Zrejme je Doba vecí a konzumovania. Tak ako bola doba kamenná či ľadová, teraz má cenu len to, čo sa dá kúpiť či predať. Kedysi sme milovali ľudí a veci používali, dnes je to naopak, myslí si spevák Roman Buhovecký, ktorý poskytol časopisu KĽÚČ OD… exkluzívny rozhovor. „Človek sám veľa nezmôže. Vždy sa budeme navzájom potrebovať,“ hovorí okrem ďalších zaujímavých myšlienok Buhovecký.
Dnes sa často hovorí o nezáujme mladých ľudí napr. o šport. Ako by ste daný problém vyriešili? Čo je potrebné zmeniť?
To presne neviem, ale ja mám pocit že ľudia dosť športujú, aspoň čo si všímam vo svojom okolí. Stretávam cyklistov, bežcov, mnohí mladí ľudia sa venujú fitnes a pribúda aj záujem o online korčuľovanie.
Dnes sa hovorí aj o kultúrnom úpadku spoločnosti. Ako to vidíte vy?
Tak to si všímam dosť intenzívne. Naozaj mám ten dojem, že ľudí kultúra nezaujíma a tým nemám na mysli len kultúrne podujatia, ale všeobecný záujem o veci verejné a spoločenské. Či už je to spôsobené dobou, rýchlym tempom alebo vyťažením, alebo len bežnými starosťami, každopádne nájdete viac ľudí v nákupných centrách ako na koncerte či vernisáži. Možno je to našim povedomím, ktoré nám vštepovali od malička, že divadlo a hudba sú akási nadstavba, bez ktorej sa dá žiť. A možno to má hlbšiu duchovnú príčinu. Zrejme je Doba vecí a konzumovania. Tak ako bola doba kamenná či ľadová, teraz má cenu len to, čo sa dá kúpiť či predať. Kedysi sme milovali ľudí a veci používali, dnes je to naopak.
Či už je to spôsobené dobou, rýchlym tempom alebo vyťažením, alebo len bežnými starosťami, každopádne nájdete viac ľudí v nákupných centrách ako na koncerte či vernisáži.
Čo by bolo potrebné pre záchranu kultúry a kultúrnosti?
Zmena vedomia a prístupu, zmena hodnôt a priorít. Ale nie nejaká masová, ale individuálna. Každý sám za seba. Zmena musí prísť zvnútra. Akási naliehavosť vo vlastnom vedomí nás k tomu dovedie. Zoberte si napríklad kultúrne pamiatky. Kto vám povie, že vám má záležať na tom, aby nám pred očami neschátrali všetky pamiatky a umelecké diela? Kým si to nevšimneme a nezačne nám na tom skutočne záležať, tak sa nič nezmení. Tu v Banskej Bystrici je mnoho takých objektov v naozaj zúfalom stave. Mám ambíciu dostať túto tému viac do povedomia a už prostredníctvom facebooku som našiel pár ľudí, ktorí by chceli priložiť ruku k dielu. Uvažovali sme o nejakom koncerte na záchranu pamiatok, prípadne vernisáž fotografií, hlavne aby sa o tom začalo viac hovoriť.
Čo je najväčší problém, ktorý trápi spoločnosť?
Ťažko hovoriť za celú spoločnosť, ale zrejme nerovnosť šancí a neúmerné rozdelenie financií. Sú povolania, kde sa zarába mnohonásobne viac a nevyžaduje to nejakú extra námahu navyše, skôr špekulácie. A to nie je správne. Ak trpí jeden úd tela, problém má celé telo. Podobne je to s našou spoločnosťou.
Ak trpí jeden úd tela, problém má celé telo. Podobne je to s našou spoločnosťou.
Ako by ste ho navrhli vyriešiť?
Opäť len nenásilnou formou. Vzdelávaním, pripomínaním a osobným príkladom. Je to pomalý proces, ale účinný.
Čo hovoríte na nápad vytvoriť databanku nápadov pre zlepšenie fungovania vecí? Nejaký verejne dostupný portál, kde by ktokoľvek mohol písať svoje nápady v rôznych oblastiach?
Nápad to nie je zlý, moji známi zo Siete dobra v Piešťanoch už niečo také chceli vytvoriť, ale nakoniec je problém, kto tie nápady bude realizovať
Čo by bolo potrebné urobiť v spoločnosti, aby sa dobré nápady mohli zrealizovať?
Veď na to poukazujem. Vymyslieť a zrealizovať nie je to isté. Univerzálny návod na to nemám. Asi sa obklopiť ľuďmi, ktorí môžu v realizácii pomôcť. Človek sám veľa nezmôže. Vždy sa budeme navzájom potrebovať.
Človek sám veľa nezmôže. Vždy sa budeme navzájom potrebovať.
Majú dnes ľudia dosť nápadov, alebo sú skôr apatickí?
Asi aj aj. Stretávam aj konzumentov aj tvorivých ľudí.
Čo by ste vy vedeli urobiť pre to, aby sa nejaký váš konkrétny dobrý nápad mohol zrealizovať?
V prvom rade veľmi chcieť. A byť vytrvalý a vedieť čakať, ale zároveň vystihnúť správnu chvíľu na realizáciu. Niekdy to človek môže aj prešvihnúť, alebo sa časom vzdať. A čo som len nedávno pochopil, vedieť zaplatiť cenu. Niekedy aj privysokú, ale ak to stojí za to, oplatí sa ju zaplatiť. A, samozrejme, nemám na mysli len financie. Cenou môže byť aj utrpenie, alebo strata niečoho vzácneho.
Je dnešná spoločnosť dostatočne angažovaná?
Možno až príliš, len neviem, či tým správnym spôsobom. Každý je „majster“ na to, ako sa to má robiť, akurát sa zatiaľ len o tom reční. Ale sú svetlé výnimky. Mám však pocit, že to nie je nič nové pod slnkom. Vždy bolo len málo jedincov, ktorí ťahali spoločnosť dopredu a navyše boli súčasníkmi nepochopení. Ako hovoril Steve Jobs: „Iba blázni majú odvahu meniť svet“.
Vždy bolo len málo jedincov, ktorí ťahali spoločnosť dopredu a navyše boli súčasníkmi nepochopení. Ako hovoril Steve Jobs: „Iba blázni majú odvahu meniť svet“.
Čo by bolo dobré urobiť aby sa eliminoval stav všeobecnej apatie a nezáujmu o dianie vo veciach verejných?
To by som sa už opakoval. To som popísal pred chvíľou. Treba robiť TO čo sa dá robiť, namiesto hovorenia o tom čo sa nedá. Cesta je to ťažká, tŕnistá, ale jediná schodná.
(alb), foto archív R.B. a ilustračná foto alb
Uvažovali sme o nejakom koncerte na záchranu pamiatok, prípadne vernisáž fotografií, hlavne aby sa o tom začalo viac hovoriť.