Toronto Nara, PLIAGA SEVERNÉHO PANTEONU
1. kapitola
Prvý deň – 8. februára
Je práve pár minút po zápase Anglicko – Taliansko, ktorý vyhrali
Taliani gólom z poslednej minúty. Na obvodnom komisariáte v Ríme sedí
pár policajtov, ktorí popri práci rozoberajú práve skončený zápas. Je pol
desiatej. Očakáva sa pokojný večer, napriek tomu, že sú zvýšené hliadky
pre fanúšikov vracajúcich sa z krčiem. Taliansko vyhralo priateľský zápas
na horúcej pôde v londýnskom Tottenhame.
„Bol to super zápas, čo povieš?“
„Tá pätička bola super. To bol kúsok!“
„Všímaj teraz Carlo, to bola lahodná prihrávka!“
„No vidíš, vravel som, že vyhráme!“
„Chlapi, poplach, poplach. Šialenec pri Colosseu. Vyhráža sa, že to celé
vyhodí do vzduchu. TNT. Skupina Severný Panteon, chlapi, zle je!
Vybuchne celý Rím, chlapi! Mobilizujte armádu!“
Predpoklad pokojnej noci sa policajtom nenaplnil. Akýsi psychicky
narušený človek hrozí odpálením bomby pri Colosseu ak Rím
nekapituluje. Vyžaduje, aby prezident behom hodiny oznámil, že
hlavným mestom Talianska sa stáva Miláno. Niektorých táto situácia
prekvapila viac, niektorých menej. Skôr to bol hnev, že bude v noci
robota, namiesto vychutnávania futbalového víťazstva.
Polícia urobila maximum. Rýchlo zmobilizovala svoje rady, ktoré sa
zoskupili pri Colosseu. Ostreľovači boli na svojich pozíciách, vrtuľníky
strážili mesto. Rím sa pripravuje na 2. „Nerov“ požiar. Po pol hodine
polícia zistila, že ide o falošný poplach. Chlap, ktorý kričí zo strechy
Colossea je len bábka s magnetofónom. Je tam nahraté dookola to isté.
Rím si v tejto chvíli vydýchol. Situácia je však naďalej napätá a v
krajine je vyhlásený výnimočný stav. Polícia po vinníkovi pátra. Je
otázne, či je za tým hnutie Giuseppe Pantaniho Severný Panteon, alebo
nie. Hovorca hnutia Severný Panteon v mimoriadnom vyhlásení povedal:
„Severný Panteon sa od tejto aktivity dištancuje a presadzuje skôr
osamostatnenie Severného Talianska mierovou cestou. Dôkazom, že
nejde o Severný Panteon je aj to, že hlas z magnetofónu žiadal presunutie
hlavného mesta Talianska do Milána. Severný Panteon presadzuje názory
ľudí severu, ktorí chcú osamostatnenie severného Talianska. Ide teda o
populistickú akciu, ktorej cieľom je zneistiť voličov Severného Panteonu.
Severný Panteon stojí na strane ľudí Severu a chce pre nich to najlepšie –
teda Nový sever.“
„…Už neviem, čo ďalej. Som totálne unavený. Ak ma hodinky neklamú,
je práve pol tretej. Áno, vidím dobre. Vidíš Ivan, nepotrebujem ešte
okuliare. Ale šéfredaktor nepustí a musím to dokončiť. Prečo si radšej
nenájdem menej ubehanú prácu? Aj toto sa ma stále, akoby dokola pýta
Barborka. Ja zase neviem, prečo sa ma pýta stále to isté. Mňa tá práca
baví, aj keď… Je pravda, že občas by som si vyšiel na dovolenku,
skutočnú, bezstarostnú dovolenku,“ povedal som.
„Prepáč, ale Barborka sa ťa stále pýta aj na to, kedy prestaneš fajčiť,“
povedal kamarát Ivan.
„Ivko, vieš, ja by som už aj prestal, ale tvoja neodmysliteľná davidoffka
ma stále núti zostať pri tomto našom milom zlozvyku. Rád by som
skončil, ale dakedy to naozaj nejde. No nechajme to teraz tak a radšej si
zapáľme!“
„No jó, to je správna vec,“ promptne reagoval Ivan.
„Prosím ťa, teraz hovor len po slovensky Ivan, mám dosť tej češtiny celý
deň,“ povedal som zapaľujúc si cigaretu.
„Sorry, kámo, zabudol som. Vieš, dakedy ani neviem, či som Slovák
alebo Čech. Narodil som sa v Pardubiciach, celý život som žil v Blave,
výška v Prahe a teraz Žižkov. Som skôr Európan. Ozaj, kam si to chcel
ísť na dovolenku?“ pýta sa Ivan.
„Ani nevrav. Som predsa Samuel Borkovanský. Je ťažké opísať samého
seba. Ale prvoradá vec, ktorú vždy poviem, je, že sa považujem za
milovníka cestovania. Spoznávať nové krajiny je pre mňa najväčšou
vášňou. Narodil som sa ako dobrodruh a k svojmu životu jednoznačne
potrebujem dobrodružstvá, najmä v iných krajinách. Precestoval som celý
svet. Som vďačný za tú možnosť. Nie každý ju mal, ale ja musím
poďakovať všetkým tým, ktorí mi v tom boli nápomocní, že sa mi to
podarilo. A verím, že ešte toho veľa uvidím. Som rodený cestovateľ a
dakedy sa pri novinárčine paradoxne cítim ako uväznený, láka ma
Venezuela, Malta, ale rád si pozriem aj Benelux a Škandináviu,“ vyznal
som sa Ivanovi v krátkom monológu.
„Ja by som išiel do Benátok, ale je tam vraj smrad,“ dodal Ivan.
„Ja nedám dopustiť na Benátky. Keď sa tam dostaneš, pochopíš, že to nie
je o smrade, ale o kráse. Na smrad hneď zabudneš! Skôr som mal strach z
komárov, ale na nás ani…“
„Tam sa niečo deje, prepáč Samko!“ skočil mi Ivan do reči.
„Pán Ivan, vy, ktorý žijete v Prahe už pár rokov, neviete, že klasická
hádka medzi taxikárom a cestujúcim je v ´Stovežatej´ na dennom
poriadku? Ten taxikár zrejme natrafil na zorientovaného cestujúceho, a
ten mu to nedá len tak. Neboj, o chvíľu to bude v poriadku,“ upokojoval
som kamaráta.
„Máš pravdu pán Samo, vy ste novinár, vy viete všetko.“
„Prepáč, ale ak mi chceš vykať, tak nezabúdaj, že sa vyká v druhej osobe
plurálu, takže máte pravdu,“ pokúsil som sa zahrať na múdreho.
„No jó,“ flegmaticky reagoval oslávenec Ivan.
„Nečudoval by som sa keby to bol ten Brit. Učí sa rýchlo, aj keď zo
začiatku som ho volal Zmätok,“ dodal som polohlasne, „ale prepáč Ivko,
že ťa otravujem takto neskoro večer či skoro ráno. Hoci som ti už
gratuloval v krčme, ešte raz, všetko najlepšie k tvojim dnešným
narodeninám.“
„Už toľko negratuluj a daj letenku do mesta zvané Venezia!“ povedal
Ivan slávnostným tónom.
„Vidím to tak, že do tých Benátok musíme raz skočiť spolu. Vieš, aké
super je námestie svätého Marka? Videl si fotky? Prepáč, ja som ti
zabudol ukázať fotky! Kde som ich…“
„Niekto klope?“ opýtal sa Ivan. Opäť mi skočil do reči.
„Počkaj… Asi áno. No jó, niekomu asi došiel dohán,“ dodal som.
„Dohán?“ prekvapene sa opýtal Ivan.
„Dobré ránko, pán Ambrovský, dúfam, že sme vás nezobudili,“ hovorím
po otvorení dverí garsónky.
„Nie, nie, to je v pohode, zobudil ma synovec z Ostravy, ktorý nečakane
prišiel na návštevu. Taxikár ho obral o poslednú hotovosť,“ povedal sused
Jiří Ambrovský.
„Treba nejako pomôcť, pán Ambrovský?“ pýtam sa skôr zo slušnosti, než
z reálnej túžby ísť teraz v noci pomáhať.
„Nie, nie, to je dobré, len by som vás chcel poprosiť o tabak. Došiel mi. A
teraz tak rýchlo nezaspím,“ povedal tuhý fajčiar Ambrovský.
„Samozrejmá vec, vezmite si, koľko vám bude treba,“ hovorím.
„Stačí mi na dve cigaretky. Teraz jednu, zajtra ráno druhú a potom
skočím do trafiky. Hm… Porozprávať sa so slečnou Helenkou,“ pousmial
sa popod fúz pán Ambrovský mysliac na mladú slečnu s veľkým
výstrihom z najbližšej trafiky.
„Samko, tam je nejaký kufor,“ prerušil debatu Ivan.
„Kde?“ spozornel som.
„Tam, kde sa hádal ten taxikár,“ spresnil Ivan.
„Otakar, Otakar, zas tá deravá hlava,“ objasnil situáciu Ambrovský,
dvíhajúc sa z mäkkého kresla, ktoré má tak rád.
„Nechajte tak, pán Ambrovský, skočím poň. Zatiaľ si zapáľte s priateľom
Ivanom. Býva na Žižkove. Dnes má narodeniny,“ povedal som.
Ešte sme sa chvíľu s Ivanom rozprávali o slove dohán, v maďarčine
tabak, ktoré nám evokovalo človeka menom Jiří Dohán. Je postavou
známou predovšetkým v Českej republike, no dozvedeli sa o ňom aj
v Taliansku. Údajne je blízkym ideovým spolupracovníkom Giuseppe
Pantaniho. Jeho zainteresovanie sa do talianskych záležitostí je nejasné.
Snáď ani nikto nevie, ako často, a či vôbec, sa s Pantanim stretáva. Je
postavou, ktorá existuje, ale je natoľko utajenou, že je ťažké vypátrať, čo
je jeho hlavným poslaním. Hovoria za neho len jeho samozvaní
hovorcovia. Ľudia majú niekedy pocit, že Dohán vlastne ani neexistuje,
že ide len o nejakú fiktívnu postavu.
Je 8. február 2054. To bol úryvok z rozhovoru medzi mnou a priateľom
Ivanom zo Žižkova. Mal narodeniny, tak som ho pozval na jedno pivko
do Staromestskej pivnice. Hoci som sa ponáhľal domov, zistil som, že sa
mi vôbec nedá písať. Ten článok asi nikdy nedokončím. Zavolal som ho
ešte k sebe do starého mesta. Našťastie ešte nebol v taxiku. Tak sme
kecali a kecali, až prišlo ráno. Pán Ambrovský nám ešte pol hodinku
rozprával o zlatých komunistických časoch, ktoré sám ani nezažil, ale
tváril sa, ako keby áno. S Ivom sme sa potom ešte rozprávali o dovolenke.
Je to aj jeho hobby. Zoznámili sme sa počas jazdy vlakom do Bratislavy.
Veľmi som sa tešil, že aj ja som taký zanietený cestovateľ ako on.
Pokračovanie nabudúce. Ilustračná foto S. Babičenková