Ak nie je priamo kráľom slovenského hororu, tak rozhodne je jeho mocným „mafiánskym“ bossom, držiteľom viacerých ocenení z hororových festivalov. Napísal napríklad Krajinu kanibalov a v marci mu vyjde horor Na Dušičky zomrieš. V netradičnom rozhovore pre časopis KĽÚČ OD… prezradil aj to, že písať zvykne aj na záchode, najhorším vynálezom sú podľa neho peniaze, a v pustatine by neprežil. Len by si ľahol a umrel. Aké ďalšie zaujímavosti, o ktorých sme zatiaľ nevedeli, nám prezradil MARK E. POCHA?
,,Človek nevládze zatínať zuby a premáhať sa donekonečna. Nečudo, že máme toľko samovrážd.“ MARK E. POCHA
Čo je najkrajšia vec, ktorá sa vám v živote podarila?
Moje dve dcéry. Nikdy som sa na ničom úžasnejšom nepodieľal.
Čo najradšej robíte vo voľnom čase?
Ten, žiaľ, nemám, keďže moju myseľ sústavne čosi zamestnáva. Bolo by dobré trochu ju vypnúť, ale to je už daň, ktorá sa platí za to, keď sa človek narodí s chorobným nutkaním pohrávať sa s myšlienkami a vykonávať takto tvorivú činnosť.
Kde pracujete?
Všade, kde sa dá. Väčšinou pri notebooku za písacím stolom. Ale niekedy, keď ma prepadne inšpirácia, si zapisujem texty aj na záchode. Možno preto niektorí hovoria mojim knihám „záchodové čítanie“…
Aký nápad, ktorý vzišiel z vašej hlavy, sa podarilo úspešne zrealizovať?
Všetky moje doterajšie romány, teda Krajina kanibalov, Kontakt a čoskoro aj knižný slasher Na Dušičky zomrieš, ktorý vyjde v marci.
Čo je vaším zmyslom života?
Splniť si povinnosť, kvôli ktorej som na tejto Zemi.
Aká je ústredná myšlienka, ktorou momentálne žijete?
Vykonať, čo treba vykonať; tak, aby to bolo vykonané najlepšie, ako sa len dá.
Čo je podľa vás najdôležitejší vynález ľudstva?
Veľmi na prospešnosť vynálezov neverím, z rozličných dôvodov, ale viem naisto, že najhorším vynálezom boli peniaze. Odvtedy to s ľudstvom ide len dolu vodou!
Ak raz o vás bude napísaná kniha, aký názov by bol momentálne najvýstižnejší?
Muž so začarovaným kaštieľom v hlave.
Aký je váš najobľúbenejší film, seriál, kniha, pieseň?
Tie rebríčky sa mi priebežne menia, ale skúsim spontánne tresnúť: Evil Dead 2/Bad Taste, Battlestar Galactica, Na ceste, Dragula alebo Smells Like Teen Spirit, hoci už dávno stratilo svoj pôvodný význam.
Čo ešte túžite vo svojom živote zažiť, alebo dokázať?
Na štrukturálnej úrovni zažije človek zhruba do štyridsiatky všetko. V konkrétnostiach sa môžeme líšiť, napr. nikdy som sa neplavil v zaoceánskej lodi; ale všetci poznáme pocity ako šťastie, radosť, zármutok, úzkosť… Takže čo ešte zažiť? Asi už len život sám. Alebo to, čo z neho ostáva.
Veríte v budúci život?
Záleží od vnútorného rozpoloženia, takže niekedy áno a potom zasa nie. Verím však v nepochopiteľnú jednotu Všehomíra, nech už to znamená čokoľvek.
Cítili ste už vo svojom živote beznádej a zúfalstvo? Čo ste urobili, aby ste to zahnali?
Určite, ako každý. A pre moje literárne postavy sú to základné emócie. Zahnať ich je veľmi ťažké… Človek nevládze zatínať zuby a premáhať sa donekonečna. Nečudo, že máme toľko samovrážd.
Aké je vaše motto a prečo?
Kedysi som ich mal niekoľko, no postupne zovšedneli a vyprchali. Ale nedávno som počul jednoduché a zároveň pravdivé motivačné vyjadrenie trénera a bojovníka Ilju Škondriča, že človek má byť najsilnejší vtedy, keď je v živote najhoršie. Znie to prosto, ale je to svätá pravda.
Dokázali by ste prežiť mesiac v pustatine? Aké by to pre vás bolo?
Určite nie. Pravdepodobne by som si iba ľahol a zomrel. Na boj o prežitie som príliš lenivý, a tukové zásoby nevydržia večne.
Čo vám na sebe najviac prekáža?
To je ale zákerná otázka! Keď poviem, že nič, budem pôsobiť nafúkane? (smiech)
Mišo Albert, foto archív Marka E. Pochu