Hoci vláda stratila dôveru Národnej rady (NR) SR a keďže sme parlamentná demokracia, kde je NR SR nadriadená vláde, tak by mali byť rýchlo predčasné voľby. Nestalo sa tak. Prezidentka Čaputová jej dala takú moc, akú už dávno nemala. A paradoxne vtedy, keď už za ňou nie je dostatok poslancov. Aj o tom hovorí poslanec NR SR Dušan Jarjabek, s ktorým sa rozprával Michal Albert aj o kultúre a kultúrnosti.
Teraz v parlamente ste napríklad riešili aj veci týkajúce sa evidencie vozidiel, alebo veci týkajúce sa ministerstva vnútra, že
vyšší policajní funkcionári by mali mať odmeny, atď. Ale na druhej strane bezpečnosť je čoraz v horšom stave, aj teraz za ostatné
obdobie nejaké tri ženy sa stratili v Bratislave. Kedy politici, či už vládni, alebo ktokoľvek, začnú viacej dbať na to, aby tí policajti
boli buď sťahovaní z tých kancelárií do tej mravenčej roboty, na tú ulicu, alebo čo sa musí ešte stať, aby sa začali ľudia cítiť bezpečne?
Sme v paradoxne zlej situácii, celá opozícia v parlamente. My sme a všetci sme v podstate pod vládou, ktorá nemá mandát. Povedzme si to veľmi otvorene, ona nemá mandát. Nemá mandát ani z toho dôvodu, že nie je krytá poslancami, tak, ako bola krytá poslancami pred voľbami, lebo všetky tie strany sa rozdelili a delia sa stále. Či je to Budaj, či je to pán Kollár, či je to nejaká Modrá koalícia, kde teda koketujú mnohí poslanci s ňou. Čiže dnes už ten parlament je úplne iným parlamentom, ako bol po voľbách. Pochopiteľne, je logicky najvyšší čas, aby teda boli nové voľby. Vieme, ako to dopadlo a paradoxne, dnes tá vláda, ktorá nám vládne, má väčší mandát od pani prezidentky, ako tá vláda, ktorá by bola predtým, ako by bola odvolaná. My dnes nemáme šancu, zo zákona, túto vládu nejakým spôsobom odvolať. Žiadneho ministra nemáme právo odvolať, hoci sú to všetko ministri v demisii, ale to proste tak nie je, jednoducho, lebo tá situácia je úplne iná, ktorá je pre nás nesmierne nevýhodná. A teda nielen pre nás, ale aj pre občanov Slovenskej republiky, preto, lebo táto vláda, hoci teda nemôže predkladať návrhy zákonov, robia to za ňu poslanci, ktorí zneužívajú tú situáciu a predkladajú vlastne návrhy zákonov za rezorty. Viď napríklad, teraz mi napadá, nový zákon o RTVS, alebo rušenie koncesionárskych poplatkov, keď už hovoríme o médiách. To sú všetko návrhy zákonov, kde by mali príslušné ministerstvá dávať nejaké stanovisko. Tie stanoviská neexistujú, ide to na hulváta všetko do parlamentu. No a veľmi ťažko sa s tým niečo robí. No a k tomuto ešte keď, ako ste teda správne povedali, je to zosilňovanie tých rezortov obrany a vnútra, kde my absolútne netušíme niektoré veci, ktoré sa tam dejú, no a všetko to smeruje k tomu pritvrdeniu toho spoločenského nejakého pôsobenia poslancov, ktorí sú vo vládnej koalícii, nakoniec to Matovič povedal veľmi jednoznačne, keď v jednom rozhovore povedal, že my sa nechystáme nikam odísť, my tu budeme naveky. Ja sa skutočne týchto srandičiek obávam, lebo stačí, aby boli vyhlásené iné mimoriadne stavy v tejto republike a budeme sa baviť o tom, či vôbec tie voľby sú aktuálne, alebo nie sú aktuálne. Tohto sa ja nesmierne obávam aj v súvislosti s tou celosvetovou spoločenskou a teda hlavne vojensko-spoločenskou situáciou. Vojna s Ukrajinou a všetci to teda vieme, táto nešťastná vojna, kde sa stále viacej hovorí o vojne a stále menej o mieri.
Veľmi ma zaujíma ako je to možné, že keď sa zostavuje vláda, tak to ministerstvo kultúry, tak každý ho zoberie, len keď už nie je nič
iné, do počtu, aby sa nepovedalo, alebo, keď už si máme teda naplniť nejaký rezort, tak už zoberieme aj tú kultúru. Že je na poslednom mieste a práve v dnešnej dobe, keď sa často ukazuje tá nekultúrnosť a aj v tej bezpečnosti v konečnom dôsledku, tak nemalo by sa viacej dbať práve na toto? Nehovoriac teda o vzdelávaní ľudí, lebo však to tiež súvisí potom s kultúrou.
Určite tušíte, čo vám poviem. Kultúra sa berie špeciálne v tomto volebnom období ako nutné zlo. Padajú nám kultúrne inštitúcie,
a čo je teda zlé, tie inštitúcie, ktoré roky fungovali a ktoré boli zavedené, ja neviem, poviem to na príklade, bola tu a je stále veľká snaha ministerstva kultúry o zrušenie fondov literárno-hudobného či výtvarného, to sú všetko priezračné veci, ktoré pritom verejnosť vôbec nevie, akú úlohu tieto fondy majú a nevedia to ani umelci, ktorí sú priamo pod týmito fondami a ktorí mohli tieto fondy využívať. Bohužiaľ takéto veci sa v tejto chvíli zanedbali a zanedbávajú stále, lebo neexistuje v tejto chvíli ani nejaká vysvetľovacia činnosť ministerstva kultúry, ale, práve naopak, aby týmto umelcom jednoznačne povedali, čo je úlohou týchto fondov. Nehovoriac o Slovenskom národnom divadle, konkrétne o opere, kde je teda ten marazmus nevídaný, kde sa absolútne stratila kontinuita na to, čo všetko opera Slovenského národného divadla dokázala, o činohre nebudem hovoriť, posledný prúser s kocúrkovom, aj mediálny, hovorí o mnohých veciach, dokonca vyjadrenie jednej herečky, ako sa hanbí, že je členkou Slovenského národného divadla, to tu nikdy nebolo. O balete taktiež nebudem hovoriť. Vôbec o poslaní Slovenského národného divadla. Nikde ani slovo po sto rokoch sme sa dočkali toho, že Slovenské národné divadlo je jednoducho spoločensky spochybňované. Ako keby strácalo zmysel v tom kultúrno-spoločenskom dianí, pritom podobné divadlá, ktoré síce nie sú národné, ale ktoré sú v rámci kraja, tiež pod ministerstvom kultúry – Banská Bystrica a Košice, tieto problémy nemajú. Treba sa vrátiť k tomu normálnemu. Ministerstvo kultúry znova musí objaviť svojho ministra kultúry, preto, lebo táto pani ministerka kultúry ako keby neexistovala. A neviem, či vôbec predtým, ako sa vôbec stala ministerkou kultúry bola niekedy v divadle, na výstave, na koncerte, vo filharmónii, proste je to človek, ktorý určite mnohé veci by aj chcel, ale nevie. Preto, lebo v tomto prostredí nikdy nežila, nikdy sa tým nezaoberala a dostala to ako stranícku úlohu preto, lebo sa nedostala na kandidátku strany OĽaNO, to je celé.
Neviem, či ste boli na Bedároch.
Na Novej scéne?
Áno.
Bedárov som videl, áno.
Bolo to naozaj úchvatné predstavenie, aj pre mňa, ja som milovník tohto diela a vidieť to takto herecky, teda muzikálovo spracované, to bolo niečo úžasné. Ale bol som tam s jedným človekom, ktorý mi potom povedal, že on vôbec neriešil nejaké zamyslenie sa nad tým, že čo to všetko znamená ten príbeh, on riešil len ten povrch. Len to, ako to pekne zaspieval, ako sa to naučil. O čom to svedčí? Viem, že to nie je vzorka, jeden človek, ale…
Svedčí to trošku o tej povrchnosti. O tom, ako málo čítame, o tom, ako málo poznáme príbeh Jeana Valjeana v podaní napríklad Jeana Gabena, ten starý, klasický famózny film, ktorému sa ťažko v rámci tej filmovej tvorby, aj tie pokusy, ktoré boli, vyrovná. Vrátim sa k Novej scéne. Nová scéna je divadlo, ktoré funguje. Dlhodobo funguje. A dokonca je tam z hľadiska tej histórie, toho historického kontextu aj pokračovanie muzikálového typu, hoci tá opereta tam chýba, ktorá bola tiež hybnou silou tohto divadla. Ja som zhodou okolností napísal knižku prečo chýba, kto zapríčinil to, že chýba, akým spoločenským spôsobom sa toto divadlo zrušilo, bol som pyšný na to, že som mohol skoro 4 roky byť na čele tohto divadla ako riaditeľ a som pyšný aj na to všetko, čo sa na tej Novej scéne deje. Je to jedno neuveriteľné divadlo, ktoré aj v tejto dobe pocovidovej má neuveriteľné úspechy, riaditeľka Fašiangová patrí asi k najlepším riaditeľkám tohto divadla, určite, lebo ona nemala jediný dramaturgický prúser, nemala jediný dramaturgický omyl v rámci tohto divadla a všetky predstavenia sú vypredané. Na rozdiel napríklad od Slovenského národného divadla, ktoré bolo vypredané, bolo v tejto etape vývojovej kdesi na vrchole, dnes, bohužiaľ sa ako dotýka toho spodku. A s tým treba niečo spraviť. Čiže tak, ako sa to robí na Novej scéne, ako to robí manažment na Novej scéne, takým nejakým spôsobom by malo byť manažované aj Slovenské
národné divadlo. Okrem toho preto, lebo ono sa to nezdá, ale to je dvojžánrové divadlo, Nová scéna, veľmi ťažko takýmto spôsobom riadené a teda klobúk dole, proste existuje tam aj činohra, aj muzikál. A to sú veľmi náročné veci, ktoré sa dajú dajú dať dokopy veľmi ťažko a veľmi zložito, pretože tí súievajúci herci musia vedieť spievať, tancovať, hrať, samozrejme, hovoriť texty, ovládať činohru, samozrejme ovládnuť aj muzikál a tú čiohernú časť v tomto hudobnom žánri. Čiže Nová scéna je také svetielko nádeje v rámci tohto kultúrno-spoločenského dienaia na Slovensku, v Bratislave, je to divadlo, ktoré patrí pod ministerstvo kultúry a to ministerstvo kultúry v tejto chvíli ani nevie, čo má.
Ďakujeme pekne a nech sa vám darí.
Ďakujem pekne aj ja všetkým vaším čitateľom. Už skutočne nech si vypočujú aj tie dobré správy. Všetko dobré, veľa šťastia.
Michal Albert, foto autor