Wednesday, 19 Sep 2018

Žiť a zanechať tu niečo zmysluplné. Či už to bude v podobe detí, kníh alebo niečoho iného, hovorí o svojom zmysle života vydavateľka Denisa Kancírová

Je vydavateľkou (vydavateľstvo Art Floyd), spisovateľkou, šéfredaktorkou internetového časopisu o literatúre Abdon, ochrankyňou prírody, zachraňuje vyradené knižnice, v minulosti účinkovala aj v amatérskom divadle. Hovorí, že talent nie je iba o umeleckom cítení. Vo svojom živote chce ešte napísať niekoľko kníh a túži po sfilmovaní nejakej z nich a dostať za to Oskara. Na netradičné otázky časopisu KĽÚČ OD… odpovedala DENISA KANCÍROVÁ, autorka kníh ako Nevoľnosť, Bez pointy alebo spoluautorka knihy KEAVAD. 

 

Čo najradšej robíte vo voľnom čase?
Žijem. (úsmev). Rada pozerám seriály, čítam, venujem sa časopisu Abdon či vydavateľstvu, píšem, chodím na výlety. Občas si aj doma zatancujem. A niekedy len tak som a nasávam atmosféru okolo seba.

Kde pracujete?
To je zložitá otázka. Práca, ktorá ma živí – administratíva. Práca, ktorá ma neživí, ale ma baví – vydavateľstvo a moje autorské písanie. A dobrovoľná práca – časopis Abdon.

Aký nápad, ktorý vzišiel z vašej hlavy, sa podarilo úspešne zrealizovať?
Tak to už je spomínaný časopis Abdon a vydavateľstvo, taktiež vydanie mojich kníh. Taktiež sú to také maličkosti ako záchrana vyradených kníh z knižnice (akcia, ktorá ešte stál trvá), zrealizovanie spoločenskej hry (v tomto som mala menšiu úlohu, kolegyňa z časopisu v tom hrá väčšiu rolu), zviditeľnenie sa na festivaloch so svojimi projektami.

 

Žiť a zanechať tu niečo zmysluplné. Či už to bude v podobe detí, kníh alebo niečoho iného. Taktiež chcem aspoň malou troškou zmeniť svet k lepšiemu.

 

Kto je podľa vás najtalentovanejší vo vašom okolí? O kom by sme mali písať?
Fúúúha, toto je veľmi ťažká a zákerná otázka. Poznám veľa ľudí a každý má svoj príbeh. Takže určiť, kto je najtalentovanejší, je ťažké. Ale prednedávnom sme mali takú mini-stretávku spolužiačok zo strednej a hrdinkou sa pre mňa stala práve jedna z nich, pretože každý deň v práci bojuje o nevinné životy nenarodených i narodených detí. Myslím, že talent nie je iba o umeleckom cítení.

 

KLIKNITE  A VYPOČUJTE SI – DENISA KANCÍROVÁ V ROZHOVORE NA SLOBODNOM VYSIELAČI

 

Čo je vaším zmyslom života?
Žiť a zanechať tu niečo zmysluplné. Či už to bude v podobe detí, kníh alebo niečoho iného. Taktiež chcem aspoň malou troškou zmeniť svet k lepšiemu.

Čo najsmiešnejšie vo svojom živote ste vyparatili?
To je dosť relatívne, lebo mne sa to môže zdať smiešne a niekomu to príde ako totálna nuda. Ale keď sa zamyslím, tak asi to bude… keď som „zavýjala“ pri karaoke na malom festivale. Našťastie nás tam nikto nepočúval, nechala som sa prehovoriť autorkou. Čo vydavateľ pre svojich zverencov nespraví? Väčšinou však poviem nejaký dobrý vtip, ale to je situačný humor.

Aká je ústredná myšlienka, ktorou momentálne žijete?
Žiť a nie iba prežívať.

Čo je podľa vás najdôležitejší vynález ľudstva?
Písmo a jeho zaznamenávanie. Lebo od toho sa odvíja dosť vecí. Mňa však fascinujú viaceré veci.

Ak raz o vás bude napísaná kniha, aký názov by bol momentálne najvýstižnejší? Aký názov by ste si priali?
Toto sa aj dá? (smiech). Už som vymazala zopár nápadov, ale asi skončím pri tomto: Jej príbeh, jej cesta.

Aký je váš najobľúbenejší film, seriál, kniha, pieseň?
Nemám iba jednu vec (myslím, že to sa asi nedá). Začnem knihami – Cesta krve od Kulhánka, séria Mýtus od Asprina, séria Ledová společnost od Arnauda, sága Hyperion, knihy z počítačových hier ako Halo či Gears of War. Seriál – The Strain, Santa Clarita Diet, 11.22.63, The Bitten, Divorce. Pri piesňach sa neviem vyjadriť. Počúvam toho veľa a každý interpret je pre mňa niečím výnimočný a počúvam ho podľa nálady. Mám rada slovenskú i zahraničnú scénu. Medzi obľúbené filmy patrí Vojna svetov, Znamenia, Ja, robot či Hriešny tanec, sága Twilight, Múmia, Hitman.

 

Ľudia chcú často niečo, čo vidia inde a sú tým takí zaslepení, že si neuvedomujú, že to majú doma priamo pod nosom.

 

Čo ešte túžite vo svojom živote zažiť, alebo dokázať?
Zveľadiť to, čo mám rozbehnuté. A ak budem mať raz deti, tak z nich vychovať zodpovedné bytosti, ktoré budú vedieť, že súlad s prírodou a technikou sa dá nájsť. A z takých komerčnejších vecí to je natočiť film podľa môjho scenára/knihy a prebrať si Oskara a vydať ešte zopár svojich kníh.

Kde najďalej ste boli a čo je najdôležitejšia myšlienka, ktorú vás ľudia tam žijúci naučili?
Najďalej som bola v Manchestri a či som sa tam niečo naučila? Asi nie. Iba som si overila to, čo som vedela aj predtým. Že ľudia chcú často niečo, čo vidia inde a sú tým takí zaslepení, že si neuvedomujú, že to majú doma priamo pod nosom.

Čo je podľa vás najväčší a najpozoruhodnejší počin, ktorý sa za ostatný rok vo svete podaril?
Myslím, že to boli technické objavy (jednotlivci, ktorý chcú zmeniť svet, odstrániť prebytočný odpad a pod.), ale vie sa o nich iba málo. Trochu mimo „realitu“ môžem povedať, že to je film Blade Runner 2049 (lebo je to proste pokračovanie kultového filmu, ktorý nadviazal neskutočným spôsobom na ten z roku 1982!).

Veríte v budúci život? Kde by ste si predstavovali ten svoj?
Som kresťan katolík, takže verím v peklo, nebo a očistec. A pevne dúfam, že budem minimálne v tom očistci. Na nebo si brúsim zuby, ale konečné rozhodnutie nie je na mne… ja mám v rukách iba skutky, podľa ktorých sa to bude hodnotiť.

Cítili ste už vo svojom živote beznádej a zúfalstvo? Čo ste urobili, aby ste to zahnali?
Och, áno a veľakrát. Vyspala sa na to, pustila si hudbu alebo sa vyplakala.

 

Osobne si myslím, že by mal byť na to človek neustále pripravený, lebo nikdy nevie, čo sa môže zvrtnúť. Takže by sa malo na školách vyučovať aj nejaká škola prežitia. Aj v tejto modernej dobe sa dá stratiť v divočine.

 

Ktorá veta vás najviac vystihuje?
Všetko má svoj čas a vec, ktorú si zavrhol medzi prvými, nemusí byť až takou zlou voľbou.

Aké je vaše motto a prečo?
„Som povolaný vykonať niečo, alebo byť niečím, k čomu nik iný nie je povolaný.“ John Henry Newman, kardinál. Prečo? Raz som túto vetu našla niekde, už ani neviem kde, a veľmi sa mi zapáčila. V podstate o tom je život. Každý má svoju danú úlohu.

Dokázali by ste prežiť mesiac v pustatine? Aké by to pre vás bolo?
Dúfam, že áno, ale reálne šance neviem zhodnotiť. Samota by mi nerobila problém. Nájsť jedlo, zaobstarať prístrešok a veci okolo toho, to je už na zváženie. Dúfam len, že by som nezačala panikáriť. Osobne si myslím, že by mal byť na to človek neustále pripravený, lebo nikdy nevie, čo sa môže zvrtnúť. Takže by sa malo na školách vyučovať aj nejaká škola prežitia. Aj v tejto modernej dobe sa dá stratiť v divočine.

Ktorý z vašich nápadov si prajete, aby iní ukradli a zrealizovali?
Predsa žiaden. (smiech) Po prípade v čase, keď tu už nebudem a niečo sa bude dať zrealizovať. Možno to pomôže ľudstvu. (smiech).

Ktorú časť majetku by ste teraz hneď zobrali a položili na námestie s priloženým odkazom – berte si, nech to poslúži vám, ja mám toho dosť?
Momentálne sú to knihy, keďže mám aj tie vyradené z knižnice. Inak nie som ten typ, ktorý má toho veľa. Aspoň si to myslím. (smiech).

Čo vám na sebe najviac prekáža?
Ženské nálady, ale s tým sa nedá nič robiť, lebo každomesačný príval hormónov sa len ťažko spracúva. Lebo potom sa stane, že sa správam ako blbec a najhoršie je, že si to uvedomujem, ale ťažko sa to ovláda. Ženy ma pochopia, že sa občas cítim ako taký Hulk či Dr. Jekyll a Mr. Hyde.

(alb), foto archív D.K.

 

DENISA KANCÍROVÁ V ROZHOVORE NA SLOBODNOM VYSIELAČI – KLIKNITE NA ODKAZ A VYPOČUJTE SI

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *