O úspešnom štarte vesmírnej lode Crew Dragon a o následkom ukotvení na vesmírnej stanici ISS sme sa rozprávali s absolventkou odboru molekulárna biológia na Univerzite Komenského v Bratislave, odbornou pracovníčkou Krajskej hvezdárne a planetária Maximiliána Hella v Žiari nad Hronom JANOU PLAUCHOVOU, ktorá pôsobí aj ako lektorka predmetu Raketová technika a kozmonautika na Pomaturitnom štúdiu astronómie.
– Vesmírna loď Crew Dragon úspešne vyštartovala. Môžeme v tomto prípade parafrázovať okrídlenú vetu, že je to malý krok pre človeka, ale veľký pre ľudstvo?
– Myslím, že toto tvrdenie je trochu nadnesené. Odkedy sa skončili vesmírne preteky medzi USA a niekdajším Sovietskym zväzom, ktoré si vyžiadali aj obete na životoch z radov kozmonautov, kozmonautika postupuje po menších, bezpečnejších krôčikoch. Jedna misia sama osebe preto už nie je taká prelomová, predchádza jej množstvo testovacích letov, z ktorých každý posúva latku kúsok vyššie. Isté je, že technológia samostatne pristávacích raketových stupňov a ich znovupoužiteľnosť predstavujú pre kozmonautiku veľký pokrok. To, že táto znovupoužiteľná raketa vyniesla kozmickú loď s ľudskou posádkou, vnímam skôr ako čerešničku na torte.
– Máte aj vy sen cestovať do vesmíru? Alebo vzhľadom k tomu, aká je ešte vysoká cena „letenky“ si uvedomujete, že prijateľnej ceny sa pravdepodobne nedožijeme, resp. ak nemáme šancu našetriť?
– Ja osobne túžim letieť do vesmíru, ale bránia mi v tom závažné zdravotné problémy. Ak by to ale bolo možné, nechcela by som letieť ako neužitočný, platiaci kus „batožiny“, ale ako plnohodnotný člen posádky. Vedkyňa, ktorej účasť v posádke a práca na orbite má zmysel, ktorá bola vybraná vďaka svojim schopnostiam a nie vďaka peniazom. Čo sa kozmického turizmu týka, moja generácia sa prijateľnej ceny letenky do kozmu asi nedočká v takom zdravotnom stave, aby mala šancu letieť.
Čo hovoríte na medializované informácie, že už teraz je aj obežná dráha zeme preplnená množstvom vesmírnych objektov vrátane kozmického odpadu? Trpí aj tento projekt vďaka ľudskej hlúposti a nenásytnosti, honbe za bezbrehým ziskom?
– Kozmický odpad je skutočne závažným problémom. Ale tak ako aj ohľadom iného odpadu, aj ohľadom tohto už ľudstvo prichádza k rozumu, snaží sa ho likvidovať a najmä zamedziť vzniku nového. V začiatkoch kozmonautiky a najmä pod tlakom kozmických pretekov sa tento problém vôbec neriešil – priestor okolo Zeme ostatne vyzeral byť dosť veľký na to, aby sa v ňom stratilo pár smetí. Tiež treba myslieť na to, že kozmický odpad na nízkych dráhach sa postupne ničí sám, trením o zvyšky atmosféry sa spomaľuje, až v nej napokon zhorí.
Kozmický odpad na nízkych dráhach sa postupne ničí sám, trením o zvyšky atmosféry sa spomaľuje, až v nej napokon zhorí.
Čo by sa muselo stať, aby sa nielen táto oblasť, ale aj iné oblasti ľudského skúmania či pôsobenia, takýmto spôsobom neprehriali?
– Jednoznačne myslieť dopredu, nedržať sa filozofie „po nás potopa“. Na druhej strane, niektoré negatívne dôsledky sa v žiadnej novej oblasti ľudskej činnosti nedajú predvídať. Aj preto sa napriek starostlivým výpočtom, pozemským skúškam a simuláciám prototypy kozmických lodí posielajú najprv na misie bez posádky. Výnimkou bol len americký raketoplán, pretože v čase jeho vývoja ešte nebolo možné absolvovať jeho let v bezpilotnom režime.
– Kam najďalej očakávate, že sa dostane tento výskum? Veríte, že za vášho života sa napr. začne komerčne lietať na mars? Alebo na takúto zmenu je potrebné ešte aspoň nejakých 50 rokov výskumu?
– Priznám sa, že aj keď veľmi fandím pilotovanej kozmonautike, ohľadom kolonizácie vesmíru ľudstvom som silný skeptik. Ľudia si málokedy uvedomujú, aká extrémne špecifická planéta je naša Zem, ako úzko sú previazané všetky prvky životného prostredia, ktoré vytvárajú priaznivé podmienky pre ľudstvo. Teraformáciu Marsu či iných kozmických telies, ktoré sme doposiaľ preskúmali, považujem za fyzikálno-chemicko-biologický nezmysel. Neverím ani v úplnú sebestačnosť kolónií ukrytých v podzemí Mesiaca alebo planét, či pod kupolami. A dokonca, hoci sa zvykne hovoriť, že pilotovaný len na Mars je už iba otázkou financií, nie technológií, nie je to pravda. Škodlivosť kozmického žiarenia, slnečných erupcií, či štart z telesa s dvakrát vyššou gravitáciou než Mesiac – to sú príklady problémov, na ktoré stále nemáme riešenia. Tiež si treba spomenúť, že veľké oči ohľadom vývoja kozmonautiky mali ľudia už desaťročia. Po prvom pristátí človeka na Mesiaci sa hovorilo o dobytí Marsu o dvadsať rokov – a vidíme, ako to vyzerá teraz, po päťdesiatich rokoch. Na druhej strane verím, že naša generácia sa prvého letu na Mars dožije, hoci možno až v domove dôchodcov. Ale komerčné lety na iné planéty považujem za nášho života za vylúčené.
M. Albert, foto https://www.adhara.sk/