmto populizmom pána Dohána a
bandy okolo neho.
„A aj by som išiel,“ dodal predseda Cechu turčianskych pekárov, „ale
mám zajtra šichtu. Stará mi nedá dovolenku, to mi je jasné.“
Barborka si utrela ruky do servítky s logom Pardubických oceliarní a
odišla od stola. V predsieni si obliekala vetrovku.
„Kde ideš Barčička? A načo ti je vetrovka?“ opýtal sa usmiaty otec.
„Idem si vonku zapáliť a už je zima,“ odpovedala sebavedome.
„Tak už aj ty? Tu je popolník, bol tu Peter, vyfajčil celú škatuľku naraz!“
„Tak zatiaľ čaute,“ a už bežala dole schodmi.
„Stalo sa niečo?“ opýtal sa otec.
„Idem za ňou“, dodal som.
Barbora sedela na lavičke pri pieskovisku. Kreslila si nohou do piesku.
Boli to len všelijaké háky-báky. Ako som predpokladal, žiadnu cigaretu si
nezapálila. A nezapálil som si ani ja, lebo som nemal, teda
pravdupovediac, jedna škatuľka asi ostala v taxíku. A pán Jirko ma
nestihol ponúknuť. Barborka bola celá vystrašená a nebolo jej do reči.
„Čo sa deje, láska?“
Barborka neodpovedala, ale kreslila do piesku.
„Vždy som ich mala rada. Paolo Guardini bol mojím najobľúbenejším,“
kreslila pritom niečo, čo vyzeralo ako znak. Potom, ako napísala ACM,
mi bolo jasné, na čo naráža.
„Mám radšej Juventus,“ odpovedal som s úsmevom, „ale vážne! Tak toto
ťa tak veľmi trápi?“
„Všetko,“ odpovedala stručne.
Po chvíľke pokračovala:
„Aj to, že sa celý klub AC Miláno odsťahoval do Palerma! Úžasné!
Centrum mafie musí byť teraz ich domovom! Všetko ma hnevá! Otec, tie
jeho kecy o revolúcii, teda kecy toho Petra odvedľa, a hneváš ma aj ty,“
pýtal som sa.
„Nechal sa zavliecť do hry?“
„Áno, aj mňa volal. Potrebujú tridsaťtisíc hlasov na zaregistrovanie a
verbujú ako diví! Už sa to nedá vydržať. Je u nás každý večer, no ešte
nevieš, ako to vyzerá, keď je tu Alžbeta, jeho priateľka, je to ešte väčšia
fanatička! Vieš, čo urobila?“
„Čo?“ opýtal som sa.
„Kým som spala, prišla opitá do mojej izby a postrhávala plagáty
Guardiniho, ktoré som mala na stene!“
„To nemyslíš vážne,“ dodal som s hnevom, až mi skoro vyšli slzy do očí.
„Myslím! A máme to každý deň. Teraz je našťastie na protialkoholickom,
ale ani ten Peter nie je najväčší abstinent! No ten toho skôr vyfajčí na
tony! Ten dym sa dá krájať, keď ráno o štvrtej odchádza! Ale to by som
ešte prehltla, ale tie reči, to je veľa,“ dodala Barborka.
„Mám sa s ním porozprávať?“ opýtal som sa.
„Nemá to význam, je v tom! A mrzí ma, že aj ty sa nechávaš zapliesť do
tejto hry. A ani si nevieš predstaviť, ako mi budeš chýbať!“
„Barborka, prepáč, ale vieš, som novinár a…“
„Nechaj to tak, zbytočne mi to hovoríš, mňa to už celé nebaví. Daj mi
cigaretu!“ povedala Barbora.
„Prosím, len nezačni fajčiť, nemá to zmysel!“
„A čo má zmysel? Politické kecy? Tie majú zmysel?“
„Barborka, prepáč, vieš, ja to neovplyvním,“ povedal som.
„Akože nie?“
„Čo mám ísť zabiť Pantaniho? Veď vieš, že on je za tým všetkým!“
„Ja sa bojím, aby to nebolo skôr naopak, ponúkne ťa minerálkou a
zabudne povedať, že do nej pridal aj dioxín, tak sa to robí,“ dodala.
„Barborka, to akože chodím s Pantanim hrávať karty alebo šach, kde si s
ním dávam každý deň minerálku s dioxínom?“
„Ale veď, čo budeš robiť v Miláne? Alebo máš byť športovým
redaktorom? To nepredpokladám, lebo ten Inter Panteon za nič nestojí,“
povedala Barbora.
„Kapitán Pantani, brankár Pantani, prezident Pantani, hotový monopol
Pantaniovcov,“ hovoril som so smiechom.
„Drahý, nevtieraj sa, dobre?!“ dodala k môjmu pokusu rozosmiať ju.
„Láska, ja ešte neviem. Ja už vlastne nič neviem a po dnešku už dupľom
nie, ani ako sa volám a ani kto som.“
„Samuel Borkovanský, reportér TV UNITED, ambiciózny, investigatívny
žurnalista, ktorý ide hrávať šach s neškodným Pantanim do Milána.
Človek, ktorého však veľmi ľúbim!“ spresnila.
„Musíš ma naučiť pravidlá šachu, láska. Alebo radšej pravidlá futbalu?“
snažil som sa odľahčiť situáciu.
„To je všetko, čo mi chceš povedať?“
„Nie, láska, prepáč, samozrejme, aj ja teba veľmi ľúbim,“ podotkol som.
„Poďme, hore,“ povedala rozhodne Barborka.
Mal som strašný chaos v hlave. Túžba poznať nové miesta a spoznávať
nových ľudí ma viedla do Lombardie, avšak Barborka ma držala v Prahe,
resp. v Bratislave. Pochopil som, že Barborka to nemá ľahké ani doma.
Nevedel som však, ako jej pomôcť. Z jej rečí o klube AC Miláno a
ospevovaní Paola Guardiniho sa mi zazdalo, že aj by chcela, aby som
išiel. Ale bola to zrejme len jej snaha o vyrovnanie sa s nezvratným
osudom.
Išli sme hore. Výťah bol stále zaseknutý. Pani „Holubová“, ako ju
voláme, sa rozčuľovala, že nemôže spať, lebo všetci idú pešo. „Za
komunizmu by sa to nestalo,“ dodala nahnevane, „vtedy všetky výťahy
fungovali,“ povedala, hoci komunizmus nezažila.
„Dobrú noc,“ dodali sme my, z politiky unavení voliči a kráčali sme na
piate poschodie.
Svetlo v byte svietilo takmer v každej izbe. Pán Jirko zadriemal na stole,
popri štúdiu stanov novovznikajúceho hnutia, ktoré založil Jiří Dohán.
Barborka zobudila svojho otca, odporučila ho do izby, aby neplytval
elektrinou. Pripomenula mu ešte rannú šichtu.
„Prepáčte, zaspal som pri čítaní stanov.“
„Ani sa vám nečudujem, pán Jirko,“ reagoval som.
Pán Jirko sa na mňa nechápavo pozrel.
„Sú to bludy, pán Jirko, nacionalistické, populistické bludy! Dúfam, že im
neveríte,“ odpovedal som na jeho nevyslovenú otázku.
Pán Jirko mi s chladnosťou flegmatického Angličana oponoval: „To nie,
je to pokrok! Konečne prišli na ten systém!“
„Na tento systém prišli už dávno pán Mussolini a Hitler so svojou
bandou! Je založená na vyvražďovaní nevinných ľudí, a vy si myslíte, že
Dohán s Pantanim sú nejakí bohovia?“
„Tu nejde o vraždenie! Tu ide o tvorbu nových pracovných miest,
napríklad v oblasti kultúry. Zisk nebude prvoradý.“
Barborka mi naznačila, že odchádza spať.
„A kde ste boli, dcérenka?“ opýtal sa, inak starostlivý, otec.
„Vonku! Dobrú noc vám prajem,“ odpovedala Barča.
„Ahoj“, odpovedal som a pobozkal som ju pritom. Všetko som s ňou
chcel doriešiť radšej zajtra. Barborka, ktorá sa teraz cítila v byte svojho
otca ako skutočná cudzinka, čo znamená jej meno, odišla s ťažkými
krokmi do svojej malej izby. Náš rozhovor pokračoval. Snažil som sa
dostať mu tie nezmysly z hlavy. Bol som prekvapený, že on sa o mojom
odchode do Milána ani len nezmienil. A práve to som čakal, že bude
kameňom úrazu počas tejto návštevy. No po chvíľke rozhovoru, keď bolo
jasné, že polohádka nebude mať víťaza pre tvrdohlavosť obidvoch
zainteresovaných, sme sa pomerne milo rozlúčili a išli spať.
Bola to ťažká noc. K problému s názvom Miláno sa pridal problém
druhý s názvom politická orientácia Barborkinho otca. Potom, ako pán
Jirko odišiel do svojej izby, som sa pobral do obývačky, kde som mal
prenocovať. Nech som sa akokoľvek snažil zaspať, nevedel som. Aj
preto, lebo mi bolo viac ako jasné, že nasledujúce dva problémy budem
musieť vyriešiť ja. A tak trošku som cítil vinu za obidva problémy, aj keď
je jasné, že za politickú orientáciu pána Jirka nemôžem. Z Barborkinho
správania sa mi zazdalo, že aj tento problém dáva za vinu mne.
O všetkom som veľmi tuho premýšľal. Vedel som, že zajtra to budem
musieť vyriešiť. Minimálne tú prvú vec budem musieť Barborke povedať.
Aj keď ona to už tuší. Ja však stále neviem nájsť ten moment, kedy a ako
jej to povedať. Tak, ako som sa už vyššie zmienil, akoby som podvedome
dúfal, že si to rozmyslím, že moje lepšie ja zvíťazí nad horším. Ale, keď
nad tým rozmýšľam, tak neviem, ktoré je to lepšie, a ktoré to horšie ja.
„Je karierizmus zlý?“ pýta sa ma alibisticky moje „horšie“ ja
neuvedomujúc si, že „lepšie“ ja mu môže streliť riadnu facku. Odpoveď
na túto otázku v tejto chvíli neviem. Karierizmus je niekedy horší,
niekedy dobrý. Teraz vlastne ani neviem, ako sa volám, nie ešte
odpovedať si na takéto ťažké filozoficko-psychologické otázky. Neviem
nič. Keď mi Walziniecki ukazoval tri pasy, ktoré budem mať v prípade
núdze odložené, napadlo mi, či sa takto istého dňa nestanem
schizofrenikom do slova a do písmena. A to nie obyčajným, ale hneď
trojnásobným schizofrenikom. Schizofrenik na tretiu, tak bude znieť
diagnóza psychológa, ktorého navštívim po „milánskom výlete“. Ak teda
bude to „po“! Čo ak? Ale to vlastne nemá význam, toto sú Barborkine
katastrofálne scenáre, o ktorých by mohla vydať samostatnú knihu. Mohla
by sa volať napríklad Barborkina apokalypsa. Neviem, neviem, neviem.
Spať sa mi nedá. Podobnými úvahami sa trápim už asi hodinu a len sa
prehadzujem. Čo ak ma nechá Pantani odstrániť? TV UNITED vyžaduje
tvrdé reportáže, ktoré, pochopiteľne, nebudú Severnému Panteonu milé.
Nie, nie, nie! Takéto úvahy k ničomu nevedú. „Idem sa napiť,“ povedal
som si a hneď som svoje predsavzatie išiel aj zrealizovať. Som práve
uprostred ťažkopádnej cesty do kuchyne, počujem tiché klopkanie. V
kuchyni sa svietilo. Nevedel som, či je tam Barborka alebo jej ocko.
Vošiel som do kuchyne. Pán Jirko tvrdo zaspal na stole. Išiel som sa preto
opýtať, kto klope. Bol to Peter Salsa, šéf petičného výboru na
zaregistrovanie novej politickej strany, hovorca Jiřího Dohána pre
Slovensko. „Zabudol som tri papiere,“ ozvalo sa z druhej strany dverí,
hneď po jeho predstavení. Otvoril som, nechal som však zatiahnutú reťaz.
Bola tma, takže do tváre som mu nevidel. „Odovzdajte, prosím, pánovi
Jirkovi,“ vysvetlil podávanie akýchsi lajstrov cez väčšiu štrbinu medzi
dverami a zárubňou. „Áno, odovzdám,“ odpovedal som v rozhorčení,
ktoré som v sebe dusil. Vedel som totiž s akou persónou mám tú česť
hovoriť. Predtým som ho v živote nevidel, teraz však viem, že ten jeden
semester na diplomacii mi veľmi pomohol. Nepredstavil som sa mu, môj
čas hádam ešte príde. Určite nie teraz, keď môžem zobudiť celý byt.
Poprial som mu so šepotom dobrú noc, na čo on odpovedal tým istým
zdvorilostným pozdravom.
Hnutie, ktoré má byť slovenskou pobočkou Severného Panteonu,
potrebuje na registráciu získať minimálne tridsaťtisíc podpisov.
Momentálne majú okolo päťnásťtisíc, teda polovicu. Salsa teda riadne
kmitá, čoho potvrdením bola jeho nočná návšteva. Bol som prekvapený,
že na míting nepozval aj mňa.
V ruke som držal asi tri papiere. Na dotyk to boli klasické ofsetové
papiere. Ako som zamkol dvere, počul som kroky. Bol to pán Jirko, ktorý
sa prebudil. Pozdravil som ho a odovzdal som mu poštu. Veľmi sa jej
potešil.
„Už odišiel?“ pýtal sa.
„Mal som ho zdržať?“
„To by sa ti asi ani nevydarilo, je uponáhľaný,“ odpovedal som a dodal
som otázku: „O čo mu ide?“
„Chce to o mesiac založiť,“ povedal Jirko.
Vedel som, že provokujem hádku, preto som sa už ďalej nechcel
rozprávať.
„Zajtra sa porozprávame, pán Jirko, nechcem zobudiť Barborku.“
„O.K., ale ráno idem do práce a o chvíľku vlastne vstávam,“ povedal
Jirko.
Ani som si neuvedomil, bolo už pol štvrtej ráno. Pán Jirko vstáva do
práce asi okolo štvrtej, pretože sa musí dostať do Vrútok. Chodí
autobusom, vlak nemá rád. Bolo mi jasné, že spať už teda nepôjde.
„Kedy sa vrátite? Potrebujem sa s vami porozprávať o Barborke?“
„O Barborke? Čo sa deje?“ opýtal sa Jirko.
„Zajtra popoludní! Alebo vás môžem odprevadiť do práce!“
„O.K., o 5:05 ide autobus. Môžeš ísť so mnou,“ povedal Jirko.
„Ale pred Barborkou ani slovo!“ pripomenul som mu.
„O.K,“ dodal prekvapene po chvíľke mlčania.
„Dobre, tak sa idem pripraviť,“ dodal som.
Celý dialóg prebiehal potichu, aby sa Barborka nezobudila. Ktovie, či
spala, alebo nie.
Išiel som do obývačky, aby som si popravil a pripravil sa na ranný
výlet. Bral som to skutočne ako výlet, lebo som nepredpokladal, že sa tu
niečo vyrieši. Videl som to ako dobrú príležitosť porozprávať sa s jej
otcom. Nemal som celkom jasno, čo sa deje, ale tušil som, že to má niečo
spoločné s politikou. Barborku to očividne trápilo, nevedel som však, či
ju trápil viac otec alebo ja. Čakal som problémy pre Miláno, toto som
však nečakal. Myslel som si, že Barborka sa trápi len pre môj „milánsky
výlet“, ako som však mal možnosť v predchádzajúci deň vidieť, sme na
tom s pánom Jirkom asi rovnako. Preto sme si ako dvaja spoluvinníci,
ktorí sa snažia po lúpeži zakryť stopy a zladiť výpovede, dohodli s pánom
Jirkom tajné „rande“. Prezliekol som sa, vzal som si diktafón, čo je už
dôsledok mojej profesionálnej deformácie, ale aj cigarety, ktoré som
predsa mal ukryté. V posledných dňoch ma to opäť premohlo, aj keď som
nechcel, kvôli Barborke. Tie tlaky sú však obrovské. Barborka verzus
George, moje lepšie, verzus moje horšie ja. Je to zložité. Podarilo sa mi
však oddialiť konečný verdikt a budem sa môcť o tom porozprávať aj s
pánom Jirkom. Ako naprogramovaní a presne dohodnutí komplici sme sa
o trištvrte na štyri stretli v kuchyni. Dali sme si chlieb s maslom a
škvarkami, čo je u Jirkovcov obľúbené, najmä však jednoduché jedlo.
Vzali sme si ešte po jednom jablku a vyšli sme von. Išli sme pešo, výťah
stále nešiel. Tesne po východe na ulicu si pán Jirko spomenul, že zabudol
papiere. Vrátil sa po ne, ja som ho ostal čakať vonku. Čomu som však
chcel zabrániť ja, sa podarilo jej otcovi. Pán Jirko sa mi však s tým
nezdôveril, preto som sa to dozvedel až neskôr od Barborky. Myslel som
si, že pán Jirko bol po tie tri papiere, ktoré mu priniesol Salsa. Doniesol
však petičné listiny. Ako by bez nich mohol ísť do práce. Počas jazdy v
autobuse mi ponúkol možnosť podpísať sa aj mne. Odmietol som.
„Nesúhlasím so vznikom tejto strany,“ skomentoval som svoje odmietavé
stanovisko.
„Prečo? Každý má právo bojovať v politickom boji. Každý má právo
založiť stranu!“
„Áno, samozrejme, ale každý má právo aj odmietnuť podpísanie,“
povedal som.
Viac sme sa o tom nerozprávali. Pýtal sa ma na Barborku. Chcel som to
vyriešiť.
„Čo je s Barborkou?“ spýtal sa jej otec.
„Je nahnevaná, namrzená, iná, ako býva tradične. Hnevá sa na mňa?“
opýtal som sa.
„Neviem, prečo by sa mala?“
„Pre Miláno!“
„Miláno?“
„Áno, neviete, že mi núkajú miesto v Miláne?“
„Jasné. Bára sa o tom zmienila, chcela by radšej, aby si zostal v Prahe.
Ale inak o tom nerozpráva. Neviem, prečo je taká. V škole všetko v
poriadku?“
„Spravila všetky skúšky. Písala mi. Je šikovná. Takže v škole problém
nebude,“ informoval som.
„A čo jej je?“ opýtal sa Jirko.
„Neviem, asi sa hnevá,“ povedal som.
„Na koho?“ pýtal sa Jirko.
„Na mňa, alebo na vás.“
„Prečo?“
„Pre politiku, pre moje nové pôsobisko a podobne,“ vysvetlil som.
„Pre nové pôsobisko? Len choď. Bude to paráda, len choď, zarobíš
prachov!“
„Tu nejde o peniaze, aj keď, samozrejme, sú potrebné. Ja som
predpokladal, že mi to Miláno nebudete odporúčať, kvôli Barborke. Vy
ste za to, aby som to zobral?“
„Ale áno, samozrejme, som rád, že ideš?“
„Ešte neviem,“ povedal som.
„Akože, taká šanca, to určite vezmi, veď taliansky vieš, nie?“
„Viem, ale nejde o to, ide o Barborku, bojí sa.“
„No a? Ženy sa vždy boja a keby sme ich mali poslúchať v ich
pesimizme, tak sa nedostaneme nikam. A ty tam predsa ideš aj kvôli nej,
nie? Veď zarobíš prachy a bude super!“
„Neviem, či mám ísť. A s tou politikou je to ako? Barborka sa trápi aj
preto! Nie?“ opýtal som sa.
„Ako myslíš, kvôli mne?“
„Neviem, ale ak ten Salsa každú noc u vás klope, tak asi aj áno, neviem,“
povedal som.
„Je to kamarát. Vo veľa veciach mi už v živote pomohol. Chápeš, som mu
zaviazaný. Chcem teraz ja pomôcť jemu. Navyše po dlhom čase som v
práci pre neho našiel akýsi zmysel života. Majú dobré myšlienky a je pre
mňa cťou, že môžem pre nich robiť. Ale teraz už prepáč, musím bežať do
práce. Máme toho dnes nahusto. Nočná smena zrejme zase nedokončí čo
má, a tak si ešte predtým trošku pokričím,“ uzavrel rozhovor Jirko.
Vždy som miloval tú vôňu. Čerstvosť upečeného pečiva mi vždy dávala
akúsi iskru do života. Ostal som preto ešte chvíľku stáť pred pekárňou.
Práve prišlo pekárenské auto. Zatrúbilo na mňa. Asi som stál príliš v
ceste, alebo len dávalo signál pekárovi z expedície. Nevnímal som realitu.
Dýchajúc záhadnú vôňu pekárne, myslel som na Barborku, na náš krásny
vzťah, ktorý je však aj veľmi krehký, tak ako asi každý vzťah.
Prechádzam sa popri pekárni, odkopujem kamienky spred seba a pozerám
na šoféra ako nakladá chlieb a žartuje pritom s pekárom. Ospravedlnil sa,
že už musí bežať dozerať na miesenie. Pán Jirko však ešte poprosil šoféra,
odchádzajúceho na rozvoz, aby ma vzal na Sever. „Idem na Sever, ale
medzitým sa musím zastaviť v troch predajniach vo Vrútkach.“ Bola
zima, a tak som súhlasil, že sa s ním odveziem. Bol to mladý šofér. Sadol
som si dopredu do vyhriateho auta, s rozvoniavajúcim pečivom.
Poďakoval som pánovi Jirkovi a rozlúčil som sa. So šoférom sme sa v
aute rozprávali o futbale. Včera sa hral prípravný zápas s Poľskom. Na
Národnom futbalovom štadióne v Bratislave sme zvíťazili 1:0. Mysľou
som však bol niekde úplne inde. Šoférovi som pomohol vykladať
debničky. Za odmenu som dostal orechový koláč, tak som mal za sebou aj
prvé raňajky. Jeden som nechal Barborke. Má ich rada. Ale zároveň som
si uvedomil možnosť prezradenia, že som bol ráno s jej otcom v práci.
Nemyslel som na vypočítavosť. Rozlúčil som sa so šoférom, ktorý mi
zastavil neďaleko Barborkinej ulice.
Cesta po spomínanej ulici bola dlhá. Prešiel som si počas cesty celý vzťah
s Barborkou. Vlastne už počas bezhlavého prechádzania sa pred pekárňou
som bol pripravený, že budem večer volať Walzinieckemu. Chcel som
dať výpoveď kvôli mojej láske. Rozhovor so šoférom pekárenského auta,
ktorý sa nekrútil len okolo futbalu, ale aj o jeho rodine, ma v mojom
rozhodnutí len uistil. Hovoril o svojej malej dcérke, akú má z nej radosť,
a že všetko, čo robí, robí pre ňu a manželku.
Veľmi Barborku ľúbim a chcem urobiť všetko preto, aby bola šťastná.
Túžim urobiť aj to, čo bude proti mojím karieristickým chúťkam. Kariéra
je síce veľmi dôležitá, ale nie najdôležitejšia. To však vysvetliť môjmu
horšiemu ja! Alebo je to skôr lepšie ja? Na to by mi asi neodpovedal ani
psychiater. Ja sa už nevyznám ani sám v sebe! Na jednej strane ľúbim
Barborku a dokážem to stále opakovať, na druhej strane nie som schopný
zrieknuť sa lukratívnej talianskej ponuky.
Ľúbim ju, veľmi ju milujem, ale napriek tomu chcem ísť do toho
Talianska. Bude to skúsenosť, ktorá mi môže veľa dať. Bude to niečo, na
čo nikdy nezabudnem. Spoznám množstvo nových ľudí a zarobím aj
nejaké to euro, ktorých nikdy nie je dosť! Bude to super, avšak o pár
rokov…
Vyrušila ma siréna sanitky. Človek z tohto zvuku nikdy nemá dobrý
pocit. Vždy si uvedomím, že život je viac ako nejaké bezcieľne naháňanie
sa za peniazmi a kariérou! Zvuk sirény musel snáď zobudiť celý Martin.
Koniec! Stačilo, žiadne blúznenie a bezcieľne prechádzanie sa po ulici.
Idem zapnúť notebook a napísať výpoveď. Ešte predtým, ako ju pošlem,
poprosím šéfa o preradenie na inú misiu. Ani Praha nebola pre Barborku
najideálnejšia, ale predsa je len bližšie než Miláno. Ale kam ma
Walziniecki pošle? Praha je už obsadená! V Rakúsku je stálica TV
UNITED, Švajčiarsko aj Nemecko sú obsadené. Ešte môžem ísť na
Ukrajinu či do Rumunska. Tu si človek fakt nevyberie! Čo robiť? Dobrý
Bože, poraď. A keby som v teba aspoň veril, však Bože, možno potom by
si pomohol. Ach jaj. Walzinieckemu som sľúbil, Barborke som sľubil –
obom vernosť. A ktorý sľub je dôležitejší? Nuž v Miláne so mnou rátajú.
Ale ráta so mnou aj Barborka, ktorá už o pár mesiacov končí výšku. Kedy
ju chcem požiadať o ruku? Kedy s ňou chcem byť častejšie ako raz za dva
mesiace? Stihnem to vôbec? Nepovie mi skôr ona zbohom a neodíde so
svojím princom, ktorý jej bude venovať viacej času? Tak čo mám teraz
robiť? Najideálnejším riešením by bol kompromis. Barborka by ma
pustila na rok a o rok by sa rozhodlo. Buď odídeme žiť do Talianska (či
Severného Talianska), alebo dám výpoveď a budeme žiť na Slovensku.
Jedno však viem, že ona je to najlepšie a najkrajšie, čo ma v živote stretlo
a viem, že chcem celý život prežiť s ňou. Túžim ju milovať celý život a
urobiť všetko, aby bola tým najšťastnejším stvorením pod slnkom. Viem,
že s ňou chcem prežiť celý život a viem, že ju nikdy nemôžem sklamať.
Chcem sa starať o ňu, o naše deti a robiť pre ne všetko možné, i nemožné.
V tejto chvíli viem, čo mám urobiť. Pôjdem pekne za ňou, úprimne, tak
ako vždy, sa porozprávame a zvážime všetko za a proti. Urobím tak, ako
povie Barborka! Nadovšetko ju ľúbim. Urobím pre ňu aj to, že sklamem
Walzinieckeho, ale veď on je už na sklamania zvyknutý. Viem, aké sú
priority. Podľa toho musím konať. Prinajhoršom zostanem tu a
zamestnám sa v niektorej slovenskej televízii, v rádiu, či v novinách.
Riešení je toľko a ja tu snívam len o tom Taliansku, ako by to bola jediná
alternatíva. Chi cerca trova. A ja verím, že som našiel. Tým najcennejším
je Barborka. Slniečko už začínalo hriať a ja sa vyberám za svojou
najdrahšou.
Na moje prekvapenie Barborka už nespala. Mojím vysvetlením bola
polopravda, že som išiel s jej otcom do pekárne, lebo sa mi nedalo spať.
Tak som ho išiel odprevadiť. Nepovedal som jej však pravý dôvod tohto
činu. No ale, ako to už v živote poznáme, niekedy je potrebné zachovať
určité tajomstvo.
Barborka ležala ešte v posteli a vyzerala smutná. Nerád ju takto vidím.
Ona takmer vždy tvrdí, že to sa mi len zdá, že to len tak vyzerá, že je
smutná. Najmä v ostatnom čase. Po mojom vysvetlení, kde som bol, sa už
na to nepýtala. Sadol som si k nej na posteľ.
„Ako sa máš drahá? Ako si sa vybúvala?“
„Mizerne! Tie komáre sú neznesiteľné. Nepomáha už ani repelent. Pliaga
jedna nevydarená!“
Sledoval som ju a bol som šťastný. Veď komáre ešte nie sú najväčšou
katastrofou v živote človeka. Sedel som, pozeral na ňu a vedel som, že s
týmto stvorením chcem prežiť celý život, nech by sa dialo čokoľvek.
Nech by bol trebárs Pantani kráľom sveta. Vždy budem robiť všetko
preto, aby bola šťastná. Vždy!
„Čo je s tebou?“ opýtala sa Barborka prekvapene po asi minútu trvajúcom
mlčaní. Vtedy som cítil, ako keby táto izba bola stredom vesmíru a táto
nádherná osoba vládkyňou celej galaxie.
„Nič,“ v tej chvíli som sa úprimne rozplakal, čo sa mi už dlho nestalo a
hodil som sa jej okolo krku.
„Prepáč mi, láska, prepáč! Veľmi ťa ľúbim, to ti chcem povedať a chcem
ti to hovoriť celý život, celú večnosť,“povedal som jej.
V tej chvíli sa rozplakala aj ona a z celej sily ma objala. Chvíľu sme tak
ostali. Bolo to možno aj päť minút. Potom, ako mi Barborka opätovala
bozky a slová lásky, spozornela a s úsmevom, hoci so slzami v očiach, sa
ma opýtala:
„Ten, čo sa nebojí Giuseppeho Pantaniho a robí reportáže uprostred
padajúcich bômb, sa mi tu rozplače takto zavčas rána? Čo je s tebou,
Samko?“
„Nič Barborka, len som ti chcel povedať jednu dôležitú vec.“
Po chvíľke ticha som pokračoval:
„Ľúbim ťa ako najviac ľúbiť viem a budem ťa milovať celý život.“
Barborka pokračovala v dobrej nálade a znovu začala vyrývať.
„Pantaniho sa nebojí, ale predo mnou sa rozplače! To vyzerám tak
strašidelne?“
A potom tak, ako zvykla pri dobrej nálade, a znovu začala brechať: „Hav,
hav,“ a zahryzla sa mi do nosa. Potom sa začala ešte viac smiať. Popritom
si utrela slzy z očí a utrela ich aj mne.
„Neplač anjelik,“ povedal som jej, načo mi odpovedala, že to plače od
šťastia.
„Čo si dáš na raňajky, drahá,“ opýtal som sa jej.
„Teba! Raňajkovať budeme až potom,“ povedala s úsmevom a zvalila ma
na svoju vyhriatu posteľ.
Už sme spolu neboli veľmi dlho, aj preto sme sa nevedeli dočkať. Bolo to
ako prvýkrát. Potom sme ešte chvíľu ležali v posteli, párkrát mi ešte
zabrechala do ucha a uhryzla ma do nosa. Bolo už vyše deväť hodín.
Prehovorila ma a ostali sme ešte chvíľu ležať. Barborka sa po chvíli
mlčania s úsmevom pozrela na mňa a opýtala sa:
„Tak čo si mi to chcel povedať? Okrem toho, že ma ľúbiš, čo aj ja teba,“
povedala.
A v tej chvíli som to nekontrolovateľne, úplne, na rovinu, povedal, hoci
som chcel povedať niečo iné. Ale vyskočilo to, neviem, či to bolo
podvedomé, alebo som to aj chcel povedať. Za tú hodinu sa toho udialo
veľmi veľa. Ja hlupák som jej povedal:
„Ty krásny havko, balím sa. Idem na výlet do Talianska. Bude to len taká
krátka dovolenka!“
V tej chvíli, akoby sa mi otvorili oči. „To, čo som jej povedal?“ s hrôzou
som sa pýtal tej hroznej obludy, ktorá to povedala akoby za mňa. To som
nemohol povedať ja. Veď som jej chcel predsa povedať niečo iné! Ako je
to možné? Bol to skrat a vedel som že obrovský. Bol to neskutočný
„prúser“ a ja som sa v tom okamihu, hoci trvala možno tri sekundy cítil
ako ten najväčší podliak na svete. Ten moment trval krátko, ale pre mňa
boli tie sekundy nekonečné. Cítil som sa ako najväčšia beštia na svete,
vrah milióna nádejí, milióna túžob. Bol som ako beštia odsúdená na
doživotie strávené v tom najstrašnejšom gulagu na Sibíri. Tieto tri
sekundy plynuli veľmi pomaly a mne sa zdalo, že je to večnosť.
„Čo som to spravil?“ pýtam sa sám seba. „Ako som jej potom všetkom
mohol povedať toto?“
Barborka mi po chvíli, ktorá bola dlhá ako večnosť, povedala s úsmevom:
„Ja viem, Samko,“ a rozhodla sa ma vzápätí za tento môj zločin potrestať
uhryznutím do ucha.
„Prepáč,“ povedal som jej.
„Ja viem, Samko, že ideš do Milána. Však sa už chystáš mesiac, a viem,
že sa tešíš, a viem, že sa každý mesiac uvidíme. Prosím. Sľúb mi to! Však
sa aspoň raz za mesiac uvidíme?!“
„To vieš, Barborka, že áno,“ sľúbil som, hoci to stopercentne reálne
nebolo. Ale v časoch eufórie zvykne človek nasľubovať všeličo.
Uvedomoval som si tento záväzok. Urobím všetko preto, aby som aspoň
raz do mesiaca prišiel. Po tomto som už neprotestoval. Bral som to ako
znamenie, že to tak má byť. Barborka to prijala a vyzerá, že je s tým
vyrovnaná. Aspoň sa mi zdalo. Pre istotu som sa jej ešte raz opýtal:
„Určite ma pustíš?“
„Samozrejme, miláčik. Viem, ako veľmi tam chceš ísť! Ale prosím, dávaj
si na seba obrovský pozor.“ …
„Tak, ako som si dával v Prahe, sľubujem,“ prerušil som Barborku. „Tak,
čo si dáš na raňajky?“
„Kedy odchádzaš,“ opýtala sa Barborka, nereflektujúc moju otázku.
„O dva dni. Párky?“
„S kečupom,“ flegmaticky odpovedala Barborka, ako keby čakala, že
odchádzam už tak skoro.
„Nechceš ísť so mnou do Prahy, zbaliť sa,“ opýtal som sa pri vyberaní
párkov z chladničky.
„Nie, prepáč,“ odpovedala Barborka, „dám si radšej rožky s medom.
Mám chuť na sladké.“
Prišla za mnou do kuchyne a objala ma. Potom sa nežne opýtala, kedy
pôjdem do Prahy. Zložil som párky na kuchynskú linku a tiež som ju
objal.
„Do Prahy chcem ísť zajtra. Pobalím sa a odídem do Milána. Už je tam
všetko pripravené. Cestou ešte môžeme zobrať pár vecí z Bratislavy.
Pôjdeme vlakom alebo autobusom?“
„Jasné, že vlakom! A ako vieš, že pôjdem?“
„Viem, že pôjdeš. Veď si rodená cestovateľka.“
„Ale veď v Prahe som už bola miliónkrát, ale čo by som pre teba
neurobila?“
„Tak poď aj do Milána!“
„A budem ťa tam otravovať? Veď tam máš robotu!“
„Na deň – dva môžeš.“
„Na tak krátko sa neoplatí. Čo keby som tam prišla, keď budeš mať
dovolenku. Aj keď…,“ zosmutnela, „neviem, či práve Miláno je tým
pravým miestom na dovolenku.“
„Prepáč miláčik, natriem tie rožky.“
V tej chvíli zazvonil telefón. Išla zdvihnúť Barborka.
„To je jedno, ocko, dačo ukradni,“ povedala Barborka a zasmiala sa.
„Nie, nie, chcela by som ísť so Samkom pozrieť mamu a potom jeho
rodičov. A zajtra mu pôjdem pomôcť do Prahy so zbalením. Vieš, už ide
do toho Milána. Kedy prídeš?“
Volaj jej otec. Pýtal sa, čo má priniesť z pekárne a ako sa máme.
„Volal otec?“
„Áno, chcel ísť s nami popoludní do Žiliny.“
„A?“
„Rozmýšľala som, či by sme nešli pozrieť mamu a potom aj tvojich
rodičov do Harmanca. Dlho som ich už nevidela.“
„Výborný nápad, láska, čítaš mi myšlienky. Daj si rožok, lebo ti stečie
med! A otca nevezmeme? Po čo ide do Žiliny?“
„Ani sa nepýtaj…“
„Aha, ale to malo byť až zajtra, nie?“
„Ja neviem.“
„Kašli na to, Barborka, veď jeho to prejde. Čo už, keď ho to baví.“
„Čo už! Tak pôjdeme do Turčianskych za mamou?“
„Jasné! Kedy?“
„Kedy ide vlak do Prahy? Ach, dofrasa aj s medom, už som celá od
neho.“
Išla sa umyť. Keď sa vrátila z kúpeľne, povedala:
„Ale je tu ešte jeden veľký problém.“ Barborka to vyslovila tónom, ako
keby sa blížila katastrofa. Dokáže to snáď len ona. Až ma zamrazilo.
Tešil som sa, že všetko, teda takmer všetko, je už v poriadku a vyriešené.
Pozrel som sa nechápavo na svoju Venušu.
„Kto odloží párky do mrazničky, pán Borkovanský?“
To mi odľahlo. Rýchlo som vstal a išiel som odložiť párky. Dostal som
ešte po prstoch za to, že to robím medovými rukami.
Predpoludním sme sa vybrali na krátku návštevu. Najprv za
Barborkinou mamou a potom za mojimi rodičmi. Vlak bol poloprázdny a
cesta ubehla rýchlo. Barborkinej mame som už bez problémov mohol
povedať, že odchádzam do Milána. A bol som na to aj hrdý. Veď takýto
postup sa nepodarí len tak každý deň a hocikomu. Pred ranným
rozhovorom s Barborkou som nevedel na čom som, nevedel som, či
vôbec idem a už vôbec som nechcel o tom rozprávať. Cítil som sa ako
medzi dvomi mlynskými kameňmi. Skutočne som nevedel, čo mám robiť.
Ranný rozhovor s Barborkou však vo mne niečo zlomil a cítim, že
obojstranne nám to veľmi pomohlo. Už nebolo medzi nami cítiť
kŕčovitosť ako v predošlý deň. Všetko sme si vydiskutovali. Tiež si
myslím, že na odlúčenie sme zvyknutí a vôbec nám nemusí uškodiť.
Barborka bude mať viac času na učenie. Stretnutie s Barborkinou mamou
skončilo po vyše hodine. Potom nám išiel osobný vlak do Dolného
Harmanca, kde bývajú moji rodičia. Priznám sa, že som ich už dlho
nevidel. Bol to Barborkin výborný nápad, aby sme išli pozrieť jej mamu,
aj mojich rodičov. Veľmi som sa tešil. Oni už o mojom odchode boli
presvedčení. Po krátkom uvítaní som im ho definitívne potvrdil. Po
výborných francúzskych zemiakoch, ktoré sme mali na obed u
Barborkinej mamy, som bol úplne nasýtený a u rodičov mi už jesť
nechutilo. To, samozrejme, vyvolalo silnú vlnu nevôle zo strany rodičov.
Napokon som si predsa len dal, lebo boli vydesení ešte viac, ako po tom,
keď som im povedal, že budem preložený do Milána. Porozprávali sme sa
v relatívne pokojnej atmosfére. Potom sme si pobrali veci, ktoré nám
nabalili a odišli sme. Sľúbil som, že aspoň raz za tri mesiace prídem, a
tiež, že zatelefonujem do týždňa. Rodičia na moje počudovanie so
všetkým súhlasili a približne o piatej sme sa pobrali naspäť do Martina.
Barborku vo vlaku premohla únava a tak o chvíľku už driemala. Určite
celú noc nespala a ani sa s tým nepriznala. Vlastne naznačila to vetou o
komároch, po ktorej som sa rozplakal. Stále myslím na tú situáciu.
Napriek pochmúrnej atmosfére, ktorá bola vo vlaku, pomaly sa
ťahajúcom cez množstvo tunelov, mal som radosť. Mal som neskutočnú
radosť z toho, že som pri dievčati, ktoré ľúbim, že všetko dobre dopadlo,
že Barborku môžem robiť šťastnou, aj keď sa mi to nie stále nedarí.
Verím, že rok prejde rýchlo. Pýtam sa však, čo potom? Ešte som sa
nestihol spamätať z úspešného vyriešenia jednej dilemy a už otváram
druhú. To som celý ja. Odpoveď na túto otázku v tejto chvíli nechcem
hľadať. Skôr sa teším a ďakujem. Ďakujem komu? Bohu? A koho som to
bezradne prosil ráno o pomoc, keď som sa prechádzal popod Barborkin
činžiak? Prerušujem toto akési vnútorné fórum a snažím sa myslieť na
niečo iné. Teším sa z Barborky, ktorá tu spokojne spí. Teším sa, že
všetko sa vyriešilo. Verím, že o rok sa budeme môcť vziať. Alebo sa k
tomu aspoň priblížime. Znovu otváram jednu z predchádzajúcich otázok.
Musím ju vyriešiť! Nestačí, že som vyriešil prvú dilemu, veď priamo na
ňu nadväzuje druhá. Čo bude s naším vzťahom? Prebúdzam sa z akéhosi
polospánku a v duchu si nadávam, ako si vôbec môžem dávať takéto
otázky. Veď Barborku ľúbim a urobím pre ňu všetko na svete. To, čo z
miernych driemot prebralo mňa, zobudilo aj Barborku. Bolo to zastavenie
vlaku v Turčianskych Tepliciach a džavotajúce deti, ktoré tu nastúpili.
Zrejme sa vracali z nejakého výletu. Hľadali miesto. Dvaja chlapci si
prisadli ku nám. Rozprávali sa o bojových hrách. Ich básnenie o najnovšej
hre Spider war som pozorne počúval v snahe dostať sa na chvíľku do
detských čias a zabudnúť na starosti, s ktorými sa budem musieť v
priebehu najbližšieho roka vysporiadať.
„…normálne sa mu ruka zmení na laser a zničí všetko, čo mu stojí v
ceste…“
„Ale netrep, ako sa mu ruka môže zmeniť na laser?“
„Normálne! Veď som to videl. Stane sa to v priebehu sekundy.“
„Inak bola by sranda, keby tie pavúky nasadili do talianskej vojny.“
„Akej vojny?“
„No vieš, tá hra, kde bojujú o Miláno. (MILAN WAR) Pantani je dobrý a
Venti je zlý.“
„No nie, to je naopak. Venti je dobrý. Ale pavúkov majú len Američania!
Toto je iná hra. Tam pavúky nebudú. A myslím, že je to aj dosť trápne. V
novej verzii talianskej vojny už budú skôr biologické a psychologické
zbrane ako chrípka a depresia.“
„Depresia? Aká depresia?“
„No normálne budú mať zbrane podobné malému diskmanu a pustia na
protivníkov bombardovanie depresiou.“
„Depresiou? To je kravina. Veď tým ich nezničia, to sa ti kedy zase
snívalo?“
„Ale čo snívalo? Si trápny, Vinco, a prd vieš…“
Rozhovor prerušila ich sprievodkyňa. Bola zjavne nahnevaná. Chalani sa
vytratili do iného vozňa, hoci sa mali držať pokope. O chvíľku sme znovu
ostali v kupé sami a nechceli sme veriť tomu, čo sme počuli. Našťastie
sme o to nehovorili. Onedlho sme vystúpili na martinskej stanici.
Vrátili sme sa domov. Barborkin otec doma nebol. V kuchyni ležal
odkaz. „Išiel som s Petrom k jeho známym do Žiliny. Prídem pred
polnocou. Jedlo je v chladničke.“
Išiel teda k Petrovi Salsovi. Barborka ostala sklamaná. Nekomentovala to.
„Na dnes bol naplánovaný ten míting?“ opýtal som sa zmätenej Barborky.
„Neviem, je mi to jedno,“ odpovedala. Barborku prešla chuť na jedlo a
ďalšie komentovanie neprítomnosti jej otca. Prešiel som radšej na inú
tému.
„V Miláne mám byť o štyri dni, teda z Prahy musím odchádzať o tri dni.
Pôjdeš so mnou? Chcel by som vyraziť už zajtra, pretože z Bratislavy ešte
potrebujem zobrať nejaké veci,“ informoval som ju.
„Dobre. O koľkej?“
Barborke rýchle zmeny programu nerobili problém, už si na to zvykla.
Navrhol som, aby sme išli popoludní, potom si sadli na romantickú
večeru do nejakej peknej reštaurácie a na druhý deň si urobili výlet po
uliciach Starého mesta a prechádzku po nábreží. Vedel som, že Barborka
by veľmi chcela ísť na turistickú lanovku, ktorá vedie od Bratislavského
hradu ponad Dunaj do Petržalky. To som pre ňu naplánoval ako
prekvapenie.
„A pôjdeme aj na lanovku?“ opýtala sa nedočkavo a už s úsmevom.
Tajomstvo sa mi teda nepodarilo uchovať. Ale chcel som to ešte
zachrániť, preto som použil drobné klamstvo.
„No neviem, či je tento týždeň otvorená, počul som, že robia dáku
revíziu, či čo.“
„To snáď nie,“ namrzene reagovala Barborka.
Chcel som ju potešiť, preto som sa k svojmu klamstvu čestne priznal.
„Ale nie, Barčiatko, to som len namotával, samozrejme, že je prístupná,
len som ťa chcel prekvapiť.“
Po tomto mojom „zločine“ nasledoval trest v podobe uhryznutia. Sadli
sme si k televízoru a snažili sa nemyslieť na posledné udalosti okolo
angažovanosti Barborkinho otca či blížiaci sa odchod do Milána. Práve
dávali romantický film, pri ktorom sme takmer zadriemali. Túlili sme sa k
sebe a mysleli skôr jeden na druhého než na film. Bolo približne jedenásť
hodín. Z vonku sa ozýval spev akejsi opitej ženy. Barborku trhlo. Stíšila
televízor a pobrala sa prudko k oknu. Chytila sa za čelo a zahrešila tak,
ako nezvykne. Už si ani nepamätám, kedy to bolo naposledy.
„Čo sa deje?“ opýtal som sa a podišiel som k oknu. Z výšky piateho
poschodia sme videli ženu v stredných rokoch v značnom stave opitosti.
V asi desať metrovej vzdialenosti išli traja páni, ktorú ju brzdili. Jeden z
nich kričal:
,,Stoj Beta, lebo sa potkneš.“
Odpoveď ženy podguráženej alkoholom bol príznačný jej stavu:
„Plávam v tomto, tomto mori divokom, radšej mor ho, ako biť otrokov.“
„No krásne. Ja viem, že máš rada Dostojevského, ale stoj, lebo tu je
vchod,“ kričal na ňu pán zozadu.
Barborka krútila hlavou a zabuchla okno. Už mi bolo všetko jasné bez
toho, že by niečo musela vysvetľovať. Jej otec sa vracal zo Žiliny.
Nepoznal som však ženu a ďalších dvoch mužov.
„Dúfam, že idú dnu! Super,“ dodala ironicky Barbora.
„Kto je to?“
„Borůvková, Salsova priateľka, alkoholička! Veď mala byť na
protialkoholickom. To snáď nie je možné,“ odpovedala Barbora.
Otvorili sa vchodové dvere. Vošiel Barborkin otec, za ním smelo opitá
žena a dvaja chlapi. Slušne sa pozdravili. Borůvková sa však nezmohla
ani na to a spievajúc bežala na toaletu. Barborkin otec nás pozoznamoval
za podmazu spevu Alžbety Borůvkovej.
Ako prvé, čo Barborka po pozdrave povedala, bolo: „Prepáčte, ale ráno
odchádzame do Bratislavy, tak pôjdeme už spať. Borůvková spievala
naďalej: „Kdy bych já měl alkohol, vožral bych se až na mol…“
„Krásne sme to dnes pripravili, nie Ďurik?“ opýtal sa Salsa Barborkinho
otca.
„Áno, jasné,“ odpovedal Jirko.
„Prepáčte, ale pôjdeme, zajtra skoro vstávame,“ zopakovala Barborka
svoju skrytú prosbu na okamžitý odchod nečakaných návštevníkov.
„Však my nebudeme dlho, máme ešte veľa práce,“ povedal hovorca Jiřího
Dohána Peter Salsa. Pripite si ešte s nami na vydarenú akciu.
„Prepáčte, ale už o pár hodín šoférujem,“ odmietol som ich ponuku
obligátnym šoférskym spôsobom, hoci ráno ideme vlakom.
„A ja nepijem,“ skočila mi do reči Barborka. ,,Dobrú noc.“ Barborka
odišla a nediplomaticky zatvorila za sebou dvere.
„Tak my snáď nebudeme otravovať,“ povedal mladý chalan, ktorý sa celý
čas zaľúbeným pohľadom pozeral na Barborku, čo som, samozrejme, s
plnou pozornosťou sledoval. Nevedel som, kto to je, ale mal neskutočne
čudný pohľad.
„René mládenca príchody a skúsenosti, netáraj, ešte sa jedeme poriadne
vožrát,“ oponovala opitá Borůvková, na čo sa všetci zasmiali.
„Poďte si sadnúť aspoň na chvíľku, preberieme posledné veci,“ dodal
hostiteľ, ktorého slovo by malo platiť ako posledné. Išli teda do kuchyne.
Ja som sa ešte raz rozlúčil a pobral som sa za Barborkou do izby. Po
desiatich minútach odišli aj nečakaní hostia.
Pokračovanie nabudúce