Pri príležitosti sviatku francúzskeho herca JEANA-PAULA BELMONDA sme sa rozprávali so slovenským divadelným scenáristom, ktorý Belmonda zbožňuje a prostredníctvom magazínu KĽÚČ OD… mu takto virtuálne, spolu s našim magazínom, poslal blahoželanie k dnešným 86. narodeninám. S TOMÁŠOM BENÍKOM sme sa rozprávali nielen o divadle súčasnosti.
Francúzsky herec JEAN-PAUL BELMONDO sa dnes dožíva 86 narodenín. Jeho súčasťou bolo aj divadelné herectvo. Sleduješ jeho filmy, divadelné predstavenia a celkovo jeho hereckú kariéru?
Jean-Paul Belmondo patrí medzi mojich obľúbených hercov. Vždy si rád pozriem niektorý z jeho filmov, ak beží v televízií. Nikdy ma neomrzí sledovať večne usmiateho frajera, ktorý vždy s nadhľadom vždy všetko vyrieši a nebojí sa ísť do bitky či tasiť zbraň. A keď si ešte uvedomíme, že všetky kaskadérske scény robil sám, sú jeho filmy doslova klenotmi kinematografie. Perfektne to môžeme vidieť vo filmoch ako PROFESIONÁL, STRACH NAD MĚSTEM, POLICAJT NEBO ROŠŤÁK, MRCHOŽROUTI, DOBRODRUH, ZVÍŘE atď. Samozrejme, jeho herecké vlohy sú tiež perfektné ako jeho kaskadérske počiny. Dokázal zahrať nielen frajerov, ale aj historické postavy, ako napríklad vo filme CARTOUCHE, neznámeho autora, ktorý svoj vysnený život v podobe tajného agenta ukazoval svetu vo filme MUŽ Z ACAPULCA, či starého úbohého muža, ktorému spoločnosť robí len jeho pes vo filme MUŽ A JEHO PES. Veľmi ma prekvapilo, keď som sa dozvedel, že v jednej etape svojho života (od druhej polovice 80. rokov) sa rozhodol naplno venovať divadlu. Venoval sa mu aj v začiatkoch svojej kariéry, ale svetu veľmi rýchlo dokázal, alebo skôr potvrdil (napr. stvárnením Cyrana z Bergeracu), že právom patrí nielen medzi najlepších francúzskych, ale aj svetových hercov.
Nakoľko možno Belmondo ovplyvnil tvoj pohľad na divadlo a nakoľko možno práve on spoluurčil tvoje smerovanie v divadle?
O grandióznych úspechoch Belmonda na poli divadelnom som sa dozvedel nedávno. Takže moje smerovanie v divadle neovplyvnil. Skôr som sa uvidel v jeho filme MUŽ Z ACAPULCA, kde stvárnil autora, ktorý písal knihy o agentovi Bobovi Saint-Clarovi a predstavoval si, že je tým agentom on sám. Do svojich príbehov zainteresoval aj ľudí zo svojho okolia. Uvidel som sa skôr v zobrazení života autora, problémami okolo vydávania kníh a písaní nových príbehov.
Aké je dnešné divadlo?
Veľmi zaujímavé. Je vidieť, že v súčasnosti je tu veľký priestor na divadelnú tvorbu. Výsledkom je vznik veľkého množstva nových divadelných skupín, ktoré sa nutne nemusia skladať z profesionálnych hercov, ale často dokážu dosiahnuť ich kvalít. Čo sa týka divadelných hier, tiež je tu nekonečný priestor na nové typy hier a aj na experimenty, čo je fajn, ale nemusia byť divákom ihneď prijaté. Na prijatie potrebujú čas. Koľko ho potrebujú, ťažko povedať.
Čo sa týka divadelných hier, tiež je tu nekonečný priestor na nové typy hier a aj na experimenty, čo je fajn, ale nemusia byť divákom ihneď prijaté. Na prijatie potrebujú čas.
Čo mu najviac chýba? A v čom, prípadne, prežíva zlatú éru?
Zlatú éru prežíva hlavne v možnostiach, ktoré sú neobmedzené. Divadelné hry už nemusia byť hrané len v divadle, ale takmer kdekoľvek. Herci nemusia byť profesionáli, hry môžu byť o hocičom. Chýba mu skôr, podľa mňa, zameranie aj na klasické divadelné hry. Tie sa, samozrejme, hrajú, ale mám pocit, že akosi menej. Možno to len ja tak vidím. A keď sa hrajú, čo platí aj u opery, tak ich režiséri často dávajú do modernej formy, čo mi nie vždy sedí.
Pokiaľ ide o témy moderného divadla, prevláda v nich konzum?
Témy moderného divadla nemusia mať v súčasnosti žiadne zábrany. Môže v nich prevládať čokoľvek.
Aké témy sa ty ako divadelný scenárista snažíš do divadla „prepašovať“?
Čo sa týka tém, vo výbere sa neobmedzujem. V jednej hre som sa venoval rozpadávajúcej sa rodine, ktorú zachránila ťažká choroba otca (BYT). V ďalšej hre som sa zameral na dôležité obdobia v živote Madame do Pompadour (MADAME). V inej hre sa mŕtvy vojak rozpráva so smrťou a snaží sa zistiť, prečo zomrel (PREDNÁŠKA), atď.
Je dnes medzi ľuďmi dostatočný záujem o divadlo?
Záujem tu je, ale nie je príliš veľký. Televízia a internet odsúvajú divadlo do úzadia.
Televízia a internet odsúvajú divadlo do úzadia.
Čo najviac môže dať divadlo dnešnému človeku?
Ak je hra dobre zahraná, tak človeku môže dať jej precítenie, zážitky a doslovné vloženie sa do hry, čo človek určite nezažije pri pozeraní televízie. Pri čítaní knihy môže človek zažívať podobné veci, ale v divadle sa napísané dielo, oproti predstavám čitateľa, často zlepšuje hereckými výkonmi.
Mnohí si možno povedia, že divadla majú dostatok v politike, lebo to sa dnes stalo akýmsi moderným divadlom, ktoré však už veľa ľudí vôbec nechce pozerať.
V mojej knihe s názvom NA DOSKÁCH ŽIVOTA sa snažím čitateľovi ukázať, že celý svet je jedným veľkým experimentálnym divadlom bez konca, so živými tvormi ako hercami a divákmi zároveň. A čokoľvek sa tu môže kedykoľvek stať, lebo nikto nepozná scenár a jeho autora. To isté je aj v politike, len s tým rozdielom, že politici dostávajú za to divadlo výplaty. A ktovie, či aj to, čo vidíme z oblasti politiky v správach, nie je len divadlo podľa vopred napísaného scenára. Zákulisie politiky je pre nezainteresovaných jednou veľkou neznámou.
Aké sú tvoje najbližšie sny či plány v oblasti divadla?
Jeden sen sa mi v tomto smere splnil. Moja divadelná hra s názvom Dve tváre jedného klamstva bola zinscenovaná divadelným súborom BOT v Bernolákove v roku 2017. Samozrejme by som bol šťastný, keby sa podarilo zinscenovať niektorú z mojich ďalších hier, ktoré som napísal. Prípadne inscenácia mojej hry v SND , ale budem rád za akúkoľvek príležitosť.
M. Albert, foto FB Tomáša Beníka