Kategórie

POVIEDKA GABRIELY ZÁVACKEJ

Si už konečne na mňa hrdý, Otec?!

Čaká ma môj syn.“Mišo s kolegami vychádzali von z roboty.
„To tvoj zasran nemôže tú polhodinu zostať v škole dlhšie?“Podrýval jeho kolega.“Dnes sme nemuseli robiť nadčasy, výnimočne.“
„Hovno pol hodinu. Prišiel by som domov ožratý jak hovädo.“Mišo sa už ponáhľal.
„Tak si zožeň dáku bábu, ktorú budeš obrábať, a po syna ti pôjde do školy, aj prebalí ho. Ak už tvoja ex ti zdrhla s iným.
„Nepodrývaj!“Mišo už naberal červenú farbu v tvári.
„Daj svojho syna do ústavu.“Prilial do ohňa ďalší kolega. Na tvári mu bolo vidno, že si pár hltov tvrdého na ulici logol.
„Neobtieraj si o môjho syna hubu!“Mišo zdrapil mierne pripitého kolegu pod krk.
„Pianko kamoš, myslel som to dobre.“
„Nabudúce ťa pozvem.“Mierne pripitý kolega povedal akoby nič.

„Ocko“Oči 14 ročného Miška mladšieho zažiarili, keď uvidel svojho otca na školskej chodbe. Ak po neho neprišiel otec, tak ho priviedol domov spolužiak, za poplatok. Denne ho naložil do autobusu a schodmi ho vyniesol na prvé poschodie v bytovke, výťah nebol dosť široký na invalidný vozík.
„Pozri sa čo pre teba mám.“Po stresoch v práci si Mišovi kolegovia išli uvoľniť nervy do krčmy, tam nechávali veľa zo svojej mizernej mzdy, ktoré chýbali ich rodinám. Michal taký nebol. Z práce rovno išiel po syna, aby bol s ním doma. Mišo mladší nemohol chodiť, aj ruky mal mierne odhrnuté. Na špeciálne auto nemali peniaze. Úrady im to neboli ochotné preplatiť. Mišova manželka ich nechala pre iného, intelektuála. Tak sa títo dvaja Mišovia museli trápiť samy. Boli na seba citovo naviazaní. Aj keď v robote stáli po nich tímlíder hulákal, mali vysoké pracovné tempo, veľa nadčasov, nezaplatených, Mišo sa držal. Mal dobrú náladu. Iba keď kolegovia spomenuli jeho syna a manželku, vybuchol. Zamestnanci museli držať hubu a krok, lebo žili v hladovej doline.
„Ďakujem!“Miško mal slzy v očiach. Oco mu kúpil nový smartfón. Potom však zosmutnel.“A mal si na to peniaze?“
„Nerob si starosti synček!“Ocko ho objal.“Väčšinu som mal našetrené, a ostatné som si požičal.“Pred synom zatajil, že pred nebankovkami, že bude splácať vysoký úver. Ale Vianoce sa blížili, a on chcel synovi urobiť radosť. V ich živote jej bolo tak málo.

Nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch. Stálo sa to, čoho sa obávajú zamestnanci v hladových dolinách. Pred malou fabrikou stála asi stovka zamestnancov. Napätie sa tam mohlo krájať, niekoľkí hrešili, niektoré ženy plakali. Esbeskári zavreli bránku so slovami, že fabrika sa zatvára až do odvolania. Niekto kto nebol vytočený privolal novinárov, ktorý tam nabehli s kamerami.
„Je to pravda, že výrobné stroje ste zbalili a poslali do Rumunska?“Volal novinár majiteľovi firmy na mobil.
„Teraz sa v tejto situácii nebudeme vyjadrovať, pošlite nám mail.“Niekto z manažmentu stručne odpovedal a zložil telefón. Novinár volal opakovane, a dostal iba odpoveď z automatu.
„Do p..e! Stará ma vyhodí z domu.“
„Nie je to tvoja chyba!“Odvetil Mišo nahnevane.“Nás vydreli, aby potom mohli využívať ďalších úbožiakov na Ukrajine, či Rumunsku.“Idem s Vami na pivo!“A tak synka Miška doniesol domov kamarát za euro, a večer Miša staršieho doviedli zase kamoši a uložili na diván v kuchyni.

Miško mladší a Miško starší boli spolu doma, bolo im príjemne, iba dovtedy, kým Mišo Starší neprišiel domov nahnevaný ako Perún.
„Do p..e!“Mišo nakladal polievku na tanier, časť sa mu vyliala na linoleoví obrus.
Miško poskočil od ľaku.
„Mohol by si aj ty niečo urobiť.“Povedal nahnevane otec.“Aspoň poutierať stôl!“
„Čo sa stalo, oci?“Syn bol prekvapený otcovým výbuchom hnevu. Otec bol azda široko ďaleko ten najláskavejší a najtrpezlivejší muž.
„Čo sa stalo?!“Odvrkol otec.“Stalo sa to, že už čoskoro nebudeme mať z čoho platiť účty.“
Syn zbledol. Žili veľmi skromne, ale za to pokojne. Predstava biedy mu naháňala strach.
„Teraz to nerieš.“Večera sa niesla v tichosti.

„Nie!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!„Miško držal svoj smartfon v rukách.“Ja ti ho nedám!!!!!!!!!!!!!!!!“
„Musím ho vrátiť! Ja už nemám z čoho platiť účty. Dva mesiace nám dlhujú za mzdu. Účty platím iba zo zásob.“
„Prosím oci, nie.“Syn plakal.
„Rozumel si?!“Otec výrazne zvýšil hlas a očervenel v tvári.“Dáš mi ho!“
„Nie, prosím, nie! Každý v triede má smartfón, iba ja jediný ho nebudem mať. Budú sa mi smiať. Ešte aj za môj postih sa mi smejú.“Plakal.
„Dáš ten mobil? Po dobrom?“Otec ziapal.
„Nie!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!“Vykríkol syn. A smartfon si tlačil ku hrudi ako ten najvzácnejší poklad.
„Dostaneš bitku alebo mi dáš ten mobil?“Reval.
„Nie!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!“Odrazu pocítil silné pálenie a hučanie v ušiach na pravej strane. A medzitým mu otec vytrhol mobil z ruky.
„Prečo si ma udrel?!“Syn plakal. Bolela ho silná facka, zobratie mobilu, otcove prasknuté nervy, aj ich ťažká ekonomická situácia.
„Rozumieš? Nemám robotu, nemám prachy, do p..e!!!!!!“Vrieskal.“Ak mobil nevrátim, pridú exekútori. Kde to žiješ, v rozprávke? Spravil som chybu, priveľmi som ťa rozmaznal. Plnil som ti každé tvoje želanie, aby som kompenzoval tvoj handikap. Ale pomstilo sa mi to. Si rozmaznaný. Si padavka a nie chlap!“
„Oci!“Syn plakal. Slzy mu tiekli po tvári.
Teraz otcova ruka dopadla na ľavé synovo líce. Chlapec vykríkol a rozplakal sa usedávo.
„Ty si chlap?!“Triasol synom.“Keby si zahrešil, povedal mi nádavku, upokojím sa. Myslíš, že som na to hrdý, že mám syna padavku?! Čo myslíš, že čo bude s tebou, ak zomriem? Budeš v ústave, tam ti nebudú s pierkom mastiť zadok ako ja. Na izbe budeš s viacerými, a títo nebudú skákať ako ty chceš!“Akoby ho pochytil amok. Zobral syna, vozík tlačil von z bytu. Nešetrne syna ako kočík plný harabúrd ťahal schodmi dole. Chlapca to bolelo. Plakal.
„Aj tak ni nevyjde von, susedia sú zalezení v bytoch ako potkany.“Otvoril si vchodové dvere von. Syna spacifikoval ďalším úderom po tvári.
„Oci!“Syna viac bolela otcova premena z láskavého na krutého človeka.
Znova syna nešetrne schodmi dopravil na chodník. Pršalo. V tomto nečase nik nebol vonku, ak aj niekto bol, nezasahoval. Ako to býva, nik sa nechce zbytočne dostáť do problémov.
„Vidíš?!“ťahal syna dopredu.“Toto je Laci, nemá nohy a pracuje, aj keď žobre! Vonku je zima, a musí sa postarať o seba sám.“ A bol to ten neborák bezdomovec Laci bez nôh, ktorý privolal políciu mobilom.
Miško bol šokovaný starým mrzákom bez nôh. Iba súcitne sa na nich pozeral, nepovedal nič. Nevedel sa brániť.
„Je-ee m-mi zzzima!“Plakal Mišo.
„Tebe je zima? Čo?!“Miesto súcitu synov plač iba v otcovi povzbudzoval agresivitu. Kalich trpezlivosti pretiekol. „Vítaj v realite!“Tlačil syna ďalej. Nohami sa nemohol zapierať, mal ich nefunkčné, mohol iba mávať rukami a otcovi ruky z rukoväti odtláčať. Dostál ďalšiu facku.
„Uľahčím ti to aspoň v tom, že ťa nechám pod touto strieškou, aby na teba nepršalo. Ráno po teba prídem. A dúfam, že ťa nájdem ako chlapa, nie ako bábu?!“Hulákal ako nepríčetný.“Rozumel si?!“Chlapec od šoku neprehovoril ani slovo. Ako by mu ešte viac zatemnilo rozum, synka zhodil z vozíka na zem. Čo ťa nezabije, to ťa posilni. Sme na kilometer od bytu, tak sa doteper sám.“Po týchto slovách nechal bezmocne ležiaceho Miška na zemi.
Až keď bol v byte uvedomil si následok svojej krutosti, ktorej sa dopustil v afekte. Už sa chystal po syna, keď vo dverách zbadal policajtov.
„Ste pán Michal Varga?“Policajt predložil odznak.
„Ano.“V srdci ho pichlo. ….Snáď Miško nezomrel?….trápil sa.
„Vášho syna odvliekla sanitka, je iba mierne podchladený a má pomliaždeniny ako následok Vašej krutosti“Druhý policajt povedal, akoby vedel čítať myšlienky. Potom to nasledovalo, čo má policajt povedať zo zákona pri zatýkanie osôb pre týranie.

„Ale to som nechcel“Mišo plakal nad svojím šialeným správaním pred svojím prideleným advokátom.“Keď som sa dopočul, že nám už nevyplatia mzdu, bol som psychicky na dne, a inak čo som znášal trpezlivo, neovládol som sa. Chcel som len syna trocha postrašiť, aby bol viac mužný. Uvedomil som si svoj omyl, že som ho rozmaznával. Čo teraz s ním bude? Je naviazaný na mňa.“
„Nemusia sa tak trápiť. Zamestnanci v ústave, kde bude Váš syn berú svoju prácu ako poslanie, bude mu tam dobre.“Advokát cítil ku tomu mužovi odpor, ale nedal ho najavo. Iba netvor je schopný kilometre ťahať syna na vozíku a prevrátiť ho do blata.

Po dvoch rokoch vo väzení Miša prepustili na slobodu podmienečne pre dobré správanie. Pomocou známeho si našiel prácu síce za minimálnu mzdu, ale pokojnú. O byt ako následok neplatenia energii, smartfónu predali v dražbe, dostál iba málo. Všetko išlo na dlhy. Od mesta dostál jednu izbu v azylovom centre, kým sa nepostaví na vlastné nohy. Odborníci usúdili, že môžu teraz už 16 ročného Miša na Vianoce poslať otcovi.
„Zmužnel si synček!“Objal ho otec okolo krku, bol šťastný.
„Podrástol som o dva roky.“Povedal bez pocitov. Posledné čo si pamätal bolo, ako bol bitý, týraný.
„Teraz mi pomôžeš do kopca?“Pozeral sa pohľadom na otca, nehy v ňom však nebolo.
„Dozrel si.“Povedal otec uznanlivo.
„Tu je moje kráľovstvo.“Vošli do ubytovne. Odomkol dvere, syn sa svojpomocne dostál do miestnosti. Dlhá a úzka miestnosť slúžila ako chodba, kuchyňa,spálňa a kúpeľna v jednom. Ich byt bol skromný. Ale tento bol ošumelý. Vydraté linoleum, obitý nábytok, obutá kuchynská linka.
„Tu bývaš.“Poznamenal syn sucho. Jeho izba, ktorú zdieľal s dvoma spolubývajúcimi, s jeho priateľmi v ústave, bola útulná.
„Poriadok nebol nikdy mojou prednosťou.“Otec sa pozeral po malom kumbálku.
„Tak ti to popratám.“Na chvíľu sa Miško rozjaril. Spomenul sa na mnoho pekných chvíľ.
„Mám z teba radosť! Predsa moja lekcia priniesla ovocie, aj keď bola veľmi krutá. Ale spravila ťa sebestačným, a už si nerobím o teba starosti, čo s tebou bude, keď zomriem.“Po týchto slovách sa Miškova tvár zachmúrila.
„Nie je to veľký výkon ti tu popratať. „Povedal odmerane.
„Odpusť mi, Miško!“Otec ho objal.
A potom akoby sa nič nestalo, akoby nebolo kruté otcovo správanie, dvojročné odlúčenie pokračoval otec ďalej.
„Počul som, že sa učíš na samé jedničky. Počítače ti idú veľmi dobre. Počítače a jazyky dnes letia. A učíš sa aj daký jazyk?“
„Angličtinu a ruštinu.“Odvetil syn stručne.
„Na akú výšku chceš ísť? Dúfam, že na elektrotechnickú. Budeš dobre zarábať, a nebudeš sa trápiť ako ja.“
„Počítače ma bavia, a chcem ísť na elektrotechnickú, ale nie pre peniaze, ale mám ku počítačom vzťah. Budem sa špecializovať na počítačovú grafiku.
Dva týždne sa Miškovi videli ako nekonečné. Nemohol prekonať otcovu krutosť z pred dvoch rokov vo svojom vnútri.
„Opäť budeme spolu žiť!“Objal šťastný otec syna okolo krku.“Požiadam sociálku aby si so mnou už mohol bývať. Mám nízky plat. Ale nájom zvládnem. Bude to oveľa krajší byt ako tento chlievik. Ukázal pohŕdavo na miestnosť. „Bude to ako predtým.“
„Oci.“Miško znova bol ako ten malý chlapec pred svojím „dozretím“. Nechcel otca raniť.“Ja, ja chcem bývať v ústave.“
„Čože?!“Otec pocítil veľký vnútorný hnev a mierne synom zatriasol.
„Odpusť!“Objal si syna. Od svojho odsúdenia trpel prudkými zmenami nálad. Bral psychofarmáka.
„Vari prechovávaš ku mne nenávisť?“Bolo mu do pľaču.
„Nie oci.“Pozrel sa na otca so súcitom.“Odpustil som ti, dávno. Ale mám superkamošov, aj dobrí sú ku nám.“
„Bojíš sa ma? Som už zrelší ako predtým. Oľutoval som svoje správanie ku tebe.“
„Alebo daj mi čas, aby som si znova ku tebe vybudoval taký vzťah ako predtým.“Chcel otca učičíkať.
„Ako chceš.“Povedal rezignovane.“Idem na pivo s bývalými kamošmi.“
„Nie je to dobrá spoločnosť pre teba.“Pozrel sa na otca, ako otvára vchodové dvere.
„Musím tvoju odpoveď stráviť.“Odvetil podráždene.

„Tu sme ti doviedli tvojho tatka.“Povedal jeden z kamošov mokrej štvrte a hodil opitého Miškovoho otca do fotela.
„Tatkov synáčik nám trocha dozrel.“Povedal druhý kamoš pod parou.
„Ja si vyprosujem, aby ste ma tak nazývali. A žiadam Vás, aby ste okamžite odišli. Iba Vašou vinou je otec v takom stave!“
„Nedráždime ho.“Zasmiali sa a buchli za sebou dvere.
Mišo vozíkom podišiel ku posteli, zobral deku a prikryl ňou otca. Sám si urobil hygienu a dal do postele.
„Miško, Miško, vstávaj!“Triasol ním otec.
„Oci, čo horí?“Odvrkol rozospatý Miško.
„Všakže, zostaneš navždy pri mne?“
„Oci, prečo to vyťahuješ teraz?
„Včera si mi to sľúbil!“Agresivita v otcovi stúpala.
„Nechaj ma spať, je iba šesť hodín. Radšej si uvar kávu, musíš mať silnú opicu.“
„Keď som ti povedal, že vstávaj, tak budeš vstávať.“Nasilu vytiahol syna z postele, aj keď mal opicu, tak ho dal do kresla, mal dosť fyzickej sily.
„Otec!“Syn sa začal báť, spomenul si na bolestivú cestu po vonku z pred dvoch rokov.
„Tak znova ťa musím prevychovať!“Zbytky alkoholu v hlave mu znova spôsobili šialenstvo, v kombinácii s psychofarmákami.
„Budeš ešte väčší chlap!“Syna znova udrel.
„Oci, nie!“Miško sa rozplakal.
„Prší ako predtým, to poslúži tvojej ďalšej prevýchove. Syna vytiahol, aj keď sa vzpieral, posadil ho nasilu do vozíka. Otvoril dvere a s vozíkom ku schodom. Akoby mu niečo ešte viac zatemnilo rozum, postavil sa na druhý schod so slovami:“Teraz si rovnako vysoký ako ja!“Zasmial sa ako šialený. Mal nebezpečný výraz v očiach, syna to vystrašilo. Aj syn Mišo akoby bol urieknutý zlým duchom, sa nahol dopredu, aby rukou dočiahol na otca, sotil do neho. A otec na neho uprel vydesený pohľad, jasný úsudok sa mu znova vrátil. Než stihol reagovať, už letel dolu schodmi. Dopadol tak nešťastne, že si zlomil väzy, namieste bol mŕtvy. Hluk na schodoch vylákal obyvateľov, jeden z nich privolal sanitku.
„Chudák chlapec! Netvor otec! Čo je to za človeka, ktorý takto týra svoje dieťa? Podobné vety sa niesli ubytovňou. Nebohého otca naložila sanitka do pitevne a šokovaného Miška sanitka do nemocnice.
Prípad bol uzavretý ako nešťastná nehoda. Pitva poukázala na množstvo alkoholu v krvi, nikoho nenapadlo, že vozičkár Mišo je vrahom svojho otca.
„Otec, nechcel som ťa zabiť! Ale môžeš byť na mňa hrdý, tvoja krutá lekcia zo mňa spravila chlapa. Ubránil som sa ti!“ Takto Mišo viedol dialóg so svojím mŕtvym otcom vo svojej hlave, keď mu pomáhali do auta po pohrebe jeho otca.

GABRIELA ZAVACKÁ

Ilustračná fotografia pixnio.com

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *