KNIHA PLIAGA SEVERNÉHO PANTEONU – NA POKRAČOVANIE

author
5 minutes, 48 seconds Read

Toronto Nara, Pliaga Severného Panteonu.

PROLÓG
Spoločnosť je nastavená ako predsudková. Istý pán pri rozhovore pre
Noviny Nádeje povedal zaujímavú myšlienku: nezáleží na tom, čo človek
urobí, ale na tom, čo druhí o ňom povedia. A povedal obrovskú pravdu.
Žiaľ. Spoločnosť si predsudkovým nastavením dokonca pred všetkým
vytvára alibi. Už ani nie je možné niečo vykonať bez každodenných
nálepiek. Ak niekto príde s nejakým dobrým nápadom, tak najprv jeho
iniciatíva prejde predsudkovým sitom spoločnosti. Keďže cez sito je
veľmi náročné prejsť, nápad sa tak často ani nedostane na svet. Lebo sme
už predtým daného človeka odsúdili, dali mu všelijaké nálepky. Pod ich
nánosom sa už nápad samotný zdá nie tak dokonalý ako bez nálepiek.
Dokonca čím viac si tie nálepky na danom človeku všímame, o to viac sa
nám celý nápad človeka zdá podozrivý. Až si často svoj strach z dobrého
nápadu alibisticky označíme za správny. A povieme si, veď čo by na to
povedal ten a ten… A takto si vlastne onálepkujeme aj nápad ako taký.
Nápad je už šialený, extrémistický, ide o podradnosť, alebo si jednoducho
povieme, že ten človek to s tým nápadom aj tak nemyslí vážne, alebo, že
sa ním nič nedokáže a nezmení… Alebo je nápad len jeho populistickým
narcistickým obrazom. Jednoducho – nálepky nám dávajú alibi k tomu,
aby sme ako spoločnosť naďalej hnili v bahne stojacich vôd. A
nepohneme sa tak nikdy k nápadom zdravého rozumu. A to dovtedy, kým
dovolíme predsudkom ovládať nás a stáť nám v ceste. Spomeniem
japonský model obliekania školou povinných deti do rovnošiat. V krajine
vychádzajúceho slnka to robia aj pre zamedzenie aplikovania predsudkov
medzi školákmi. Aby sa hoci nadané či dobré dieťa nedostalo do vlny
nemilosti pre nie dokonalé oblečenie, kvôli topánkam, ktoré nemajú
prúžky či fajku. Aby neprevládla forma pred obsahom. Práve
uprednostnenie povrchu pred vnútrom je dieťaťom predsudkového
systému.
Práve takéto nastavenie nás vedie do záhuby, pretože si to podstatné
pod pozlátkom nevšimneme. Vnútorne umierať budeme dovtedy, kým
nezahodíme predsudky z dobrých odvážnych nápadov na dno kultúrnych,
teda nekultúrnych dejín.
Spoločnosť v roku 2054 žije podobným životom ako tá súčasná. Bežný
človek sa ráno zobudí, uvarí si kávu, pripraví raňajky, umyje sa a ide do
práce. Hoci nejde bežným automobilom, ale lietajúcim, resp. mestským
lietajúcim autobusom. Mimochodom, tieto autobusy sú z dôvodu
obrovsky znečisteného prostredia dotované stopercentne, takže pre ľudí
sú absolútne bezplatné. Ba čo viac, za to, že sa do práce dopravujete
8
hromadnou dopravou v rámci mesta, vám platia. Vo svete žije 9 miliárd
ľudí. Niektoré mestá ako Tokio, Londýn, New York, Rím či Miláno sú
také preplnené, že cestovanie lietajúcim autom by cestu do práce výrazne
predĺžilo. Preto prišla obrovská dotačná podpora pre zvýšenie cestovania
ľudí v mestskej hromadnej doprave.
Ľudia okrem toho čelia podobným problémom ako dnes. Hoci
dorozumievanie je jednoduchšie vďaka špeciálnym prekladačom hlasu
zabudovaným v hlasivkách ľudí, nie každý sa podujal na túto operáciu.
Navyše nie každý prístroj funguje stopercentne. Predovšetkým lacnejší
prístroj HLAS 3000 je dosť poruchový. Preto je znalosť jazyka stále
dôležitá.
Ľudia sa naďalej nepoučili. Volia si ľudí, ktorí nerobia zásadné
reformy systému, a tak sa vďaka prejedaniu peňazí zo strany vlád
ekonomika absolútne zničila. Peniaze čoskoro prestanú mať hodnotu
a začne platiť pravidlo sily. Silnejší bude mať potravu, silnejší prežije. Aj
napriek úspešným technickým projektom, ako lietajúce autá, si ich mnohí
nemôžu dovoliť, lebo situácia je taká, že existuje nedostatok potravy.
Vlastniť pôdu je v tejto spoločnosti kľúčové. Kto ju vlastní, sám si
vypestuje svoju stravu.
Predovšetkým je problémom predsudková spoločnosť, v ktorej vás
predsudky jednoducho zničia. Keď sa spoločnosť rozhodne zlikvidovať
vás, tak to urobí na základe predsudkov a aj ich prostredníctvom. Ak sa
o niekom rozšíri povesť, že sa nie vždy usmieva, je odpísaný. A pritom je
jasné, že každý človek sa aspoň občas neusmieva. Neúprimný predajný
úsmev, ako ho poznáme pri reklamách alebo pri telefonátoch spoločností
ponúkajúcich nám rôzne tovary, je absolútnym štandardom na všetkých
uliciach.
Globalizácia postúpila tak vysoko, že pojmy ako viera, národ, nádej,
láska, sú absolútnym tabu. A všetko sa úplne otočilo: z niekedy
normálnych vecí sa stali nenormálne. A, naopak, z niekedy nenormálnych
normálne. Tak sú dnes v popredí napríklad ľudia s inou sexuálnou
orientáciou. Ich snaha o nediskriminovanie vyústila tak vysoko, že vždy
mali pocit diskriminácie. A spoločnosť sa bála urobiť stop ústupkom.
Vyústilo to do toho, že dnes, teda v roku 2054, sú diskriminovaní práve
heterosexuáli.
Išlo to tak ďaleko, že heterosexuáli sa neradi priznávajú k svojej
orientácii. Lebo sa boja možných konzekvencií. A tak sa už chlapci
s dievčatami na verejnosti zväčša za ruky nedržia.
Situácia so sledovaním ľudí sa posunula až tak, že dnes už nie je
problém zistiť, čo si daný človek myslí. Jednoducho si vláda nájde
9
v databáze konkrétneho človeka a napojí sa na jeho čip umiestnený
v mozgu,následne sa daný človek práve cíti, čo preferuje, čo práve chce
urobiť… Celý predsudok s nedržaním sa za ruky je vlastne zbytočný, lebo
ak je niekto heterosexuál, teda ho láka opačné pohlavie, vďaka tomuto
systému je to možné zistiť behom pár sekúnd. Softvérové spoločnosti
pracujú na tom, aby sa zdokonalil a na trh uviedol produkt, ktorý už
dávno vytvorili. Produkt zvaný „Čítač 3000“ umožní čítanie myšlienok
medzi jednotlivými ľuďmi. Stačí sa na človeka pozrieť, vyžiadať si
v mysli túto informáciu a tá bude vygenerovaná.
O tom, ako sa milánskej spoločnosti v roku 2054 vodí po duchovnej,
estetickej, morálnej či kultúrnej stránke, o tom viacej na ďalších stranách.

Similar Posts