Stojíme a namietame, že urobiť lepší systém nejde, namiesto toho, aby sme si uvedomili, že v nás miliónoch je taká sila, že mocní sa jej boja. Radšej budeme poslúchať ich hry, ich kľučkovanie. Už sa im zrazu názor ľudí za volebnou plentou nehodí, tak budú od účasti teraz odhovárať. A mnohí uveria a nechajú sa odradiť. A nielen teraz. Ale aj od väčšej angažovanosti a organizovanosti. Spíme a mocným to vyhovuje. Dokonca si vďaka nášmu spánku možno myslia, že tento režim, ktorý nás ničí a gniavi, nám vyhovuje, keďže sa nebránime a poslušne to znášame. Veď oni si oprávnene môžu myslieť, že sme masochisti. Okradli nás, zdrvili a my im za to vlastne sme ešte aj vďační… Vďační tým, že nekladieme odpor. To, že si individuálne pošomreme, to ich netrápi. To nemení tento zabehnutý kapitalizmus barbarského typu, ktorý nám zjavne škodí. Ale my máme Štokholmský syndróm zrejme, to je stav, keď sa väznený stotožní so svojim väzniteľom. Alebo ich už prestaneme na slovo poslúchať a ukážeme, že sa nám to nepáči? Uvedomíme si, že v mase je tá sila, ktorej sa oni boja a reálne tá masa má moc zmeniť ich kradnutie a naše živorenie a gniavenie našej dôstojnosti? Že len masa zastaví ich posadnutosť obetami v ich chráme zisku, ktorý je pre nich nadovšetko a my sme len tie obete (obety), ktoré tejto mamone obetujú? Alebo aj pre nás je zdanlivá vidina krásy nakupovania nezmyselností a konzumu viac ako život samotný? Lebo masa zatiaľ ukazuje, že je neprebudená a ani prebudená nechce byť. Ale chce naivne veriť v dobro kapitalizmu, ktorému ide len a len o zisk a nie o ľudí.
Michal Albert