Wednesday, 14 Nov 2018

KĽÚČ OD Stanislava Hábera: Modlitba je ako sneh — prikryje veľa hriechov

Bez písania si nevie predstaviť život. V rozhovore pre KĽÚČ OD… prezrádza, že sa cíti byť objaviteľom. Veľa tvorí, a to aj na zaujímavých miestach, ako napríklad v mestskej hromadnej doprave. Dôležitá je pre neho aj modlitba. Snaží sa o ustavičnú modlitbu, teda nech robí čokoľvek, zároveň sa danou činnosťou pokúša modliť. Viacej inšpiratívnych vecí nám v rozhovore prezradil poet STANISLAV HÁBER.
Čo je najkrajšia vec, ktorá sa vám v živote podarila?
„Nie je to vec. Sú to moje tri deti. Potom láska mojej manželky a možno niekde na konci moje diela.“
Čo najradšej robíte vo voľnom čase?
„Modlím sa. Modlitba je ako sneh — prikryje veľa hriechov. Snažím sa už celé desaťročia o umenie ustavičnej modlitby. Znamená to, že aj keď niečo robíte, tak istou časťou svojej mysle sa modlíte.“
Kde pracujete?
„Som objaviteľ. Od narodenia niečo objavujem. Preto pracujem často na bizarných miestach. Trebárs aj v prostriedku hromadnej dopravy zavesený v tlačenici za jednu ruku a aj to nie moju. Pracujem kedykoľvek mi zíde niečo na um a situácia, v akej sa práve vtedy nachádzam, je len kulisa. Teda je to úplne jedno, či mám pri sebe počítač, alebo nie. Či mám pri sebe papier a pero, alebo nie. Jednoducho príde myšlienka, cítim potrebu si ju zapísať, teda cítim potrebu pracovať, tak pracujem. A ak skutočne si ju nemôžem zapísať ani jedným prstom do mobilu, nuž sa ju snažím v mysli fixovať, aby sa už nestratila. Prišiel som na to, že ak som sa sám pred sebou vyhováral, že teraz nemôžem, tak tá myšlienka sa už len ťažko vracala späť.“
Aký nápad, ktorý vzišiel z vašej hlavy, sa podarilo úspešne zrealizovať?
„Bolo ich neúrekom, trebárs tri desiatky mojich kníh, viacero filmov, či reportáži a článkov. Dlho vo mne rezonuje film Tisíc malých princov. Vznikol v krajinách bývalej Juhoslávie, kde som sa podieľal v roku 1992 na najväčšej humanitnej akcii akú zo všetkých krajín sveta poskytlo práve Slovensko Chorvátsku. Čo do objemu najviac dali Nemci. Najviac v prepočte výšky pomoci na hlavu obyvateľa však Slováci. A vtedy sme chodili s kamiónmi pomoci po utečeneckých táboroch v Chorvátsku, kde bola bieda a strašný hlad. 300 ľudí si rozdelilo kilo a pol syra a to bola ich celodenná strava. Celé rodiny s malými deťmi žili často pod holým nebom na jednej europalete dni, týždne a mesiace bez jedla, vody, a často, žiaľ, aj bez nádeje. V jednom tábore sa rozprávali so mnou traja chlapci. Pýtali sa ma, ako ďaleko je Bratislava a prečo som im prišiel pomôcť? Či aj u nás sa bojuje, veď Česká a Slovenská republika sa delila. Chcel som im niečo dať. Žiaľ, žiadne hračky a ani cukríky som pri sebe nemal. Nuž som vytiahol peňaženku. Chlapcovi s nohou v sadre a s malým rok a pol ročným bračekom som dal dvadsať rakúskych šilingov (dnes asi dve eurá), dvom chlapcom, ktorí nemali ešte desať rokov, som dal každému po sto dinárov (dnešná hodnota asi päťdesiat centov). Zrazu sa ma deväťročný chlapec s dinármi spýtal, prečo som mu dal dináre a jeho kamarátovi šilingy. Dospelí sú zvláštni. Myslia si, že môžu deti poučovať. Tiež som bol rovnako vtedy hlúpy. Povedal som mu, že predsa má malého bračeka a mama s otcom mu už nežijú, zomreli pri bojoch občianskej vojny. Chlapec prikývol a odpovedal mi, že oni (rozumej tí dvaja, čo som im dal po sto dinároch) sú už síce dospelí (mali obaja po deväť rokov), ale mamu s otcom už nemá ani on a síce nemá bračeka, ale má rovnako malú sestru. Nevedel som, čo robiť? V peňaženke mi zostala posledná bankovka. Bola to stomarkovka (sto nemeckých mariek asi ako dnes tristo eur). Viac peňazí som so sebou nemal. Hanbil som sa však pred chlapcom, že som ho chcel poučovať. Chlapčeka, ktorý už nemá rodičov, preto je dospelý, ešte sa aj musí starať o malú sestričku. Strašná situácia vo vojne. Tak som mávol nad tým v duchu rukou a vytiahol som tú stomarkovku z peňaženky, že chlapci ste dvaja (ten chlapec so sadrou a malým bračekom medzitým odišli), nebudem bankovku trhať, dúfam, že sa rozdelíte. A vtedy sa stalo niečo úžasné. Ten chlapec, čo viedol so mnou rozhovor, zobral kamarátovi sto dinárov, dal ich k svojim a podával mi obe bankovky späť so slovami: Dobre, my si vezmeme tvoje marky, ale ty si vezmeš späť tieto dináre. Už som sa pred ním hanbil, že som ho chcel poučovať, tak som odmietol, že nie, nevezmem si dináre späť. Veď za ne si mohli kúpiť najviac tak jednu malinovku. Lenže chlapec bol neoblomný. Povedal mi: Buď si vezmeš tie dináre späť, alebo my nechceme tvoje marky! Si cudzinec v krajine, kde je vojna a viac peňazí pri sebe nemáš! Videl mi do peňaženky. Pokračoval: Preto my ťa v cudzine nenecháme bez peňazí! A vtedy som pochopil, keď mi predtým povedal, že oni sú už dospelí a mali ledva po deväť rokov, nebral som ho vážne. Lenže on naozaj bol dospelý! Utrpenie mu ukradlo detstvo! On už nemal mamu ani otca a ešte sa musel starať o malú sestru. Bol to dospelý, citlivý a múdry mladý muž a nemal ešte desať rokov. Bol to malý princ presne taký, o akom písal Exupéry. Musel som detské utrpenie, toto kradnutie detstva ukázať u nás doma. Česká a Slovenská republika sa delila. Nesmelo sa u nás stať, aby pre hádky dospelých sme aj u nás mali takýchto malých princov. Prišiel som do Bratislavy. Vtedy bola len štátna televízia. Neboli žiadne súkromné televízie. Predtým som tam pracoval a pripravil som štrajk televíznych pracovníkov v novembri 1989, aby sa otvorila televízia revolúcii. Nuž ma tam v roku 1992 každý poznal. Lenže v televízii mi povedali, či som sa zbláznil. Žiaden televízny štáb a drahú techniku mi nedajú, aby som šiel do občianskej vojny a hľadal v nej deti, čo niečo videli, zažili, malých utrápených princov. Shakespeare má taký verš: „My sme z tej istej látky utkaní, ako sú aj naše sny.“ A tak sa stalo, že ako som chodil po Slovensku a rozprával som kde komu na počkanie, že chcem takýto film nakrútiť, stretol som pre mňa dovtedy neznámeho človeka (Ivan Mrázik, vtedajší primátor Piešťan). Ten si ma vypočul, siahol do zásuvky svojho pracovného stola a vytiahol odtiaľ bielu obálku. Podal mi ju so slovami: Pán Háber, nakrúťte svoj film! Daroval mi v tej obálke dvadsať tisíc nemeckých mariek! Úžasný dar od neznámeho človeka by mal dnes hodnotu možno päťdesiat — šesťdesiat tisíc eur! Mohol som si objednať televíznu techniku, vtedy najlepšieho slovenského kameramana (už zosnulého) Pavla Horečného, režiséra Pavla Vargu a spolu s vtedajšou predsedníčkou Slovensko — chorvátskej spoločnosti Oľgou Peruško a technikom záznamu Vincom Končalom sme sa vybrali do vojnou zmietaného Chorvátska. Ešte mi chýbal hlavný predstaviteľ filmu — postava maliara Exupéryho. Navštívil som majstra Jozefa Krónera v jeho byte na Palisádoch v Bratislave, aby šiel s nami. Ten mi však povedal: Stanko, ja som už na také dobrodružstvo starý. Nevedel som, čo si počať? Nakoniec sa mi podarilo presvedčiť akademického maliara Milana Vavra. Majster Vavro mal už vtedy takmer šesťdesiat rokov. A ja som bol také dvadsaťšesť ročné chlapčisko. Veľmi si vážim, že ponuku prijal. Nakrútili sme protivojnový poetický film o deťoch v občianskej vojne Tisíc malých princov. Dávali ho opakovane na zanikajúcom federálnom televíznom okruhu F1 z Prahy. Ľudia pri ňom plakali. Dnes je ho možné vidieť na jednom portály (youtube). Boli v ňom výpovede detí a moje verše. Počas našej cesty nás raz ostreľovali ostreľovači. Paľo Horečný kričal: Chráňte kameru! A my sme utekali. Veď keby nás zastrelili, nepomohlo by nám, že máme kameru celú, ale film sme nakrútili. Bol to náš príspevok pri delení spoločného štátu, aby sa nič podobné na Slovensku a v Česku neudialo. A rozdelili sme sa v histórii nevídaným spôsobom bez jediného výstrelu, čo je v dejinách ľudstva jedinečný jav! Samozrejme, bolo viac filmov. Trebárs aj film Vojak bez zbrane, ktorý ako režisér pripravil môj starší syn Ján Peter Háber pre Slovenskú televíziu o Slovenskom národnom povstaní (premiéra v STV 28. 8. 2012) podľa môjho námetu o jedinom vojenskom fotografovi SNP JUDr. Ivanovi Antonovi Székelym, ale pri realizácii filmu nám o život nešlo ako pri filme Tisíc malých princov.“
Kto je podľa vás najtalentovanejší vo vašom okolí?
„Jednoznačne moja manželka. Slovenské ženy sú jedinečné matky a osobnosti. Dokážu obetovať celý svoj osud, všetky svoje ambície pre pokoj rodiny a šťastie svojich detí. Sú to výnimočné obety, ktoré v našej spoločnosti berieme ako samozrejmosť, ale také samozrejmé to nie je. Preto sa snažím mojej manželke málinko vrátiť jej obetu tým, že vyberám z jej starších výtvarných dielok momentky, ktoré niekedy uplatňujem ako ilustrácie k mojim knihám. Najmä k básnickým zbierkam. Viem, že jej tým nevrátim všetku jej úžasnú lásku a sebaobetu, a ona o to ani nestojí. Niekedy sa aj necíti dobre, lebo sú to jej staré diela a dnes, keby mohla rozvíjať vlastné umelecké talenty, bola by niekde inde, lenže ona všetko obetovala blahu rodiny. A to nie preto, aby to niekto niekedy ocenil, ale z lásky preto, že to tak bolo potrebné urobiť.“
O kom by sme mali písať?
„To skutočne neviem. Informácií a ľudí v tomto svete je neustále veľmi veľa. Mňa osobne nadchýnajú osobnosti, o ktorých stále nevieme, nevážime si ich, nepoznáme ich, a pritom dokázali vo svojej dobe výnimočné veci. Okrem anonymných nádherných slovenských mamičiek plných lásky a schopnosti obetovať sa, okrem dodnes mnohých neznámych osobností z radov svätcov, ktorí priniesli pre Boha, pre vieru, pre ľudí aj najväčšiu obetu svoj život, je to aj celý rad skromných ľudí, ktorí sa nereklamujú, ale svojimi dielami udivujú náš terajší svet. Trebárs Slovensko je dnes automobilová veľmoc. Vyrábame najviac áut ročne na hlavu obyvateľa na svete. A nevieme ani to, kto a kedy a kde vyrobil prvé auto na Slovensku. Bol to zámočník z obce Psiare pán Michal Majer v roku 1913. Plne funkčné osobné auto dostalo meno drndička a jazdilo do 50-tych rokov minulého storočia. Alebo Ing. arch. Milan Beláček pätnásť rokov (sic!) sníval o stavbe mosta cez rieku Moravu v Devínskej Novej Vsi, až sa mu v roku 2012 podarilo vo veku 57 rokov tento sen realizovať a vznikol cyklomost Slobody ako jedinečná stavba podľa svetových merítok a chodia sa naň pozerať turisti z celého sveta! Podobný zavesený most oceľovej konštrukcie nájdeme v Londýne a to Most Milénia, ktorý má 333 metrov. Devínsko novomestský most má 525 metrov. Most v Londýne stál osemkrát viac, čo sa premietlo na meter štvorcový v náraste ceny až o štrnásťkrát viac ako v Devínskej Novej Vsi. Pritom Most Slobody je jedinečná bioarchitektúra, keďže tvar mosta a jeho technické riešenia odpozoroval Ing. arch. Milan Beláček z prírody. Vlastne je to list trávy. Nehovoriac o všetkých jedinečnostiach pri jeho stavbe, keďže na rakúskej strane bolo obyvateľstvo proti výstavbe mosta a stavbári museli splniť množstvo komplikovaných environmentálnych podmienok. Prípadne vieme niečo o tom, že prvý podzemný dopravný systém prepravy ľudí známy pod názvom metro na celom svete vznikol ako prvý v dejinách ľudstva podľa zistení francúzskeho vedeckého časopisu o archeológii na Slovensku v Holíči? A to už v 18. storočí! Teda sto rokov pred oficiálne známym najstaršom metre na svete v Londýne. V Holíči sto rokov predtým rozvážali v podzemných chodbách na bričke ťahanom koňmi ľudí do práce na holíčskom zámku na službu do obranných kazemát. Dnes je sprístupnených vyše tisíc metrov týchto chodieb, ale podzemný systém je oveľa širší a zložitejší. Predpokladá sa, že viedol aj do centra Holíča, či možno až do Kopčian. Prípadne prečo nik Slovákom nehovorí o tom, že šatka zo 6. zastavenia Ježiša Krista na Krížovej ceste, kde pri jeho umučení podala Veronika Ježišovi pod krížom šatku, a on si do nej utrel krvavú tvár, je od roku 1483 v kostole sv. Benedikta a Panny Márie v Hronskom Beňadiku uložená v Kaplnke Kristovej krvi, kde sa dejú pri modlitbách ťažko chorých pacientov zázraky náhleho uzdravenia? Celý mediálny svet s napätím sleduje výskumy odborníkov plachty, do ktorej malo byť zavinuté telo Ježiša Krista známej pod názvom Turínske plátno. A my na Slovensku máme kúsok šatky, do ktorej si mal utrieť pod krížom tvár od roku 1483, kedy šatku dostal vtedajší kráľ Matej Korvín do daru z vatikánskych archívov od vtedajšieho svätého otca Pavla II., pričom o tom Slováci vo všeobecnosti nevieme? Prípadne, raz som šiel po obci Zohor. A po ulici šiel na bicykli tamojší najstarší občan vtedy 94-ročný pán Vendelín Fumač. Tak som sa mu prihovoril, kam ide? A pán Fumač ma odpoveďou úplne odrovnal: „Idem do roboty,“ čudoval sa, že čo sa čudujem…“
Čo je vaším zmyslom života?
„Bez písania si neviem predstaviť život. Lenže najmä si neviem predstaviť môj život bez viery. Keby som nemal vieru, nemalo by moje snaženie žiaden zmysel. Kedysi nám zomieralo naše dieťa. Lekári nám povedali, aby sme sa s ním rozlúčili, že to je už prakticky klinická smrť, lebo došlo k odumretiu mozgových centier. Odmietol som sa zmieriť s touto predstavou. Šiel som do rozsiahlej stavby chrámu sv. Alžbety v Košiciach. Tam som si kľakol za vstupné dvere ako nehodný hriešnik a prosil som Boha Otca o život dieťaťa. Nebolo odtiaľ vidno na oltár. Ako som kľačal, som mimovoľne zdvihol od dlážky zrak a hmota medzi mnou a oltárom náhle zmizla. Zrazu som jasne videl oltár. Šlo z neho obrovské svetlo v silnom lúči. Ten lúč ma prepichol v hrudi. Cítil som neznesiteľnú fyzickú bolesť akoby ma prebodol ostrý meč, či kopija. Nevedel som, čo to znamená? Bolesť bola strašná, ale čo bolo zvláštne, pritom bola aj krásna. V mihu som pochopil, že naše dieťa bude žiť! Nevedel som však, či ja sám nemám infarkt, prečo cítim takú hroznú bolesť. A vtedy som pocítil pohyb rukou na mojich ramenách. Obzrel som sa za seba. Nik tam nebol. Neviditeľná ruka mi akoby sňala z ramien ťažký kríž, s ktorým som do chrámu vstúpil. Bál som sa, či o tom môžem niekomu povedať? Mal som dvadsať rokov. Bol som poslucháč vysokej vojenskej leteckej školy v Košiciach odbornosťou vojenský nadzvukový stíhací pilot, práve vtedy dlhodobo liečený po ťažkej havárii (roku 1984). Písal sa rok 1986 a svadbu sme mali potajme v kostole, lebo za socializmu som oficiálne do kostola chodiť nemohol a rovnako potajme sme mali dieťa krstené. Šiel som preto za kňazom, ktorý nás sobášil a dieťa krstil. Povedal som mu, čo sa mi stalo. Vdp. Tomáš Čap mi vysvetlil, že je to vzácna Božia milosť: „Stanko, rímsko — katolícka cirkev tieto stavy pozná. Dostanú sa jednému z desať, možno z dvadsať miliónov ľudí. Je to priame spojenie s Bohom. Ak veríš, že tvoj syn bude žiť, tak bude žiť.“ Povedali nám, že zomiera, potom nám ho však zrazu dali domov. Nevedel sa pohnúť, ani očkom, či ústami, mal obrnu tela. A onedlho začal chodiť a rozprávať. Dva roky som ho učil bicyklovať. Držal som mu nohy na pedáloch a rukami som mu nimi krútil. Manželka bola na okne nášho podnájmu v Petržalke a my dvaja sme chodili po dvore. Plakala a volala na mňa, nech ho netrápim, že to nevadí, ak nebude vedieť bicyklovať. Hlavné je, že žije. Nie, nevzdali sme to. Naučili sme ho bicyklovať, plávať, hrať futbal, ping — pong, tenis, všetko ako zdravé dieťa. Keď mal desať rokov, boli sme pred lekárskou komisiou. Syn čakal na chodbe. Predseda komisie mal stohy vyšetrení pred sebou. Pozrel sa na mňa a povedal: Dieťa máte trvalo umiestnené v ústave? Pokrútil som hlavou: Nie, máme ho doma. On na to: Pohybuje sa však pomocou invalidných pomôcok, vozík, možno aj barle? Pokrútil som hlavou: Nie, chodí po svojich. Lekár na to: Ale chodí do osobitnej školy, veď tam došlo k odumretiu častí mozgu? Pokrútil som hlavou: Nie, chodí do normálnej školy. On na to: A keď sa mu aj podarí, tak tú trojku zo školy donesie? Pokrútil som hlavou: Nie, nikdy ešte trojku nepriniesol, je čistý jednotkár. Lekár sa začudoval: Zavolajte ho dnu! Syn vošiel. Predseda lekárskej komisie sa ho spýtal: Čím chceš byť, až vyrastieš? Syn mu v desiatich rokoch sofistikovane odpovedal: Minule sme v škole mali kresliť, čím by sme chceli byť a ja som nakreslil archeológa. Predseda lekárov v úžase vydýchol a povedal mi: Za štyridsať rokov mojej posudkovej lekárskej praxe som dieťa s týmito diagnózami nevidel v takomto stave! Nuž skrátim to, skončil vysokú školu na červený diplom, pritom šiel na trojmesačný pobyt na univerzitu do Fínska, kde si ho tak tamojší profesori obľúbili, že si ho tam nechali na celý rok.“
(Pokračovanie v budúcnosti)
(alb)

3 thoughts on “KĽÚČ OD Stanislava Hábera: Modlitba je ako sneh — prikryje veľa hriechov

  1. Veľmi pekne a od srdca napísané. Spomínam si s úsmevom, ako som kuriózne spoznala a zoznámila sa s p.Stanislavom Háberom pred rokmi v Topoľčanoch. Písal články o Jožovi Rážovi po havárii, ktoré som vždy nedočkavo čítala, nakoľko Elán a Jožo je moja srdcovka. Cestou do auta som p.Háberovi v rýchlosti odrecitovala moju báseň a vyznala sa,ako rada mám poéziu a čo je mojim snom. Daroval mi vtedy svoju zboerku básni s venovaním. Neskôr som mala uverejnené moje básne v časopise Slovenská republika. p.Stanislav Háber je pre mňa veľký vzor a človek, ktorého obdivuje a pre jeho názory si ho vážim. Myslím si, že ocenenie za jeho životnú tvorbu by si isto zaslúžil napr.v Kryštálovom krídle. Želám mu pevné zdravie a ešte veľa tvorivej inšpirácie.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *