Monday, 16 Jul 2018

NEOBVIŇOVAŤ SA, NEROBIŤ DOMNIENKY, SNAŽIŤ SA POCHOPIŤ AJ DRUHÉHO, HOVORÍ AKO JEDEN Z RECEPTOV NA KRÍZU SPOLOČNOSTI ZUZANA KUBAŠÁKOVÁ

Je bývalou basketbalistkou. A dnes píše knihy pre deti. Aj ona nám poskytla odpovede na naše netradičné otázkami, ktorými hľadáme odpoveď, ako sa dostať z rôznych kríz, v ktorých sa spoločnosť nachádza, alebo ako podporiť talenty. Rozprávali sme sa so spisovateľkou ZUZANOU KUBAŠÁKOVOU.

 

Dnes sa často hovorí o nezáujme mladých ľudí napr. o šport. Ako by ste daný problém vyriešili? Čo je potrebné zmeniť?
To, že deti nie sú prirodzene ťahané k športu, súvisí s dnešnou pretechnizovanou dobou. Naše deti prišli aj o sídliskovú športovú komunitu a tým pádom aj o pravú a nekontrolovanú radosť zo športu. Niektoré deti sú v športových kluboch, čo je fajn, ale ich život je až príliš organizovaný. Nie všetky deti zažívajú pri športe radosť, a povedzme si, niektoré len plnia sny svojim rodičom. Šport je cesta, životný štýl, mení myslenie, prináša zdravé hodnoty. Deti by mali športovať hlavne pre radosť a preto pripravujem publikáciu, kde presne riešim tento problém. Chcem vnútorne motivovať mládež a všetkých, ktorí pracujú so športovcami. Už ku koncu roka predstavím projekt s názvom Víťaz je v každom z nás.

Niektoré deti sú v športových kluboch, čo je fajn, ale ich život je až príliš organizovaný.

Dnes sa hovorí aj o kultúrnom úpadku spoločnosti. Ako to vidíte vy?
Čím som staršia, tým viac si myslím, že viem rozpoznať dedičstvo pravej kultúry. Kultúra tu je a je krásna, ale treba ju odčleniť od pliev, ktoré sa tvária ako výživné semená. Nerozumiem lacnému umeniu a nechápem vysokú sledovanosť reality show v náplni hlavného večerného vysielania. Poviem vám príklad. Sledujem úspešných športovcov a klikla som na stránku viac než 15 násobnej majsterky sveta vo fitness a prekvapilo ma, že na úvodnej stránke víta svojich návštevníkov fotografiami v negližé. O klik ďalej to už bolo aj s playboy zajačikom na nohavičkách. Toto je smutná ukážka kultúrneho úpadku, keď sa svetový úspech prezentuje dobrovoľne lacno.

Čo by bolo potrebné pre záchranu kultúry a kultúrnosti?
Kultúra znamená aj slušnosť, preto by sme sa mali skultúrniť. Napríklad mať slušnú vládu, slušných šéfov, slušné školstvo a tak ďalej. Toto všetko pláta slušná rodina, ale čo robiť, ak kultúrne hodnoty v rodine nie sú? Ľudia sú tvory prispôsobivé a deti obzvlášť a ak okolo seba nevidia vzory, tak budú nasledovať partiu, ktorá im predsunie vkus. Dieťa pôjde s davom, bude myslieť s davom, bude sa chcieť páčiť davu a toto je veľmi nebezpečné, lebo spoločnosť môže nazvať kultúrou čokoľvek a dav to bude nasledovať a ešte tomu na konci aj zatlieska. Záchranou je nájdenie samého seba a mať v sebe jasno, ktoré hodnoty sú tie pravé.

Ľudia sú tvory prispôsobivé a deti obzvlášť a ak okolo seba nevidia vzory, tak budú nasledovať partiu, ktorá im predsunie vkus.

Čo je najväčší problém, ktorý trápi spoločnosť?
Mám pocit, že stále nevieme spolu komunikovať. Vieme rozprávať, ale nevieme sa dohodnúť. Človek sa cíti stratený, lebo nemá pevnú kotvu s človekom. Pýta sa otázku, ale nedostane odpoveď. Ľudia si textujú, namiesto toho, aby sa stretávali. Rozvodovosť stúpa. Chýba tu ľudské pochopenie. Vládne nám vlastné ego.

 

Ako by ste ho navrhli vyriešiť?
Naučiť sa komunikovať. Neobviňovať sa, nerobiť domnienky, snažiť sa pochopiť aj druhého, jasne pomenovať problém a navrhnúť riešenie.

 

Čo hovoríte na nápad vytvoriť databanku nápadov pre zlepšenie fungovania vecí? Nejaký verejne dostupný portál, kde by ktokoľvek mohol písať svoje nápady v rôznych oblastiach?
Veľmi sa mi páči. Toto je na námet na výborný projekt. Odporučila by som začať oslovovať slovenskú inteligenciu a spýtať sa ich na konkrétny nápad. Inteligentní ľudia sú väčšinou ticho, lebo pravda sa nechváli sama, čo je veľká škoda. Ich odpovede by bolo možné triediť do už vytvorenej databanky nápadov a pracovať na tom, aby sa aspoň jeden nápad ročne zrealizoval. V databáze nápadov vidím priečinky rôznych oblastí a nad každou oblasťou by dozeral aspoň jeden odborný garant.

Čo by bolo potrebné urobiť v spoločnosti, aby sa dobré nápady mohli zrealizovať?
Ľudia sú k prvotným nápadom skeptickí. Nevidia výsledok tak, ako si ho vizualizuje autor nápadu. Nikto nepodporí plán autora, ak on sám o úspechu nápadu pochybuje. Odporúčam, nech autor svoj nápad rozvinie, premyslí, a až potom o ňom rozpráva. Realizáciu nápadu treba živiť myšlienkami a prácou vo dne v noci a treba ju vidieť ako cestu a nie len ako vzdušný zámok.

Majú dnes ľudia dosť nápadov, alebo sú skôr apatickí?
Nápady súvisia aj so sebavedomím. Ak nemám sebavedomie, neuverím, že môj nápad je hodný realizácie a nepracujem na ňom. A tu je odpoveď, či sme nápadití. Treba si v prvom rade vyriešiť seba a až potom môžem riešiť vyššie veci. Deti v rodinách a školách nie sú vedené ku kritickému mysleniu v zmysle, rozmýšľaj kreatívne, pýtaj sa, analyzuj, vyvodzuj dôsledky, plánuj, čo navrhuješ. Toto by malo byť kľúčom vzdelávania na základných a stredných školách, potom sa budú vedieť generácie vysokoškolákov rozprávať o nápadoch a pozerať sa na problém z rôznych perspektív.

Deti v rodinách a školách nie sú vedené ku kritickému mysleniu v zmysle, rozmýšľaj kreatívne, pýtaj sa, analyzuj, vyvodzuj dôsledky, plánuj, čo navrhuješ.

Čo by ste vy vedeli urobiť pre to, aby sa nejaký váš konkrétny dobrý nápad mohol zrealizovať?
Zapáliť sa preň. Pracovať na ňom na úkor oddychu. Zariskovať.

 

Je dnešná spoločnosť dostatočne angažovaná?
Odhadujem 10 percent. Tí, ktorí pracujú a ich náplň práce je v záujme zlepšenia spoločnosti to vyriešili jednou cestou. U ostatných nevidím veľkú angažovanosť. Stačí sa pozrieť, koľko ľudí príde na sídliskové brigády. Väčšina chce mať svätý pokoj. Jednotlivec nevidí zmysel riešiť spoločnosť, keď sa spoločnosť nevie postarať o neho. Jednotlivec prejavujúci záujem o spoločnosť je vo veľkej miere podozrivý, či náhodou nechce najprv zahojiť sám seba.

Jednotlivec nevidí zmysel riešiť spoločnosť, keď sa spoločnosť nevie postarať o neho.

Čo by bolo dobré urobiť aby sa eliminoval stav všeobecnej apatie a nezáujmu o dianie vo veciach verejných?
Mali by sme byť všímavejší a viac hrdý národ, ktorému záleží na našej krajine a nie len na našom pozemku. Poviem vám príklad. Pred mesiacom nám mesto postavilo pod oknami nové ihrisko a v rámci dokončenia projektu ho ohraničilo páskou a oznamom, že práce sa ešte neskončili. Rodičia sedeli na lavičke a ich deti podliezli pásku a hrali sa na ohraničenom ihrisku. O hodinu to ihrisko už pásku nemalo a hralo sa tam veľa detí. Dospelí sa na to pozerali. Nikto nahlas nevedel povedať dospelým, aby tam deti nevpúšťali. Bojíme sa upozorňovať na chyby, ktoré okolo seba vidíme. Sme ustráchaná generácia. Neviem či sme našou inteligenciou alebo neistotou stíchli, ale naši predkovia boli možno menej vzdelaní, ale so sedliackym rozumom vedeli upozorniť na chyby. A tu vidíme, ako sa mesto snažilo a dospelí porušovali pravidlá. Žijeme v spoločnosti Hlava 22. Vidím záchranu prispievať denne malou trošku ohľaduplnosti k svojmu okoliu. Stačí napríklad nezahadzovať žuvačku na zem, ale do koša, rešpektovať zlaté pravidlo: správam sa k svojmu okoliu ako k svojmu domovu a byť dobrým príkladom pre ďalšie generácie.

(alb), foto vdphoto.eu 

Žijeme v spoločnosti Hlava 22. Vidím záchranu prispievať denne malou trošku ohľaduplnosti k svojmu okoliu.

Vypočujte si Zuzku v relácii Literárna čajovňa:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *