Pokračujeme v rozhovore s predsedom Komunistickej strany Slovenska Jozefom Hrdličkom, ktorý odznel v 2. vydaní relácii Za rohom. Hovoríme o úlohe štátu versus o možnostiach štátu, ktoré v súčasnosti štát má na to, aby pomáhal obyvateľstvu aj dostatkom práce. Dotkli sme sa aj prevratu v roku 1989, ktorý mnohé veci zmenil aj v ekonomike krajiny.
Rozprávame sa o práci, o tom, ako je veľmi dôležitá pre ľudí, preto, aby si mohli zabezpečiť aj svoje vlastné prostriedky na živobytie, rozprávali sme sa ešte tesne pred prestávkou aj o tých rôznych podnikoch a ja som si našiel zaujímavý článok, ktorý všetkým odporúčam, je to na stránke karolondrias.blog.pravda.sk a článok sa volá Zoznam podnikov vybudovaných na Slovensku počas komunistického zázraku. A tu som sa naozaj pokúšal cez prestávku spočítať tie podniky, ale to ani nebolo možné, lebo to by som asi musel dávať do nejakej excelovskej tabuľky, lebo je ich naozaj obrovské množstvo. A odporúčam naozaj všetkým pozrieť, lebo to naozaj by nám nestačila ani táto relácia na to, aby sme vôbec len stihli ten zoznam prečítať. Ako je to možné, že sa vlastne dopustilo vtedy, lebo Jožko, ty si vlastne aj historik, neviem, či história teda ide do tej doby spred tridsiatich rokov, či sa to už považuje za obdobie, keď sa už historicky skúma, alebo, či je to ešte dosť málo, ale ako si to ty vnímal, alebo ako to vnímaš teraz, že bolo možné takým spôsobom tie podniky vlastne predať, často úplne pod cenu a vďaka tomu mnohé zanikli, však máme na Slovensku teraz obrovský problém s tým, že čo s tými všetkými priestormi, ktoré boli vybudované a teraz sú znehodnotené, samozrejme, vplyvom času. Tak prečo sa vlastne toto stalo, lebo mnohí ľudia, keď aj chceli tú tzv. revolúciu, alebo tzv. nežnú revolúciu, tak oni chceli len zreformovať, nejako zlepšiť ten systém, ktorý bol dovtedy, oni nechceli taký bezbrehý kapitalizmus. Ako to bolo možné, že toto sa stalo, že vlastne také bohatstvo sme si zničili?
No, Miško, toto je veľmi závažná otázka, na ktorú sa, samozrejme, nedajú ešte dnes zrejme hľadať absolútne stopercentné odpovede, pretože z hľadiska historického je to veľmi krátka doba, aby sme mohli povedať so stopercentnou istotou, že toto bolo tak, alebo onak. Ale druhá vec je taká, že za toto 31-ročné obdobie je naozaj možné veľmi veľa vecí hodnotiť. Sú dostupné rôzne archívne materiály, ale máme aj tú svoju, veľmi osobnú skúsenosť so životom pred a po tom bode zlomu v roku 1989. Ja sa priznám, som vďačný vôbec aj za také niečo, že som mal možnosť sa vo svojom živote stretnúť s viacerými aj vrcholovými predstaviteľmi toho minulého režimu, či to bol samotný Jakeš, alebo to bol napríklad Bohuš Šňoupek a mnohí ďalší, a diskutovať s nimi aj o tom, ako to bolo predtým a ako vnímali veci do novembra 1989 a ako to bolo potom. Ja osobne chcem zdôrazniť niektoré možno také momenty, po prvé, ja osobne si myslím, že v Československu v roku 1989 neboli objektívne podmienky na to, aby sa uskutočnil prevrat. A myslím si, zopakujem to, čo si Michal povedal ty, že áno, bola tu istá nespokojnosť s formalizmom v živote a s viacerými stránkami, negatívnymi stránkami toho obdobia socializmu, ktoré ľudí pálili. A bola tu istá snaha o to, aby došlo aj k istej generačnej výmene vo vedení, aj Komunistickej strany Československa, aj štátu, aby tu došlo k istému reformnému procesu. Ja pri takýchto debatách si neodpustím nikdy nespomenúť ten údaj, že ešte v roku 1990, bolo to niekedy v marci, apríli, sa okolo 82 percent obyvateľov Československa podľa nejakých štatistických výskumov, ktoré boli robené vyjadrilo za zachovanie socializmu ako takého, len za jeho reformu. Ale, aby sme boli veľmi objektívni a aby sme boli historickí, aj tie udalosti v Československu proste tu nevznikli len tak zo dňa na deň. A hlavne prebiehali a diali sa v súlade s tými procesmi globálnymi. Hlavne s tými protestmi, ktoré sa odohrávali v samotnom Sovietskom zväze, ale aj v ostatných krajinách bývalého východného bloku. A ja musím povedať, že veľakrát, keď sa aj nás komunistov ľudia pýtajú na ten november 1989, tak mnohí nám vyhadzujú na oči a hovoria, že veď to vy sami komunisti ste urobili ten prevrat. Treba povedať, že, žiaľ, je to pravda v značnej miere v tom zmysle, že naozaj, a o tom hovoria aj najnovšie archívne poznatky a dokumenty, ale aj výpovede priamych účastníkov, nemyslím teraz len bežných účastníkov, ale tých, ktorí boli aj povedzme v bývalej tajnej Štátnej bezpečnosti, alebo boli v rôznych funkciách straníckeho, alebo štátneho aparátu. Tak treba povedať, že áno, že v značnej miere tu boli isté pokyny vtedy aj zo Sovietskeho zväzu, kde dochádzalo už k vážnym problémom, ktoré prinieslo Gorbačovovo vedenie, isté uvoľňovanie a podobne, no a následne teda aj v rámci Československa tu bola snaha o generačnú výmenu, výmenu toho vedenia strany a štátu a preto tu došlo aj k vyvolávaniu istých nepokojov v tom novembri 1989 a následne to nabralo obrátky a spustilo to vlnu toho, čoho sme boli svedkami, že k moci sa dostali rôzni karieristi a podobne. Takže treba povedať, že aj samotní mnohí členovia Komunistickej strany, mnohí funkcionári a riaditelia podnikov a podobne mali záujem na istej spoločenskej zmene a, myslím, že veľmi výstižne by to definovala veta, keby sme povedali, že správcovia štátneho majetku sa už nemohli uspokojiť, alebo nechceli uspokojiť len s tým, že sú jeho správcom, ale chceli sa stať jeho majiteľom. Čiže ten november 1989 by som ja osobne definoval v prvom rade ako majetkový prevrat. No a to sa dostávame k tomu, čo si, Michal, išiel naznačiť, celá podstata novembra 1989 spočíva v totálnom rozkradnutí, zlikvidovaní, vytunelovaní všetkého, všetkých hodnôt, ktoré tu boli do roku 1989 vytvorené, no a, žiaľ, doteraz sa Slovensko z toho nevie spamätať.
Celá podstata novembra 1989 spočíva v totálnom rozkradnutí, zlikvidovaní, vytunelovaní všetkého, všetkých hodnôt, ktoré tu boli do roku 1989 vytvorené, no a, žiaľ, doteraz sa Slovensko z toho nevie spamätať.
A čo sa týka tej budúcnosti, lebo k tej chceme smerovať a musíme smerovať, tak asi pred pár rokmi tu vznikla taká myšlienka na Slovensku, to bolo ešte za vlády Smeru, že založiť tie sociálne podniky. Ja neviem teraz, že nakoľko sa im to podarilo, aký to prinieslo efekt, a či to nebolo viacej marketingové, ako naozaj efektívne, ale možno tu by bola taká cesta, že, naozaj, aby štát založil vlastné podniky, v ktorých si zamestná ľudí. Bola by v tomto cesta, že naozaj obnoviť aspoň niektoré tie podniky, aspoň z tých novších tovární, ktoré sa dajú ešte zrekonštruovať, možno aj tam dať prácu ľuďom. Možno teraz naivne poviem, ale možno aby nejakí bezdomovci by to tam napríklad natierali, ale však to sú činnosti, na ktoré sa dá zaškoliť, ktoré by zvládli aj oni, len je tu už otázka to, že na koľko tie byrokratické podmienky sú tak nastavené, alebo, či naopak sú tam nejaké prekážky, takže možno, či toto by bola cesta a či Komunistická strana Slovenska, ak by sa raz dostala k moci, tak práve toto by sa v tejto oblasti snažila robiť. To znamená obnoviť nejaké tie továrne a obnoviť to zamestnávanie zo strany štátu, ktoré však v konečnom dôsledku aj stále je, štát je jeden s najväčších zamestnávateľov, napríklad ak si vezmeme Železnice Slovenskej republiky, tie majú tisíce zamestnancov, takže štát stále zamestnáva, to nie je niečo, čo bolo len za socializmu, takže ako možno vidíš toto a aké by boli kroky KSS, ak by sa dostala k moci?
Áno, toto je ten kameň úrazu a trošku sa budem opakovať v tom, teda keď poviem, že za tých 31 rokov štát reálne stratil ekonomickú moc. Ten štát dnes funguje, resp. keď to tak trošku pritiahneme za vlasy, je len výbercom daní. Proste reálne nepodniká. Aj keď, áno, sú tu niektoré podniky, sú tu štátne lesy ako podnik, železnice, sú tu niektoré takéto segmenty, ale, proste, de facto stratil tú drvivú väčšinu toho vplyvu v tej podnikateľskej oblasti. Čiže Slovensko ako štát nepodniká, de facto, nemá národné hospodárstvo, nemá ani vlastné exportné výrobky, ktoré by prinášali zisk v prospech blahobytu nášho národa, no keď to trošku aj ďalej rozvediem, nemáme stanovené definované národno-štátne záujmy, nemáme stanovenú koncepciu rozvoja krajiny, to je podľa môjho názoru, podľa nášho názoru, absolútne neuveriteľné. Čiže to, čo sme tu mali sme zlikvidovali, prišli nadnárodné spoločnosti, ktoré parazitujú na našej lacnej pracovnej sile. A teraz ako z toho von? Za tých 31 rokov sa na Slovensku, to hovorím veľmi otvorene, takmer všetky rozhodujúce, alebo relevantné politické prúdy od liberálov, konzervatívcov a dokonca cez sociálnych demokratov, proste vládli tu nejaké obdobia. A tí sociálni demokrati, keď ich spomínam, tak veľmi dlhé obdobie a myslím si, že veľká časť občanov sa obracala práve na sociálnu demokraciu, na vlády, v ktorých bola dominantná, teda, že toto budú tie vlády, ktoré proste otočia ten kurz a začnú vytvárať podmienky k tomu, aby tu vôbec došlo k nejakému progresu v ekonomickej oblasti a následne v oblasti sociálnej, zdravotníckej a tak ďalej. Ale sa jednoznačne ukázalo, že ani sociálne balíčky, ktoré boli takou hlavnou agendou strany Smer-Sociálna demokracia a vlád, v ktorých pôsobili, proste nič nevyriešili. Prišli voľby, prišla nová vláda, ani sa nenazdáme a všetky tieto sociálne balíčky budú minulosťou. Čiže aj sociálni demokrati konzervovali privatizačný model kapitalizmu, ktorý tu bol nastolený novembrom 1989 a nenaštartovali absolútne žiadne zmeny, ktoré by smerovali k posilneniu postavenia štátu v ekonomických vzťahoch. A následne, ak by k tomuto bolo došlo, postupne, samozrejme, to nie možné zrealizovať rýchlo, ale postupne, no tak následne by sme mohli naozaj reálne riešiť nezamestnanosť, následne by sa mohla riešiť reálne výška miezd a ďalšie pracovno-právne vzťahy. Toto je aj rozdiel medzi nami komunistami a povedzme sociálnou demokraciou, ale zároveň všetkými ostatnými politickými stranami, ktorí v súčasnom období hlásime, že je potrebné pristúpiť k demokratizácii ekonomických vzťahov v Slovenskej republike a teda hovoríme, ako si to Michal už aj ty v samotnej otázke naznačil, že je nevyhnutná obnova štátneho sektoru v ekonomike. V tých ekonomických vzťahoch tá demokracia o nej tu ani nemôžeme hovoriť, proste celá ekonomika na Slovensku, ktorá, samozrejme, je poprepájaná, je globalizovaná, ale je v područí, ako sme už hovorili, nadnárodných spoločností a preto my vidíme cestu v tom, že je potrebné obnoviť štátny sektor ekonomiky. A ty si to už sám naznačil, veď je tu veľmi veľa oblastí, v ktorých by mohol teda štát podnikať, je to napríklad drevovýroba, spracovanie dreva, myslím si, že úplne fantastická tradícia, na ktorú by bolo potrebné a dobré a vhodné sa vrátiť, je vôbec celý agrosektor, a to musím naozaj opäť zdôrazniť, že v tých rokoch takzvaného zločinného komunizmu celý ten agrosektor, tá poľnohospodárska výroba, potravinárska výroba, nemala obdobu. Proste dokázala totálne zabezpečiť potravinovú sebestačnosť a bezpečnosť, nielen Slovenska, ale celého Československa. Čiže neviem, prečo by sme my mali dnes dovážať zemiaky z Maďarska, alebo z Argentíny, neviem, prečo by sme mali dovážať bravčové mäso zo Španielska, alebo z Holandska, keď toto všetko a mnohé ďalšie komodity si môžeme vyprodukovať my, v našich podnikoch, či už štátnych, alebo sa opäť vrátiť k myšlienke družstevnej veľkovýroby a tak ďalej. A na to sú naviazané ďalšie segmenty. V rámci potravinárskeho priemyslu ide o cukrovarnícky priemysel, mliekarenský a tak ďalej. Čiže, myslím si, že je tu obrovské množstvo, kde by sme vedeli opäť uplatniť ten princíp štátneho podnikania. No a tu len poviem a pripomeniem, pokiaľ by takéto niečo malo byť v rozpore s nejakými kvótami, ktoré nám stanovuje Európska únia, no tak si myslím, že je to a mal by to byť len občan Slovenskej republiky, ktorý by mal teda rozhodnúť, že či potom vôbec Slovensku stojí za to zostať v štruktúrach, ktoré brzdia nejakú iniciatívu našej krajiny, alebo nie. No, ale toto je len jeden rozmer, teda obnova štátnych podnikov a my komunisti sa netajíme tým, keď hovoríme o tom, že strategické podniky by mali byť jednoznačne v rukách štátu. A ak by niekto teraz začal nám oponovať, že to zase vy komunisti, čo vy tu zase rozprávate, no tak mu odkážem, nech sa pozrie napríklad do tých tzv. liberálnych vyspelých európskych štátov, ako je Nemecko a Francúzsko, kde strategické podniky, ako je napríklad Deutsche Telekom, alebo ako sú železnice, a mnohé ďalšie, sú naozaj štátne. Tak nevidím dôvod, prečo by napríklad v súčasnosti U.S. Steel nemohol byť opäť štátnym podnikom, prečo by kompletne energetika nemohla byť opäť štátnym podnikom, takže toto je priestor, týmto smerom by sme išli. A sme presvedčení, že toto je jediná cesta, ako vyjsť aj zo súčasnej krízy, ktorú odokryla súčasná pandémia koronavírusu, ako sa hovorí, vôbec vyjsť z krízy, ktorú prežíva kapitalizmus v tej neoliberálnej podobe, v ktorej tu je. No a v nadväznosti na toto si ešte neodpustím spomenúť naozaj potrebu štátnych bánk, štátnych poisťovní a podobne. Jednoznačne sa my k tomuto hlásime. A aby som to už veľmi správne na záver k tomuto zdôraznil, my súhlasíme aj s tým, nech v rámci ekonomiky na Slovensku nech tu existuje drobné stredné podnikanie. A naopak hovoríme aj o tom, nech štát je ústretový voči našim živnostníkom, drobným stredným podnikateľom, nech sme aj voči nim ústretoví a nech štát vytvára naozaj demokratické a rovnocenné možnosti aj pre takýto typ podnikateľského segmentu. Lenže treba povedať, že za súčasných ekonomických vzťahov je práve aj tento drobný podnikateľský sektor absolútne znevýhodnený v porovnaní s nadnárodnými spoločnosťami, ktoré majú daňové prázdniny, ktoré majú rôzne úľavy a podobne. Takže to je ďalší prejav toho, že v tej ekonomike na Slovensku neexistuje demokracia. Je tu totálna nadvláda nadnárodných korporácií, nadnárodných spoločností.
Michal Albert, zdroj https://hearthis.at/slobodnyvysielac/za-rohom-02-2020-12-06/, foto Michal Albert Spomenutý zoznam nájdete na tomto linku: https://karolondrias.blog.pravda.sk/2014/12/13/komunisticky-zazrak-v-priemysle-vs-bopkoti/