Bývalá významná herečka bratislavského divadla Stoka je v súčasnosti speváčkou a textárkou kapely Živé kvety. Práve s nimi zavítala na koncert do banskobystrického Klubu 77. Po večernom hudobnom maratóne časopisu KĽÚČ OD… prezradila, aký má recept proti kreatívne neplodnému obdobiu.
Sestra scenáristky Zuzany Piussi koncertovanie v tomto banskobystrickom klube zbožňuje. „Do sedemdesiat sedmičky chodievame už tradične a máme to tu veľmi radi. Opäť bola perfektná atmosféra. Je to klub, ktorý navštevujeme tradične už veľa rokov, už desaťročie, možno aj viacej. Bolo perfektne,“ priznáva frontmanka skupiny Živé kvety, ktorou sa jej splnil jej veľký detský sen. „Od 14 rokov som chcela mať kapelu. Keď si to tak spočítam, teraz mám 46 rokov, tak sa mi to asi podarilo. Takže ja som šťastný človek,“ neskrývala veľké nadšenie.
Zmyslom je tvorba
Zmyslom života absolventky scenáristiky na bratislavskej Vysokej škole múzických umení je tvorenie. „Myslím si, že najkrajší život je, keď človek tvorí. Keď je iba konzument, tak je to veľmi stereotypné. A niekedy aj také smutné a veľmi oklieštené,“ netají bývalá herečka, ktorá účinkovala v 18 inscenáciách. „Ale je skvelé, keď človek je v tom procese tvorby, ktorá sa ani nedá robiť permanentne, ale je potrebné na ňu čakať – ako na spásu.“ Lucia Piussi je presvedčená, že keď táto spása príde, nesmieme ju pustiť z rúk. Ľuďom však hľadanie tejto nirvány odporúča, pretože im otvorí nové dimenzie. „A keď tou tvorbou človek žije, či už robí pesničky, alebo píše, alebo sa len niečo snaží zaznamenávať, ale robí to autenticky, robí to naozaj pre seba a pre ten moment, tak sa mu otvorí akýsi poklop na hlave a svet sa mu veľmi rozšíri.“
Kreatívna temnota
Účinkujúca v inscenáciách ako Z diaľky, Prepad (Estráda) či Dno (Óda na McWorld), ktorá k väčšine z 18 inscenácií prispela aj autorsky, má jednoznačný recept na dobu kreatívneho temna. „Toto poznám permanentne. Obdobia, keď človek nie je nakopnutý, sú ako keby najčastejšie. Je potrebné prežiť to, rozdýchať, nesmiete to vzdať, musíte stále čakať, že tá mucha priletí a sadne si na vás. A keď sadne, vtedy ju chytiť,“ apeluje na ľudí Piussi, ale dvíha varovný prst, že niekedy nestačí len nehybne stáť. „Treba ísť aj v ústrety, stále to pokúšať, tvorba je aj veľký boj. Ale čím človek ide ďalej, tým viacej vecí spraví a vie, že ten stav príde. A samotná tvorba je vlastne záchrana,“ uzavrela Lucia Piussi.
(alb), foto autor