Ak ide o bežný rok, ktorý nie je ovplyvnený koronavírusom, tak absolvujú do 30 boxerských pretekov. Teraz sa to všetko zmenilo. O svete boxu počas pandémie sme sa rozprávali s trénerom a bojovníkom Štefanom Bohinským – šéfom boxerského klubu v Lučenci, ktorý sa v civilnom zamestnaní venuje predajú kávy. Rozhovor bol robený v lete 2020.
Pán Bohinský, čo je vaším najväčším snov vo vašom trénerskom pôsobení?
Určite dostať chalana na olympijské hry.
A k tomu už bolo nejako blízko?
Máme tam teraz mladé talenty. Je tam cesta ešte nejakých 5-6 rokov. Ale vidím v tom potenciál, že by mohli byť. Na tej olympiáde je veľakrát veľa šikovných chalanov, ale tam aj tí rozhodcovia a je to aj taká politika, viac-menej.
Teraz sa veľa zmenilo pre koronavírus aj vo svete športu.
Pokiaľ sa nebude môcť súťažiť, tak neviem, že ako budú tí športovci na olympiáde pripravení. Lebo tá súťaž je to, čo posúva tých športovcov ďalej. A motivuje hlavne. Ani nás to nebavilo cez tú pandémiu. Chodili trénovať, ale motivácia nikde. Bezcieľne niečo robiť, to človeka nebaví.
Keď prišli rôzne nariadenia, ako sa vás dotklo okrem toho, že ste si museli dezinfikovať ruky?
Dezinfikujeme priestory, čistíme, máme na to prípravky. Raz za týždeň sa to čistí. Nemôže sa piť z pohárov, ale musia si priniesť vlastné. My to ale nemáme nejako problematické, lebo my tam sme formou komunity, fungujeme na báze členských kariet, stretávame sa tí istí ľudia. Nie ako do gym-u, že tam príde niekto iný. Ja presne viem, kto kedy bol, kedy koľkí ľudia chodia. Keby sa niekto niečo spýtal, že niekto ochorel, tak presne vieme, kto s ním bol na tréningu. Nám chodí dokopy 45 ľudí a my sa všetci osobne poznáme.
Michal Albert, foto autor, pokračovanie nabudúce