Na otázky súvisiace so spomienkou na 30 rokov tzv. Nežnej revolúcie nám odpovedala prozaička Renáta Bogdáni.
Dnes je 17. november. Oslavujete, alebo smútite?
Ja smútim, viacmenej z osobných dôvodov. Jedenásteho novembra som bola na výnimočnom literárnom seminári a ráno v penzióne ma zobudila nechutná nočná mora. Hlavou mi vírila jediná myšlienka: ja NECHCEM ísť domov, do mikrosveta, kde nič nefunguje.
30 rokov od tzv. nežnej. Čo sme sa za toto obdobie naučili?
Zovšeobecňovanie nie je vecou, ktorú by som preferovala. Ja som v socializme vyrástla, mám naň plno pekných a milých spomienok. A po prevrate som sa musela naučiť postaviť na vlastné nohy. Musela som sa naučiť nakŕmiť svoju rodinu. Naučili ma tiež, že „právo na prácu“ je len prázdne gesto. A ak nastúpite do práce a náhodou ochoriete, do týždňa majú za vás náhradu a pre vás rozviazanie pracovného pomeru.
Prečo boli pre tých, ktorí argumentujú o slobode, také dôležité banány?
Banány mám rada aj ja, sú dobré na nervy. Ale ako argument o neslobode sú skôr na smiech.
Počul som aj argument, že vtedy sa stálo v radoch… Dnes sa stojí tiež. Počul som, že neboli potraviny, nebolo všetko. Dnes všetko je, ale chýbajú peniaze, aby si to človek mohol kúpiť.
Súhlasím. V tých časoch sme mali v špajzi bedničku limonády a ďalšiu bedničku piva, v chladničke zase celú štangu kvalitnej suchej salámy. Teraz máme v špajzi akurát kartóny potravinovej pomoci. (Tie isté trvanlivé potraviny, ktoré Červený kríž rozdáva so štvrťročnou periodicitou, aby ľudia netrpeli hladom!) A dovoliť si môžeme už len 10-15 deka kvalitnej salámy, alebo maximálne tak štangu diétnej, vyrobenej prakticky z odpadu v mäsokombináte.
A dovoliť si môžeme už len 10-15 deka kvalitnej salámy, alebo maximálne tak štangu diétnej, vyrobenej prakticky z odpadu v mäsokombináte.
Ľudia argumentujú podobne aj cestovaním, že dnes je sloboda. Ale čo z toho, keď na to nemajú peniaze?
Pamätám na svoje detstvo. Vôbec sme nemali dojem, že nesmieme cestovať. Pravidelne sme chodievali na nákupy do Maďarska a tiež na dovolenky: Hajdúszoboszló, Špindlerúv Mlýn, rodičia dokonca navštívili Viedeň, Moskvu, Benátky! No ako som sa vydala, nemali sme peniaze ani na svadobnú cestu. Za náš jediný manželský romantický výlet považujem dva lístky na Luciu Bílú do Jumbo centra v Košiciach, ktoré som vyhrala v novinách. Cestovali sme sami na prestárnutom vozidle, na ktorom sa počas dlhej nočnej cesty pokazil ešte aj prepínač svetla zo stretávacieho na diaľkové. A tak sme „v tej veľkej romantike“ ostali trčať uprostred cesty v čiernočiernej tme.
Chceli by ste návrat socializmu?
Stále zastávam názor, že to skončilo v tom najlepšom. Ja viem, že násilné revolúcie, gulagy a kolektivizácia neboli prechádzkou rajskou záhradou. No keď sa už systém relatívne ustálil a znormalizoval, zrazu ho celý rozbili, zdrancovali. Zatvorili sa továrne, rozpredali za babku strategické podniky. Vytvorila sa armáda nezamestnaných, početná skupina žobrákov a bezdomovcov. A toto by sme mali akože teraz oslavovať? Ja som toho sedemnásteho novembra kľúčikmi neštrngala a nemala som to ani v úmysle!
Neboli úrady práce a nekonečné kolotoče zamietaní či ignorovanie žiadostí o prácu.
Čo bolo na socializme podľa vás dobré a čo bolo zlé?
Zo spomienok viem rozprávať hlavne o tých posledných časoch. Najväčšie privilégium bola povinnosť pracovať. Ono neboli úrady práce a nekonečné kolotoče zamietaní či ignorovanie žiadostí o prácu. A tiež si zo spomínania starších si cením, že krčmy boli vtedy prázdne, lebo ľud proste pracoval. A kto sa ulial z práce, bolo to dokonca vnímané ako prečin.
Tiež sa mi ľúbilo, že vtedy naozaj alkohol nenalievali podnapitým osobám. Teraz krčmári obslúžia často aj osoby, čo sa tam pomaly doplazia len po štyroch. Zrušili sa záchytky. A vlastne ani polícia veľmi nepomôže. Keby si zúfalá manželka zavolala na muža políciu, že doma robí randál, povedia jej:
„Býva tu? Býva! Tak ako by ste ho chceli vyhodiť?“
Poznám aj prípady rozvedených žien, čo sa ani po rozvode nedokážu svojich alkoholikov manželov zbaviť. Liečenie je predsa dobrovoľné a ak mu ona nemá z čoho zaplatiť časť domu/bytu, prípadne zabezpečiť náhradné ubytovanie…..je to proste nekonečný kolotoč. A výsledkom sú ženy-matky, čo utekajú do zahraničia, či aspoň preč z domu, zanechávajúc často doma aj vlastné deti.
A zlo na socializme? Ja za to zlo považujem hlavne tie násilné začiatky, konfiškácie majetku, deportovanie maďarského obyvateľstva, pracovné tábory v Rusku. A takým tým najmarkantnejším symbolom zla bol samozrejme Stalin, či okupácia Československa sovietskym vojskom.
Ako hodnotíte kapitalizmus? Ste za?
Niekedy sme si budovali socializmus s ľudskou tvárou. Problémom je, že kapitalizmus takúto ľudskú tvár nemá. Máme síce Slobodu, ale čoho? Slobodne rozkrádať štátny majetok, slobodne vykorisťovať robotnícku triedu, slobodne chodiť po žobraní?
Máme síce Slobodu, ale čoho? Slobodne rozkrádať štátny majetok, slobodne vykorisťovať robotnícku triedu, slobodne chodiť po žobraní?
Ako hodnotíte fakt, že priepasti medzi ľuďmi sú väčšie, než boli pred 30. rokmi? Máme multimilionárov, ale aj veľké zástupy biednych.
Je to zlé už aj z opisu. No ešte horšie je na vlastnej koži zacítiť oba tieto svety. Ako to moje drastické prebudenie v penzióne vo Zvolene. Ak sa raz ocitnete na mieste, kde všetko žiari čistotou, novotou a leskom, o to ťažšie sa vám bude vracať na miesta, kde sa veci rozpadajú, kde ľudia často nemajú ani anglické WC, kúpeľňu, či vôbec zavedenú vodu, prípadne sú odpojení od elektriny.
Túžite po návšteve krajín, kde vládne socializmus, napr. Kuby? Aby ste na vlastné oči mohli vidieť, ako to funguje či nefunguje a nehodnotili na základe novinových titulkov?
Áno, cestujem rada, podobne ako aj rada píšem a fotím. Ak by sa našiel sponzor, čo mi tú cestu uhradí a zorganizuje, odvďačila by som sa siahodlhým cestopisom s desiatkami fotografií. Otázkou však ostáva, komu v dnešnej dobe na tých informáciách ešte naozaj záleží.
Pôjdete dnes na námestie? Buď do Bratislavy oslavovať, alebo do Banskej Bystrice (na míting KSS) smútiť?
Ani jedno. Ostanem v malinkej dedinke niekde na konci republiky. Možno si sem tam zapnem aj televízor, ale hlavne sa chystám na napísanie ďalšej súťažnej poviedky, tentoraz opäť žáner fantasy. (Možno čitateľa ani moc neprekvapí: témou budú práve tie priepastné sociálne rozdiely.)
M. Albert, foto ilustračné facebook