Tento seriál postupne prinesie prepísané všetky časti relácie Za rohom SV. V nej je stálym hosťom predseda Komunistickej strany Slovenska Jozef Hrdlička. Moderátorom relácie je Michal Albert. V druhom vydaní relácie bolo hlavnou témou práca a právo na prácu. V úvode sa ešte reagovalo na podporu zo strany belgických komunistov proti novele zákona, ktorý začal platiť od 1. decembra. Pozrite si prepis prvej tretiny druhej relácie Za rohom SV.
Milí priatelia, dobrý deň, vitajte pri relácii Za rohom. Zvykne sa hovoriť o práci ako o nejakej mocnosti, alebo nejakej podmienke, aby človek mohol nejako normálne žiť. Alebo nejako slušne mohol prežiť, aby mal zabezpečené nejaké základné životné potreby, aby vlastne mohol prežiť a na to je dôležitá aj práca. A na tú prácu, aspoň sa tak zvyklo hovoriť, resp. hovorili o tom aj reálne výsledky, keď sa pozreli ľudia na rôzne štatistiky, že naozaj tá práca vtedy bola a bolo naozaj, dalo sa povedať, že existuje právo na prácu, resp. že to právo na prácu je aj zabezpečené, že nie je to len nejaké také takzvané právo. Dnes sa často zvykne hovoriť aj o právach zvierat, čo ja osobne som teda aj rád, že sa hovorí aj o tých právach, však každý má rád zvieratá a je určite nevyhnutné, aby sa hovorilo aj o právach zvierat. Ale, myslím si, že v prvom rade by sa malo hovoriť o tých právach ľudí. Ja si pamätám, alebo respektíve viem, že napríklad chodievame kŕmiť mačky do Sklených Teplíc pri Banskej Štiavnici. Proste nám je tak ľúto, že tie mačky nemajú stravu, hoci sme potom zistili, že jej majú až požehnane, až príliš, lebo tam im tú stravu dáva každý. A potom som tak uvažoval, a si naozaj tak vyčítal svedomie, že kŕmime mačky a nekŕmime ľudí. Tých bezdomovcov, ktorí sú na uliciach, atď. A to nielen svedomie moje, ale celkovo tak do spoločnosti, že niekedy často sa myslí na tie práva zvierat viacej ako na tie práva ľudí. Ako keby sme už zabudli, že aj tí bezdomovci sú ľudia, že je to viac ako zviera. A realita je taká, že často sa na nich pozeráme ako na niečo menej, ako zviera. A tomu zvieraťu radšej dáme najesť, lebo je to zlaté, milé a ten bezdomovec je škaredý, smradľavý, často nie svojou vinou, ale pretože sa dostal možno do nejakých exekúcií a nezohnal potom prácu a tak ďalej. A smrdí aj preto, že nemá prístup k vode. A všetko so všetkým súvisí. Milí priatelia, vitajte, pri relácii Za rohom, je to druhé vydanie relácie, v ktorej sa rozprávame s predsedom Komunistickej strany Slovenska Jozefom Hrdličkom. Od mikrofónu vás zdraví Michal Albert alias Toronto Nara a v Banskej Bystrici máme v štúdiu pri technike Petra Spišiaka, ktorému ďakujeme za spojenie. Takže z Banskej Štiavnice ešte raz vás zdraví Mišo Albert a predpokladám že v Trenčíne, alebo niekde tam v blízkosti by mal byť prítomný Jožko Hrdlička, predseda Komunistickej strany Slovenska. Tak vitaj v druhej časti relácie.
Áno, už sa hlásim. Všetkých pekne pozdravujem, prajem príjemné nedeľné popoludnie.
Skôr, Jožko, ako začneme takú hlavnú tému, o tej práci a možno, ako to bolo v minulosti, ako je to v súčasnosti, aké sú možno východiská a nejaké riešenia, tak skúsme ešte nadviazať na tú prvú reláciu, kde sme sa rozprávali o tej novelizácii zákona, ktorý hovorí vlastne o tom, že je nemorálny socialistický režim. Viem, že Komunistická strana tam robila aj ďalšie aktivity, jednak nejaké listy sa tam posielali a tiež som si všimol, že napríklad v Belgicku, čo aj vytýkal nejaký pán na Facebooku, že médiá si to vôbec nevšimli, tak pred slovenskou ambasádou v Belgicku vyslovila vlastne podporu Komunistická strana Belgicka. Tak skús niečo o tom.
Áno, tak ďakujem pekne, vráťme sa na chvíľku k tej téme, ktorá bola predmetom poslednej diskusie a teda išlo o schválenie novely zákona, ľudovo povedané antikomunistického zákona, ktorý teda okrem iného označuje to obdobie rokov 1948-1989 v Československu za zločinecké, nemorálne a podobne. A okrem toho teda, aby som to pripomenul, tak na základe tohto zákona, ktorý teda prezidentka republiky podpísala a je platný od 1. decembra tohto roku (2020, pozn. red.), teda nie je možné niekde v našich mestách, obciach, inštalovať pamätníky, pamätné tabule, pamätné dosky, alebo pomenovávať ulice a námestia, ako zákon hovorí, po predstaviteľoch komunistického režimu, teda tak, ako sa to hovorí o režime v rokoch 1948-1989. Treba povedať, že ten zákon Národná rada Slovenskej republiky schválila, ako som už povedal predtým, prezidentka republiky ho podpísala. My sme využili takú nejakú našu morálnu povinnosť, samozrejme, plne v súlade s našim presvedčením, tak ešte pred schvaľovaním tejto novely zákona sme oslovili, alebo apelovali sme na poslancov Národnej rady, aby zvážili prijatie takejto novely. Rovnako tak sme apelovali na prezidentku republiky, aby nepodpísala uvedený zákon, ale skôr sme apelovali na to, aby prijala delegáciu Komunistickej strany, aby sme sa pokúsili seriózne argumentovať, prečo považujeme takýto zákon za nesprávny, prečo ho považujeme v rozpore s historickou realitou, a dokonca i v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. Priamo na tvoju otázku, Michal, chcem teda zareagovať, tomu, kto sa trošku zaoberá politikou a vôbec sa nejako tak snaží reflektovať aj činnosť Komunistickej strany, tak vie, že Komunistická strana, a to je jedno, či na Slovensku, alebo v ktorejkoľvek inej krajine, proste je súčasťou tak ľudovo povedané veľkej rodiny Komunistických, robotníckych strán vo svete, aj my sami sme súčasťou takýchto medzinárodných štruktúr, spolupracujeme teda v rámci tohto hnutia, no a na základe takejto spolupráce, takejto angažovanosti, sme informovali naše partnerské komunistické strany predovšetkým v Európskej únii a zároveň aj poslancov niektorých komunistických strán zastúpených v Európskom parlamente, kde sme ich teda informovali o tom, aká legislatíva sa na Slovensku pripravuje, teda v tom období, no a zároveň sme ich vyzvali k istej spolupráci, súčinnosti, istej solidarite. A teda okrem toho, že sa uskutočnili viaceré takéto demonštrácie, pokiaľ viem v Aténach, aj čo si spomínal, v Belgicku pred slovenským veľvyslanectvom, proti prijatiu takéhoto zákona, alebo teda proti uvedeniu tohto zákona v účinnosť, tak odzneli aj v samotnom Európskom parlamente podnety, hlavne zo strany gréckych komunistických poslancov, podnety voči vedeniu parlamentu, voči vedeniu Európskej komisie a vôbec Európskej únie, kde sa pýtali, že či je vôbec možné, aby v nejakom členskom štáte Európskej únie mohol byť antikomunizmus povýšený na štátnu ideológiu. Tak, ako to vnímame a bolo to tak aj v našom prípade. Ja by som túto tému, si myslím, viac-menej uzavrel, chcem teda uviesť len to, že ešte raz zopakovať, zákon bol schválený, zákon nadobudol platnosť, nadobudol účinnosť k 1. decembru, tohto roku, teda prezidentka ho schválila, podpísala, tým chcem povedať, že my to síce rešpektujeme, ale podnikneme ďalšie kroky a budeme hľadať možnosti, ako sa obrátiť aj na Ústavný súd a celé znenie toho zákona, nielen tú novelu.
A teda okrem toho, že sa uskutočnili viaceré takéto demonštrácie, pokiaľ viem v Aténach, aj čo si spomínal, v Belgicku pred slovenským veľvyslanectvom, proti prijatiu takéhoto zákona, alebo teda proti uvedeniu tohto zákona v účinnosť, tak odzneli aj v samotnom Európskom parlamente podnety.
Poďme k tej veci, ktorú som spomínal, že by bola taká hlavná téma, k tej práci, ako to vlastne je, celkovo s tou prácou, ako to možno ty vnímaš, ako človek, ktorý tiež niekde musí pracovať, aj pracoval. Ako ty vnímaš prácu ako takú? Je to právo? Alebo ako to ty vnímaš?
Prácu ja osobne, a myslím, že tak to vo všeobecnosti aj je, vôbec práca, mať prácu a pracovať, má také dva zásadné rozmery. Zrejme v dnešnej dobe obzvlášť, ktorú môžeme smelo nazvať kapitalizmom, je mať prácu znamená mať nejaký zdroj obživy. To znamená, to je jeden zásadný rozmer, práva na prácu. A druhý ten rozmer, ja osobne si teda myslím, že práca, pracovať niekde, by nemalo byť teda len o tej obžive a to je teda ten druhý rozmer, malo by ísť aj o to, aby sme uspokojovali nejaké také aj duchovné potreby, aby sme uspokojovali nejako tú spoločenskú prirodzenosť, prirodzenosť toho človeka a teda, že aj pri výkone nejakej práce sme v kontakte s ďalšími ľuďmi, proste pracujeme v nejakom spoločenstve, v nejakej spoločnosti, čiže sú to dva také zásadné rozmery, samozrejme sú aj mnohé ďalšie, ktoré ja vnímam, ale tieto dva. A teda obživa, to je žiaľ problém súčasnosti, treba povedať, že je to aj po tom roku 1989, tí ľudia mysleli, že odstránime nejaký systém a teraz tu zavedieme nejaký nový systém a doženieme, ako sme vtedy hovorili, nejakú životnú úroveň tých vyspelých európskych krajín. Proste to právo na prácu, to je to, a vôbec tá možnosť pracovať, po roku 1989 mnohí spoluobčania stratili, bolo to hlavne v tých 90. rokoch, keď tá nezamestnanosť na Slovensku, naozaj, po likvidácii jednotlivých sfér priemyslu, poľnohospodárstva, raketovo rástla, myslím, že v niektorých okresoch dosahovala úroveň aj 30-35 percent. Čiže jedna vec je teda aj nezamestnanosť a druhá vec, čo je aj dnes, si myslím, veľmi aktuálne, teda vo vzťahu k práci je to, že aj dnes mať prácu a pracovať, vôbec neznamená mať možnosť sa tou svojou prácou aj uživiť. A to je, myslím, problém, hlavne súčasnosti. Áno, je tu aj nezamestnanosť, ale tá nezamestnanosť je relatívne v značnej miere potlačená, ale stále je tu prítomná. Ale opäť vyskočil druhý problém, a to je to, že síce prácu máme, ale zarábame veľmi mizerne, mnohí, nestačí to na vykrývanie tých základných životných potrieb, teda vzniká taká nejaká nová vrstva pracujúcej chudoby.
A niekto má dokonca pocit, že to je až také doslovne novodobé otrokárstvo, lebo však to bolo známe tým, že človek je až vazalom a zarobí naozaj neadekvátne málo oproti tomu, čo vykoná. Že tam sa to až tak dá nazvať, že je to otrokárstvo?
Ja poviem, že nás komunistov, mnohí sa z nás smejú, alebo nejakým spôsobom nami pohŕdajú, keď povieme, že my Slováci dnes žijeme v ekonomicky okupovanej krajine. Ja, Michal, naozaj nadviažem na to, čo si povedal, niekto hovorí o moderných formách otroctva, ale chcem, aby sme si keď tu máme takúto tému, trošku filozofickú, ale snažme sa hovoriť aj normálnou ľudskou rečou, proste po tom roku 1989 došlo k tomu, že došlo k likvidácii, my to často hovoríme k likvidácii celej priemyselnej štruktúry, keď sa ľudia po jednotlivých mestách poobzerali okolo seba, tak, naozaj, tam, kde kedysi stáli fabriky na výrobu obuvi, na výrobu, na spracovanie kože, papiera, dreva, výroby celulózy a podobne, mnohé podniky proste dnes sú tam ruiny. Čiže došlo k totálnemu rozkradnutiu a zdevastovaniu našej, naozaj, si myslím, v tom období veľmi vyspelej priemyselnej štruktúry a došlo k nahradeniu tohto priemyslu tým, že k nám prišli nadnárodné spoločnosti a teraz tieto nadnárodné spoločnosti tu fungujú, ja neviem, spomeňme automobilky, Peugeot-Citroen, Kia Motors, Volkswagen a ďalšie podniky, ktoré kooperujú s týmito automobilovými fabrikami, tak chcem len uviesť, že proste náš priemysel, naše hospodárstvo, a ten termín by som zdôraznil, naše hospodárstvo, naše národné hospodárstvo, bolo nahradené nadvládou zahraničných nadnárodných spoločností. A myslím, že môžem povedať a nebudem ďaleko od pravdy, keď uvediem, že na našom území takéto spoločnosti vlastnia až 95 percent všetkých podnikov a keď toto spomínam, tak uvediem, že zároveň tie zahraničné spoločnosti vlastnia 97 percent bankového sektoru a takmer všetky obchodné reťazce na Slovensku. Čiže my sme sa naozaj stali na Slovensku lacnou pracovnou silou, to je jedna vec, naozaj sme zamestnaní v týchto nadnárodných spoločnostiach, tieto privátne nadnárodné spoločnosti určujú našu mzdu, v značnej miere určujú naše pracovné podmienky, no zároveň okrem toho už keď hovoríme o tom novodobom otrokárstve, teda vykorisťovaní prostredníctvom lacnej pracovnej sily, no tak zároveň sme sa stali, to je už trošku aj iný rozmer našej debaty, sme sa stali odbytiskom, povedzme si to veľmi otvorene, myslím, že to vnímame takmer všetci na Slovensku, odbytišťom a stali sme sa konzumentmi absolútne nekvalitných či už potravinárskych tovarov, alebo nejakého iného spotrebného tovaru. Takže, naozaj, my hovoríme, že sme ekonomicky okupovanou krajinou. Proste naše národné hospodárstvo, ktoré bolo širokospektrálne, ja by som sa naozaj v našej debate nerád neustále vracal do minulosti, ale určite je aj po 31 rokoch čo porovnávať, ale skôr hľadať tie východiská, ako riešiť tie problémy súčasnosti, súčasné problémy spoločnosti.
My Slováci dnes žijeme v ekonomicky okupovanej krajine.
Každopádne rád by som sa ešte chvíľku k tomu vrátil, lebo pred tým rokom 1989 niektorí teda hovoria, a skôr sú to také propagandistické reči, ktoré sa tak často opakovali, že už im ľudia veria, tak hovoria o tom, že proste síce bola takmer stopercentná zamestnanosť, neviem, či bola úplne stopercentná, alebo to len vysoko k tomu smerovalo, každopádne väčšina ľudí mala prácu, väčšina ľudí z toho, čo vieme aj z rozprávania, tých ľudí, čo to zažili, tak naozaj do práce sa tešili, išli tam s radosťou, až s takou hrdosťou a proste vedeli, že nie je tam žiadne také šikanovanie, aj horšie slovo mi napadlo, ale to som nechcel použiť, proste, že sa pracovalo úplne inak, človek mal tie tzv. istoty, a, naozaj, išiel tam s radosťou, s hrdosťou, s úctou… Ale niektorí takí neprajníci hovoria, že robila sa nadvýroba, že vyrábali sa zbytočné veci a že aj práve preto potom muselo dôjsť k tomu prepúšťaniu, lebo to boli zbytočné veci, ale do toho by som ešte tak filozofickú vsuvku vložil, že či nie je potom aj to vyrábanie tých automobilov, naozaj ich vyrábame najviac na svete na hlavu, teda na počet obyvateľov najviac na svete, a vieme, že okolo 40 percent vyrobených automobilov sa vôbec nikdy nepredá. A 20 percent z nich ide automaticky vraj hneď na šrotovisko. Takže či toto nie je vlastne odpoveď tým propagandistom, ktorí hovoria, že vtedy bola nadvýroba. A teraz nie je nadvýroba? Alebo nevyrábajú sa zbytočné veci?
Tu chcem zdôrazniť ten zásadný rozmer toho režimu, ktorý tu bol predtým, teda že v tej ekonomike to dominantné postavenie mal štát. A ten štát v značnej miere rozhodoval o tom, čo sa bude vyrábať, koľko sa bude vyrábať, a teda bola tu, dá sa povedať, naozaj, plná zamestnanosť. A dnes toto neurčuje štát. A to je tá vec, ktorú aj my kritizujeme, na Slovensku, že štát ako inštitúcia, aj v Slovenskej republike, stratil ekonomickú moc. Čiže tu sú tie nadnárodné spoločnosti, ktoré vyrábajú nejaké suroviny, vytvárajú sa tu nejaké zisky a tie zisky sú odčerpávané mimo územia Slovenska. No a tá ďalšia výčitka aj nás voči nadnárodným spoločnostiam, a keď hovoríme konkrétne aj o automobilových fabrikách, myslím si, že aj dnes môžeme veľmi otvorene hovoriť o tom, že svet sa borí vo veľmi vážnej a nielen ekonomickej a hospodárskej, ale aj morálnej kríze, my hovoríme teda, že ten neoliberálny model kapitalizmu sa otriasa v základoch. A keď teda trošku zabrdneme do toho aktuálneho, ten koronavírus, tá pandémia, ktorá tu je, tak len urýchľuje a odokrýva tieto veci. A, naozaj sa dnes, teda ja nie som nijaký extra ekonóm, ani nesledujem export automobilov a tieto otázky, ale naozaj sú informácie o tom, že tie automobily sa vyrábajú, a ako si, Michal, správne povedal, sa nejakým spôsobom skladujú. Ja sa ešte vrátim trošku k tej ekonomike, za toho tzv. socializmu pred rokom 1989. Niektorí historici a niektorí ekonómovia hovoria, že ten bývalý režim ten socialistický režim padol ekonomicky. No ja si dovolím povedať, že je to absolútny nezmysel a teraz by som tu naozaj mohol celú túto reláciu, ktorú máme určenú, ten čas, a bolo by to málo času, mohol vymenovať, čo všetko sa dokázalo produkovať, vyrábať v rokoch toho socializmu, v tých rokoch 1948 až do roku 1989. Že sme vyrábali automobily, že sme vyrábali motorky, že sme vyrábali jadrové, alebo atómové turbíny, že sme mali námornú flotilu, že sme mali vyspelú armádu, že sa budovalo metro, diaľnice, cesty, železničné trate, že sa elektrifikovalo, budovala kanalizácia, že boli investície do pôdy a že sa budovali polikliniky, nemocnice, kultúrne domy… A tu by som mohol hovoriť naozaj veľmi veľa. Ale len jeden taký ešte ekonomický údaj by som tu chcel uviesť, že v porovnaní, a to sú štatistiky, ktoré sú preukázateľné, ktoré hovoria, že v porovnaní s rokom 1948 majetok Československa vzrástol 7,5-násobne. A to je, myslím si, obrovské číslo.
Michal Albert, pokračovanie nabudúce, zdroj: https://hearthis.at/slobodnyvysielac/za-rohom-02-2020-12-06/
Foto ilustračná Michal Albert
Všetky relácie Za rohom nájdete na tomto linku: https://hearthis.at/slobodnyvysielac/set/za-rohom/