Kategórie

KOMENTÁR: VYJADRIME ODPOR VOČI TAKÉMUTO SYSTÉMU KLAMSTIEV OBLEPENÝCH KRÁSNYMI POZLÁTKAMI SELEKTÍVNEJ SLUŠNOSTI. MNOHÍ BUDÚ VOLIŤ PROTESTNE

KOMENTÁR: Som veľmi sklamaný z tohto systému. A práve preto mu píšem tento otvorený list – a zároveň žurnalistický komentár v magazíne KĽÚČ OD… Pozrite si, čo adresujem systému a ľuďom, ktorí ho podporujú. Ľuďom, z ktorých je mi smutno. Ale aj slová nádeje, ktoré adresujem tým, ktorí sa prebudili, alebo začínajú prebúdzať.

Nachádzame sa v spoločnosti, ktorá je absolútne chorá. Na jednej strane vyžaduje slušnosť, ale je jej jedno, že sama koná neslušne. Na jednej strane chce spravodlivosť, ale na druhej je jej jedno, že len tak uverí v pocity, ktoré sa vydávajú za fakty. Spoločnosť chce spravodlivé súdne procesy, na druhej strane je jej jedno, že niekoho odsúdi bez procesu. Na jednej strane chce spravodlivú žurnalistiku, ide do ulíc, keď zabijú novinára, ale neprekáža jej, keď sa iný novinár (ktorý má v rozsudku okresného súdu Bratislava III. napísané, že je novinár) nemôže dostať na tlačovku „slušnej“ kandidátky a že ho na chodbe škrtia a ona to počuje a nepríde, hoci má záľubu v bránení spravodlivosti, ako to deklaruje. Mám veľké sklamanie z ľudí, ktorí chcú objektivitu v médiách, ale na druhej strane podporujú neobjektívne prístupy novinárov. Na jednej strane chcú, aby médiá konali v súlade s novinárskou etikou, na druhej strane im neprekáža, keď voči vybraným ľuďom táto etika vôbec nie je uskutočnená. Na jednej strane chcú kompetenciu, aby o všetkom rozhodoval kompetentný, a na druhej strane, keď kompetentný rozhodne, novinári jeho rozhodnutie očiernia a cez sériu  tlakov pripomínajúcich mafiánske prinútia zrušiť dané odborné rozhodnutie. Som sklamaný z ľudí, ktorí chcú slušnosť, ale reálne uplatňujú len selektívnu slušnosť, keď im neprekáža, že v niektorých prípadoch je táto slušnosť neuplatnená. Chcú, aby polícia neriešila papuče, ale skôr zlodejov v uliciach, na druhej strane ochotne privolajú papučiarov na suseda, hoci parkuje ako parkuje, lebo nemá kde, lebo zlyhalo mesto, ktoré nezabezpečilo parkovacie miesta, hoci peňazí je dosť, len sa dávajú tam, kam sa nemajú. Chcú, aby dôležitejšie bolo vnútro, nie zovňajšok, ale reálnym potvrdzovaním kultúry úspechu dneska popierajú to, čo vraj chcú. Potom niet pochýb, že namiesto ocenenia obsahu novej žurnalistiky, že prináša nové témy, riešia to, či sa zatriasla kamera 3 krát, alebo 2 krát, alebo to, že niekde bol šum, alebo buchnutie do kamery, akoby ľuďom išlo viac o formu ako o obsah. Ale toto presne nás učí mainstream. Že všetko je o americkom úsmeve, všetko je úplne jednoduché, nikde nie je diskriminácia, lebo veď je zákon proti diskriminácii a podobne. Ideme do ulíc za 2 vraždy, a je jasné, že tie vraždy treba odsúdiť, ale rovnako aj ďalšie iné vraždy. Keď minister priznal, že za posledných 12 rokov na vyliečiteľné choroby zomrelo 40-tisíc ľudí, to znamená zbytočne, a druhý minister povedal, že je to preto, že sa kradne, tak vtedy nešli ľudia do ulíc. Som sklamaný zo selektivita, lebo selektivita je fašizmus. Som sklamaný z toho, že len preto, že niekto povie pravdu, je diskriminovaný a je proti nemu vytvorený hon na čarodejnice. Vytvorený boj, kde sa argumentuje fikciou a pocitmi, nie faktami, boj, kde žurnalistika neponúkne priestor druhej strane na vyjadrenie a ak áno, výstupy zmanipuluje tak, aby jej zapadli do skladačky, boj, kde do pomyselnej basy neposiela súd na základe riadneho procesu a na základe rozhodnutia súdu, ale kde do basy zatvára novinár na základe pocitového článku napísaného v rozpore s novinárskou etikou. V akej spoločnosti to žijeme? V spoločnosti, kde sa ľudia rozhodujú na základe prieskumov verejných mienok, pritom už na prvom semestri sa študenti žurnalistiky učia, že prieskumy sú veľmi citlivá vec na zverejňovanie, veď ako povedal Winston Churchil, že verí len tým prieskumom, ktoré sám zmanipuloval. V takej spoločnosti žijeme, kde rozhodujúce je napísať si slovo slušnosť na bilbord a odznak, veď to je automatický certifikát a aj naplnenie obsahu toho slova do reality. Žijeme v dobe, kde sa s nami hrajú a mnohí, akoby to nevideli. A každý je fašista, kto náhodou začne pátrať a zistí, že Harabin nikdy nepovedal, že slovné spojenie černoch a nadávka je rasizmus, napriek tomu, že médiá to v titulkoch tvrdili, rozhodnutie súdu, o ktorom článok písali, svedčilo o tom, že Harabin, dokonca ani jeho senát, nič také nepovedal. Žijeme vo veľmi smutnej dobe. Kde ľudia dovolili, aby sme my boli len figúrky, otroci, ktorí im slúžia a poslušne splnia všetko, čo systém chce, kde manipulujú našimi mysľami a presvedčením, prostredníctvom rôznych manipulačných techník, a my, v zmysle naplnenia štokholmského syndrómu, im za to tlieskame a bozkáme ich na pomyselné pery otroctva a zhmotnených lží. Je mi smutno z tejto spoločnosti. Je nevyhnutné začať bojovať. Bojovať zbraňami ozrutného systému. Tak, ako to začal Daňo. Je to bol ťažký. Boj, za ktorý nikdy nebude ocenený, práve naopak, bude na neho vyťahované, že je taký a onaký, že kokce, že nechodí v saku, že toto, hento, že roxor, že behal po poslaneckých laviciach. Namiesto kladenia otázok, že prečo to tak bolo, budú len odpovede a naindikovaná mienka, že je to preto, lebo je nebezpečný psychopat. Bez analýzy, bez rozhodnutia kompetentných, len pocitovo. Na nebohého Bindera sa vytiahlo, že mal x exekúcií, útočilo sa na dôsledok, ale nepozrelo sa na príčinu. Nepozrelo sa na to, že dnes sú tisíce ľudí v exekúcii. A nie sú niektorí ľudia v exekúciách aj vďaka podtatranskému Dobrému Anjelovi? Ale to sa už médiám do ich programu, v ktorom majú úlohu ničiť iných, nehodí. Sme v systéme, kde sa namiesto správy, že niekto vyhral súd za narušenie osobnostných práv a boli mu pridelené oprávnené peniaze, lebo o ňom publikovali klamstvo, radšej reportáž postaví na tom, že vyciciava štátny rozpočet, atď. Nepozerajúc sa na to, že pokuta má aj preventívny účinok a práve preto musí byť uložená, aby v budúcnosti bolo od protiprávnej činnosti možných iných delikventov slova upustené. Namiesto plakania v reportáži, prečo poškodený dostal odškodnenie, by mali útočiť na tých, ktorí poškodenie poškodenému spôsobili a malo by sa tlačiť na hmotné zodpovednosť porušovateľov práva, a nie vytvárať smutné reportáže, ako niekto na základe práva dostal peniaze a označiť to za zlé. A ešte pridať k tomu nálepky, ktoré sú už predpísané a daný článok ich musí obsahovať, napríklad floskulu o pohrobkovi mečiarizmu, atď. Žijeme proste v dobe, kde z nenormálnych vecí sa stávajú normálne a normálnych nenormálne. Hovorieval to nebohý Ondrík Binder zo Svätého Antona (česť Tvojej pamiatke, Ondrík), a nedávno to povedal kandidát na prezidenta Zábojník. Je mi smutno, že žijeme v dobe, ktorá to dovolí. Musíme povstať, priatelia, vyjadriť sprotivenie, nechuť a odpor voči takémuto systému lží olepených do krásnych pozlátok selektívnej slušnosti. Práve preto mnohí voliči vhodia do urny protestný hlas. Takto môžeme systém legálne potrestať. Takýto systém si nič iné ako trest nezaslúži. Trest preventívny. Trest za účelom jeho nápravy. A ak sa nedokáže zmeniť, tak nevyhnutnej výmeny za niečo s ľudskou tvárou. Nie tvárou predsudku, nie so selektívnou slušnosťou, nie som selektívnou ľudskou tvárou.

M. Albert, foto ilustračné pixnio.com

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *