So spisovateľom Tomášom Beníkom sme sa rozprávali o nedávnom výročí tzv. Nežnej revolúcie. Čo ho táto udalosť zo 17. novembra 1989 naučila? Okrem iného povedal, že „Československo bolo v období socializmu sebestačnou krajinou, ktorá dokázala uživiť vlastné obyvateľstvo a bola schopná vyrábať a vyvážať takmer čokoľvek“.
Tomáš, je 30 rokov od tzv. nežnej. Čo sme sa za toto obdobie naučili?
Naučili sme sa, že nič nie je zadarmo. Že nikomu sa nedá veriť, lebo sa to skôr či neskôr vypomstí. Že pravdu určujú peniaze a okolnosti. Že bohatí a mocní budú chcieť ešte viac na úkor nielen chudobných jednotlivcov, ale aj národov a celej planéty. Že ľudská dôstojnosť môže byť len dočasným statusom človeka. Že sebeckosť sa stala uctievanou filozofiou. Že je jednoduchšie oddať sa státiu na mieste či „lacným hrám“, prípadne nadávať na život, než sa rozvíjať… V skratke, že všetko je možné.
Bohatí a mocní budú chcieť ešte viac na úkor nielen chudobných jednotlivcov, ale aj národov a celej planéty.
Prečo boli pre tých, ktorí argumentujú o slobode, také dôležité banány?
Asi to bude tým, že lepší argument ako nedostatok banánov a pomarančov nemajú.
Počul som aj argument, že vtedy sa stálo v radoch… Dnes sa stojí tiež. Počul som, že neboli potraviny, nebolo všetko. Dnes všetko je, ale chýbajú peniaze, aby si to človek mohol kúpiť.
Československo bolo v období socializmu sebestačnou krajinou, ktorá dokázala uživiť vlastné obyvateľstvo a bola schopná vyrábať a vyvážať takmer čokoľvek. Dnes síce tiež máme dostatok potravín, ale nie zo Slovenska. Musíme zároveň dúfať, že potravín bude stále dosť, pretože ak budú výkyvy počasia pokračovať a potravín bude málo, príde najprv ku obmedzeniu dodávok a ku zdražovaniu, čo môže skončiť až úplným zastavením dodávok potravín. Už skoro nič vlastné sa tu nevyrába a továrne na Slovensku sú len montovňami zahraničných spoločností. Ich výrobky bývajú čoraz menej dostupnejšie, keďže sa zvyšujú ceny všetkého, ale platy nerastú.
Dnes síce tiež máme dostatok potravín, ale nie zo Slovenska.
Ľudia argumentujú podobne aj cestovaním, že dnes je sloboda. Ale čo z toho, keď na to nemajú peniaze?
Kedysi boli peniaze, ale nebolo, okrem pár „destinácii“ , možné cestovať do sveta. A to bola, podľa mňa, chyba. Keby sa toto „zakázané ovocie“ stalo dovoleným, zistili by obyvatelia, ako to vyzerá na druhej strane, brali by cestovanie ako samozrejmosť a určite by sa vrátili naspäť. V súčasnosti je možné cestovať kamkoľvek, ale nie je za čo.
Keby sa toto „zakázané ovocie“ stalo dovoleným, zistili by obyvatelia, ako to vyzerá na druhej strane, brali by cestovanie ako samozrejmosť a určite by sa vrátili naspäť.
Chceli by ste návrat socializmu?
Socializmus som nezažil, takže neviem s istotou povedať, či by som ho chcel alebo nie. A ak áno, tak trochu iný, než ten, ktorý tu bol.
Čo bolo na socializme podľa vás dobré a čo bolo zlé?
V socializme človek vždy vedel, na čom je. Ak pracoval a nerobil či nerozprával „zakázané hlúposti danej doby“, mohol žiť celkom slušný život, uživiť rodinu, užiť si dovolenku za peniaze zamestnávateľa, a mohol si byť istý, že aj s „malým“ platom pokojne vyžije a ešte si aj užije dôchodok. V súčasnosti je to podobné, len s tým rozdielom, že istota zamestnania na jednej pozícii od ukončenia školy až po dôchodok je takmer nemožná. Z platov sa vo väčšine prípadov dá ťažko vyžiť, aj keď v rodinách pracujú obaja rodičia. A ako sa tak pozerám, tak už aj ten dôchodok je, teda pre moju generáciu, čoraz väčšou utópiou. Nuž, asi nás budú z práce, ak ešte budeme vôbec vo vysokom veku schopní pracovať, vynášať nohami napred. Čiže ak by som to zhrnul, v súčastnosti môže človek akurát tak žiť, čo tiež prestáva byť tým najzákladnejším právom.
Z tej zlej strany tu je fakt, že socializmus, hlavne v ZSSR, sa s postupom času doslova uzavrel pred svetom a akosi nebral ohľad na stav spoločnosti. Predstavitelia sa radšej priklonili ku karierizmu a zachovaniu určitého stavu než ku flexibilite, otvorenosti a prispôsobovaniu sa zmenám vo svete. V Čínskej ľudovej republike sa dokázali prispôsobiť určitým spôsobom ku kapitalizmu a otvorili sa podľa seba svetu, čo len posilnilo štátne zriadenie v Číne a spravilo z nej superveľmoc, ktorá súperí s USA o prvenstvo v súťaži o najsilnejšiu ekonomiku sveta.
Socializmus, hlavne v ZSSR, sa s postupom času doslova uzavrel pred svetom a akosi nebral ohľad na stav spoločnosti.
Ako hodnotíte kapitalizmus? Ste za?
Kapitalizmus ako taký nie je zlý, keďže dáva človeku takmer neobmedzené možnosti. Aby sa ich však človek mohol chytiť a používať ich vo svoj prospech, musí mať schopnosti, odvahu a veľkú dávku bezohľadnosti. Kapitalizmus by sme mohli prirovnať ku divočine, kde vládnu len tie najsilnejšie a najdravejšie zvieratá.
Kapitalizmus by sme mohli prirovnať ku divočine, kde vládnu len tie najsilnejšie a najdravejšie zvieratá.
Ako hodnotíte fakt, že priepasti medzi ľuďmi sú väčšie, než boli pred 30. rokmi? Máme multimilionárov, ale aj veľké zástupy biednych.
Tento stav je jedným zo základných znakov kapitalizmu. Najlepšie sa majú, tak ako vlastne v každom režime, len tí, ktorí sa dokázali dostať medzi horných desaťtisíc. Od tejto priečky to ide tak, že čím nižšie, tým horšie. V socializme aspoň nikto nebol odsúdený na zánik, lebo mal z čoho žiť.
Túžite po návšteve krajín, kde vládne socializmus, napr. Kuby? Aby ste na vlastné oči mohli vidieť, ako to funguje či nefunguje a nehodnotili na základe novinových titulkov?
Kubu by som veľmi rád navštívil. Ale skôr ako turista, ktorý by si tam išiel užiť dovolenku. Na Kube to od nástupu Fidela Castra funguje dobre a z Kubáncov sa stal hrdý národ, ktorý svoju oddanosť Castrovi dokázal počas Invázie v Zátoke svíň v roku 1961 a počas Karibskej krízy v roku 1962, keď hrozilo Kube doslovné vymazanie z mapy zo strany USA. Aj Čína či Vietnam stoja jednoznačne za návštevu.
M. Albert, ilustračná foto autor