Ľudia za ním chodili so slzami v očiach, keď si spomenuli, ako dostali od štátu prvý byt s kúpeľňou a záchodom, spomína Jozef Hrdlička a posiela touto výpoveďou silnú pomyslenú ranu pre predsedu Národnej rady SR. Bytová výstavba, to je niečo, o čom rád pred voľbami rozprával Boris Kollár. Sľuboval množstvo nájomných bytov. Pravdou síce je, že už sa schválil zákon o nájomnom bývaní, ale faktom je, že nestojí jediný nový byt. V relácii Za rohom sme sa s predsedom Komunistickej strany Slovenska (KSS) rozprávali, aké veľké množstvá bytov sa postavili za komunistov. Pred socializmom mnohí ľudia žili aj bez toaliet a tečúcej vody. Prinášame vám prepis ďalšej časť relácie Za rohom, tentokrát sme sa s predsedom KSS Jozefom Hrdličkom rozprávali o výstavbe a o bývaní.
Nedeľa, 31. január 2021, dobrý deň, milí priatelia, milí poslucháči, máme tu už štvrté vydanie relácie Za rohom, od mikrofónu vás víta a bude reláciou sprevádzať Michal Albert a budeme sa dnes rozprávať, tak, ako vždy v našej relácii so stálym hosťom, predsedom Komunistickej strany Slovenska Jozefom Hrdličkom, ktorého tiež vítam.
Pekné nedeľné popoludnie všetkým poslucháčom, ale tak isto srdečne pozdravujem aj teba, Michal.
Tak na úvod len tak rýchlo, ako sa ti darí? Ako sa darí možno aj ďalším kolegom, s ktorými spolupracuješ v tomto ťažkom období?
Áno, ako si povedal, ťažké obdobie, myslím si, že môj život, ako aj život mojich blízkych, či už rodinných príslušníkov, alebo kolegov, priateľov, je taký istý, ako všetkých občanov na Slovensku, možno aj v Európe. Proste zápasíme s ochorením koronavírusu a tak isto s tými opatreniami, ktoré sú zavádzané a že ten náš život je, samozrejme, značne obmedzený, ale nedá sa nič robiť, musíme fungovať a veríme i dúfame, že už čoskoro sa nám podarí s touto problematikou v spoločnosti úspešne popasovať.
Budeme si držať palce a tlačiť nejako ten čas a tie dni v kalendári, aby čo najrýchlejšie sa teda posúvali. A nech je tu už jar a leto. Každopádne, dnes sa budeme rozprávať o oblasti výstavby, či už bytov, alebo rôznych športovísk, rôznych zariadení na oddych, ako kín a podobne, ako sa to dialo v minulosti, teda v období socializmu a budeme to aj porovnávať so súčasnosťou. Na koľko štát dokáže aj teraz plniť tie svoje určité poslania a úlohy, ktoré má. Ja by som začal citáciou z knihy Karola Ondriaša Zamatová revolúcia, je to citácia zo strany 82, veľmi zaujímavá kniha, „Nejakým záhadným spôsobom sa ponovembrovým hrdinom podarilo zlikvidovať výstavbu bytov na Slovensku. Predpokladám, že museli chodiť na odborné školenia, aby to zvládli. Komunisti boli schopní zabezpečiť výstavbu 15-tisíc bytov ročne už v roku 1950, keď sa obnovovalo vojnou zničené hospodárstvo. Kapitalistické vlády v rokoch 1995-1998 vedeli zabezpečiť výstavbu len 6 až 8-tisíc bytov. A pritom mali k dispozícii neporovnateľne výkonnejšiu technológiu. Ako vidieť z obrázka 16 výstavbu bytov vrátili o 50 rokov dozadu. Pred rok 1950.“ Takže toto bol citát z tej spomenutej knihy, čo by sa možno dalo k nemu povedať? A možno aj taká tvoja prvá reakcia na túto tému, ktorú budeme dnes rozoberať.
Áno, Michal, ďakujem pekne za slovo. K tomu citátu, doktora Ondriaša môžem len povedať, že je to absolútne aj keď tvrdý, ale výstižný citát. Ale, ak mi dovolíš, a rovnako tak, ak mi dovolia poslucháči, kým sa teda aj ja začnem nejakým spôsobom vyjadrovať k tejto téme výstavby bytov, tak by som na úvod pociťoval potrebu povedať pár viet, a to asi v tom zmysle, že po minulej relácii, ktorú sme spoločne mali, kde sme sa venovali otázkam zdravia, predtým, myslím, že to bolo otázkam práce, pracovných príležitostí, tak po tej minulej relácii som dostal dva také maily, ktoré boli síce na jednej strane veľmi povzbudivé, teda pre ľavicovú politiku, pre politiku Komunistickej strany Slovenska, ale zároveň boli tam v týchto dvoch mailoch vo vzťahu ku mne uvedené dve také upozornenia, resp. otázniky, že prečo sa neustále aj aj, aj Komunistická strana Slovenska, vraciame do minulosti, tak, ak mi dovolíš Michal ty, aj poslucháči, tak by som pár viet k tomuto chcel povedať. Áno, aj tieto relácie Za rohom v Slobodnom vysielači, ktoré spoločne vysielame, tak, samozrejme, sú smerované aj k tomu, že porovnávame niektoré veci, ktoré tu boli pred rokom 1989 s tým súčasným systémom. A to, čo chcem zdôrazniť, na úvod tej dnešnej relácie, je že v centre mojej pozornosti, alebo pozornosti Komunistickej strany Slovenska v tomto smere nie je v žiadnom prípade žiadna nostalgia, ani nariekanie nad niečím, alebo teda nad tým, čo tu bolo a dnes tu už nie je. Ale aj týmito reláciami, týmito témami, ktoré spoločne, Michal, tu v tejto relácii rozoberáme, je akási snaha o to, aby sme sa pokúsili o objektívne a reálne hodnotenie tej minulosti. A táto snaha je umocňovaná práve faktami a tým, že naozaj od roku 1989 tu dochádza k prekrúcaniu histórie, k jej znehodnocovaniu, dokonca sa klamú súčasné generácie o tej realite, ktorá tu bola do roku 1989. Treba povedať, že tak isto, sme sa bavili v tejto relácii, že ten antikomunizmus bol povýšený na štátnu ideológiu tým, že bol prijatý protikomunistický zákon, teda jeho novela, v minulom roku. Čiže našim cieľom je ani neplakať, ani nie nostalgicky spomínať, ani nič neglorifikovať z toho obdobia do roku 1989, ale spoločne diskutovať a pokúsiť sa hľadať ten objektívny realistický pohľad vo vzťahu k minulosti. No a po ďalšie, vo vzťahu k tomuto chcem povedať, že zároveň keď to porovnávame, tak hovoríme o tom, že to obdobie do roku 1989, teda ten takzvaný socializmus 20. storočia, môžeme vnímať jednoznačne ako inšpiráciu pre riešenie mnohých problémov súčasnosti. Dnes sme už začali túto reláciu opäť tým, že sme si spomenuli na to, že je tu nejaký koronavírus, nejaká korona-kríza, treba povedať, že aj pokiaľ sa podarí tento problém vyriešiť zdravotne, tak sa to neskončí. Proste, treba si uvedomiť, že tá kríza sa len začne. Tie dôsledky tejto pandémie a týchto opatrení, ktoré boli zavádzané, sa v plnej miere prejavia možno sa začnú prejavovať a už sa prejavujú, už mnohí ľudia to pociťujú, ale čím ďalej tým viac sa bude táto kríza prejavovať a spoločnosť bude musieť hľadať riešenia, ako riešiť to, že bude narastať nezamestnanosť, ako riešiť to, že mnohé ľudia dôjdu o nejaké tie skromné finančné úspory a ešte viac sa ich život na dlh bude prehlbovať. A preto teda aj tie otázky a tá problematika toho porovnávania z minulosťou, teda preto zdôrazňujem, že je tu inšpirácia v tom období do roku 1989. Ako likvidovať nezamestnanosť, ako riešiť to, čo je témou dnešnej debaty, dnešnej diskusie, ako riešiť dostupné bývanie pre väčšinu našich spoluobčanov, ako je možné naozaj zabezpečiť dostupné vzdelanie, zdravotníctvo a na solídnej, slušnej, svetovej úrovni, ako je možné riešiť, alebo teda v maximálne možnej miere eliminovať korupciu v spoločnosti a mnohé ďalšie témy. Tak preto, Michal aj ty, aj vážení poslucháči, odpustite mi, že som teda na úvod uviedol týchto pár viet, ale pociťoval som za potrebné, aby sme zdôvodnili, aký význam majú vôbec tieto diskusie.
Áno, bolo to určite dôležité aj toto pripomenúť a zároveň si vlastne aj reagoval na ten prvý citát, ktorým sme si nejako tak priblížili túto tému. Samozrejme, nestihneme všetko možné prebrať, ale aspoň tie také základné veci, ktoré by sa dali nejakým spôsobom rozobrať za tú hodinku. Dobre, že si spomenul aj poslucháčov, lebo som im zabudol povedať, aby, ak majú nejakú otázku, nejakú pripomienku, tak môžu aj priamo naživo napísať na studio@slobodnyvysielac.sk, to znamená, ak nás počúvajú naživo v nedeľu od 13:30. Každopádne, keď si spomínal koronavírus a to, čo to celé prináša, tak prináša to, samozrejme, aj tie obmedzenia, napríklad zákaz vychádzania. Ťažko sa vychádza z bytu človeku, ktorý byt nemá, alebo nemá dom. Narážam práve na tých bezdomovcov, ktorí nemajú, samozrejme, toto právo na bývanie, o tomto práve sa budeme rozprávať o chvíľu, keď spomeniem iný zaujímavý bod. Každopádne možno aj práve ten koronavírus by mal primäť tie vlády, aby začali výraznejšie riešiť túto bytovú otázku, aby v prípade, keď naozaj bude potrebné, aby nevychádzali z bytu, tak aby sa to dalo vôbec uskutočniť. Lebo ak budú niekde v parku na lavičke, tak ťažko sa nevychádza na ulicu.
Áno, Michal, máš absolútnu pravdu, možno, že sa to mnohým poslucháčom, viacerým poslucháčom, zdá smiešne, ale je to naozaj tvrdá realita a k tomuto v tejto debate zrejme na záver dospejeme, keď budeme hodnotiť, aká je tá situácia v súčasnosti. Ale veľmi letmo spomeniem teda, že dnes naozaj drvivá väčšina mladých ľudí, ktorí si zakladajú svoje rodiny, potrebujú riešiť, samozrejme, tú bytovú otázku, je úplne prirodzené, že potrebujeme mať v prvom rade tú strechu nad hlavou, no a je úplne evidentné, normálne, dnes už to ľudia považujú za absolútne bežné, že táto otázka bývania je riešená formou hypotekárnych úverov a s tým súvisia aj ďalšie riziká. Ale k tomu by som sa chcel dostať až ako taká nejaká čerešnička na torte tejto dnešnej relácie, ja by som teda chcel naozaj, ak dovolíš, Michal, ako moderátor tejto relácie, prejsť nejakou takou genézou po druhej svetovej vojne a dostať sa až po súčasnosť.
Áno, začnime práve tým.
Opäť teda zdôrazňujem, je to preto, aby sme hlavne tie dnešné mladšie generácie, aby videli, že je tu aj iná možnosť, iná alternatíva, ako riešiť bytovú otázku, ako tak, ako sa rieši v súčasnosti. Ja naozaj veľmi letmo zdôvodním a zdôrazním, že po tej druhej svetovej vojne a ešte sú stále niektorí žijúci, aj keď vo vysokom veku, pamätníci, ktorí môžu potvrdiť to, čo tu budem hovoriť, že ten bytový fond v Československu a na Slovensku bol v absolútne biednom stave. Určite si to ešte žijúci pamätníci potvrdia, že státisíce ľudí, rodín, žili, keď žili v mestách, žili v jednej miestnosti celé rodiny. Realita bola taká, že na vidieku žili vo veľmi primitívnych, to si naozaj dnes nevieme ani predstaviť, vo veľmi primitívnych podmienkach, dnes by sme ich z hľadiska tých hodnôt, toho ocenenia označili tie byty ako byty štvrtej kategórie. Teda bez toalety, teda hovoríme ešte o období tesne pred druhou svetovou vojnou, ale aj po skončení druhej svetovej vojny, aj po skončení druhej svetovej vojny. Teda ľudia žili v primitívnych podmienkach bez toaliet, bez záchodov, bez kúpeľní, bez kúrenia, bez kanalizácií, bez toho, aby bol niekde kohútik po ktorého otočení tiekla teplá voda, boli to podmienky zdravotne závadné, koľkokrát to boli isté pivničné byty. A presne tak, ako si Michal uvádzal citát Karola Ondriaša, práve po rokoch 1945-48 bola naštartovaná spoločnosť za vlády komunistov, to poviem veľmi otvorene, veľmi radikálna tvrdá bytová výstavba, ktorá si dovolím povedať, nemala v Európe a možno ani vo svete obdoby. Treba spomenúť, že dve tretiny populácie v Československu i na Slovensku bolo presťahovaných do bytov prvej kategórie. Predovšetkým po roku 1948. A teraz taká nejaká osobná vsuvka do tohto, čo hovorím, je to už zhruba 20 rokov, keď som v rámci nejakej tej mojej politickej činnosti chodil po stretnutiach s občanmi v okresoch, napríklad Snina, Humenné, Medzilaborce, tak si pamätám, že práve tam som sa stretol s mnohými už starými ľuďmi, ktorí, obrazne povedané, so slzami v očiach vysvetľovali tú situáciu aká bola, keď prešli z tých chatrčí do bytov, kde tiekla teplá voda, kde bolo možné sa okúpať, osprchovať a podobne. Čiže stále sú pamätníci, ktorí toto tu potvrdia a nie je to žiadna komunistická propaganda, ani žiadne bedákanie a nariekanie. Keď sa dnes opýtame, že ako to bolo možné, že po roku 1948 až do roku 1989 tu naozaj prebiehala úžasná bytová výstavba, tak treba povedať, že tá výstavba prebiehala v takých nejakých viacerých líniách. Teda bola to bytová výstavba družstevná, kde bol aj istý spolupodiel a svojpomoc budúcich nejakých nájomcov, alebo majiteľov. Ďalej to bola štátna výstavba, ktorá sa uskutočnila priamo dotačnou politikou štátu, kde boli poskytované aj výhodné štátne úvery, no a ďalej to bola výstavba bytov na komunálnej, podnikovej úrovni a, samozrejme, individuálna výstavba. Tu sa mi žiada povedať aj to, že už koncom 70. a 80. rokov tie požiadavky, ten dopyt po bytoch bol, dá sa povedať, relatívne uspokojený a už naozaj štatistiky zaznamenávajú, že v tomto období mnoho rodín, mnohé kategórie obyvateľov pristupovali k budovaniu svojich rekreačných chalúp, svojich rekreačných chát. No a ak vážení poslucháči dovolíte, tak aj niekoľko konkrétnych čísel, štatistických údajov, keď nebudem teda zachádzať až do roku 1950, tak to už bolo uvedené, že vtedy bolo na Slovensku postavených 15-tisíc bytov, tak celé to obdobie nejakým spôsobom preskočím. A len tak aspoň ilustračne uvediem, že napríklad v roku 1980 bolo v celom Československu postavených takmer 129-tisíc bytov. O päť rokov neskôr, v roku 1985 to bolo stále takmer 105-tisíc bytov. V roku 1989 v rámci celého Československa 88-tisíc bytov. Keď sa pozrieme na samotné územie Slovenska, dnešné územie dnešnej Slovenskej republiky, tak, myslím si, že to číslo je závratné, keď uvediem, že v roku 1980 bolo na Slovensku postavených nových 48215 bytov. Samozrejme, niektoré boli štátne, väčšinu tvorili družstevné, podnikové, ale bola tu aj individuálna výstavba. Nebudem prechádzať jednotlivými rokmi, keď bolo množstvo bytov na Slovensku postavených. Ale uvediem ešte napríklad rok 1985, stále to bolo takmer 38-tisíc bytov. V roku 1989 ku koncu roku to bolo ešte stále takmer 34-tisíc bytov. A tým, že ešte do roku 1989 tu bola naštartovaná nejaká bytová výstavba, tak ktorá vyvrcholila niekde v roku 1992, keď bolo na Slovensku postavených 16372 bytov. Čiže v tom roku 1989 sme hovorili 33437 bytov, to je presné číslo, toľko bolo postavených nových bytov na Slovensku. No a ak si vážení poslucháči spomeniete ešte na obdobie pred februárom minulého roku, keď súčasný predseda parlamentu Boris Kollár hovoril o tom, že má ambíciu postaviť na Slovensku 25-tisíc bytov. No nech mi je odpustené, bol to čistý akt predvolebného populizmu a v podmienkach súčasného systému na Slovensku tak, ako je nastavená ekonomika, je to absolútne nereálne.
V roku 1980 bolo v celom Československu postavených takmer 129-tisíc bytov. O päť rokov neskôr, v roku 1985 to bolo stále takmer 105-tisíc bytov. V roku 1989 v rámci celého Československa 88-tisíc bytov.
Je to zrejme nereálne aj kvôli tomu, kvôli tej ďalšej oblasti, ku ktorej sa postupne potom dostaneme. A môže to s tým dosť veľmi súvisieť. Jednoducho, načrtnem, že ak držím niečoho málo na trhu, tak zvyšujem cenu. A to je možno pre niekoho výhodné. Ale o tom už po prestávke. Ja by som veľmi rád teraz použil jeden citát z jedného článku, alebo teda jedného blogu, na Hospodárskych novinách. Budem citovať článok Kristíny Ulmanovej. „Článok 31 Právo na bývanie Európskej sociálnej charty revidovanej. Právo na bývanie je základným ľudským právom, ktoré v Slovenskej republike absentuje. Preto ľudia prichádzajúci o svoje domovy prostredníctvom exekúcií, dražieb, rôznych podvodníkov a bytových mafií. Bez práva na bývanie len ťažko možno uplatňovať ostatné základné ľudské práva. Zaujímavé je, že dvaja politici za uplynulých 25 rokov sa o tom zmienili v médiách. No po ich vyhlásení ostalo ticho. Preto som napísala 150 poslancom Národnej rady Slovenskej republiky, každému osobitne list v tomto znení. Vážený poslanec Národnej rady Slovenskej republiky, z informácie poskytnutej ministerstvom zahraničných vecí a európskych záležitostí SR je dostatočne zrejmé a preukázané, že Slovenská republika nie je viazaná ustanovením článku 31 Právo na bývanie Európskej sociálnej charty revidovanej v tomto znení. Článok 31 Právo na bývanie, na zabezpečenie účinného výkonu práva na bývanie sa zmluvné strany zaväzujú prijať opatrenia určené na 1. podporu prístupu k bývaniu na primeranej úrovni. 2. Predchádzanie bezdomovectvu a jeho zníženie s cieľom jeho postupného odstránenia. 3. Sprístupnenie ceny bývania tým, ktorí sú bez dostatočných zdrojov. Slovenská republika ako členský štát Európskej únie sa nezaviazala na zabezpečenie účinného výkonu práva na bývanie. Oproti ostatným členským štátom Európskej únie, ktoré sa zaviazali na zabezpečenie účinného výkonu práva na bývanie v zmysle ustanovenia článku 31 Právo na bývanie.“ Takže toto bol citát práve z tohto blogu. Tvoja reakcia Jožko na tento článok a celkovo na tie skutočnosti, ktoré tak odzneli?
Áno, opäť musím dať za pravdu aj obsahu tohto článku. Žiaľ, na Slovensku tá realita je taká, že tá Ústava hovorí o práve na bývanie, právo na prácu, na bezplatné vzdelanie, na bezplatnú zdravotnú starostlivosť. A spomínajú sa mnohé ďalšie práva, ale, žiaľ, tá realita je taká, že to právo ostáva len definované v Ústave, ale realita je absolútne iná. Pokiaľ hovoríme o bývaní, tak to bývanie, si dovolím povedať, že je pre drvivú väčšinu našich spoluobčanov, teda hovoríme o tých mladých ľuďoch, je takmer nedostupné. A ak by sme hovorili, že je dostupné, tak je dostupné za akých podmienok? Teda je dostupné v drvivej väčšine prostredníctvom hypotekárneho úveru. A ja som si robil, keď sme sa, Michal, pripravovali na túto spoločnú reláciu, taký veľmi stručný, veľmi všeobecný prehľad aké sú ceny bytov na Slovensku. A teraz keď budem hovoriť o tých cenách bytov, tak pôjde v prevažnej miere o tie staré socialistické byty, ktoré kedysi bývalý prezident Česka a predtým Československa Václav Havel označil za králikárne. Čiže ja, ak dovolíš Michal, ich tu uvediem. Dnes starý socialistický byt, starý v úvodzovkách, a budem hovoriť o trojizbových bytoch v Bratislave stojí zhruba 170-tisíc, 200-tisíc eur. Samozrejme, ide o lokalitu. V Banskej Bystrici sa to pohybuje okolo 100-tisíc eur, 120-tisíc eur za trojizbový byt vybudovaný, alebo postavený do roku 1989, alebo povedzme, ešte v roku 1990. V Košiciach je niekde tá cena takéhoto bytu na úrovni 110-tisíc, 130-tisíc, 140-tisíc, 150-tisíc eur. V Prešove napríklad sa to pohybuje okolo 100-tisíc eur. V Žiline okolo 120-tisíc, 130-tisíc eur. Nitra, Trnava, Trenčín zhruba tiež nejak tak okolo 100-tisíc, 110-tisíc eur. To sú ceny bytov, trojizbových bytov, zhruba v tej výmere priemerne 70 metrov štvorcových, ktoré boli postavené, a to opakujem tretí, štvrtý krát, do roku 1989. A ja sa teraz pýtam, Michal, aj na základe toho, čo si čítal a citoval a na základe aj toho, akú otázku si mne položil, pýtam sa: toto sú dostupné ceny pre naše mladé rodiny? Odpovedzme si aj na otázku, pokiaľ mladí ľudia, ktorí si zakladajú rodiny, nepochádzajú z rodiny relatívne solventnej, teda, že im rodičia nemôžu pomôcť zabezpečiť si to ich bývanie, tak sú odkázaní jedine na to, že požiadajú nejakú vybranú banku o hypotekárny úver. Samozrejme, musia splniť nejaké predpísané náležitosti, v prvom rade príjem, teda stabilné zamestnanie, príjem a tak ďalej. A keď im aj je tento úver schválený, tak ak si prerátame zhruba tých 100-tisíc eur, ktoré je potrebné, aby im banka poskytla na kúpu takejto nehnuteľnosti, teda povedzme toho priemerne trojizbového bytu, tak sa zadlžujú, táto mladá rodina, tak sa zadlžuje až na 25 rokov a viac, dá sa povedať, až do obdobia, keď majú dovŕšiť dôchodkový vek. To je 65 rokov a sú zaťažení mesačnou splátkou v minimálnej sume je to tak zhruba nejako okolo 400 eur. No a keď si teraz opäť premietneme aké sú ďalšie fakty, že minimálna mzda na Slovensku k decembru roku 2020 bola nejakých 580 eur a keď si premietneme, že Štatistický úrad Slovenskej republiky uvádza, že priemerná mzda na Slovensku koncom roku 2020 bola 1113 eur, no tak vidíme, že je to obrovský nepomer ceny toho bytu, tej splátky toho bytu a k tomu samozrejme ďalšie náklady. A teraz ešte tu je otázka, kto z tých našich spoluobčanov zarába tú priemernú mzdu v národnom hospodárstve tých 1113 eur? No opäť sa môžem len pousmiať a zároveň plakať nad týmito údajmi. Čiže keď budeme hovoriť čisto o bývaní a nebudeme teraz prihliadať na to zdravotníctvo, školstvo, kultúru a dostupnosť a právo na prácu a podobne, no tak to proste tá bytová politika je v katastrofálnom stave. Tie možnosti toho bývania a tá dostupnosť… Sú teda tie byty dostupné, ale za akých podmienok, za akú cenu. A keď som spomínal tie hypotéky a zhruba tie príjmy, ktoré si dovolím povedať, že u väčšiny ľudí tie reálne čisté príjmy sa hýbu niekde okolo 700, 800 eur mesačne, aj to u mnohých kategórií som povedal príliš veľa, proste je to obrovská záťaž. Títo ľudia, aby mohli úspešne splácať hypotéku, nesmú prísť o prácu. Nesmú ochorieť, alebo teda nebodaj mať nejaké ochorenie, ktoré si vyžaduje dlhšiu rekonvalescenciu. Toto všetko sú vážne problémy, vážne nárazníky, ktoré môžu zdrviť túto rodinu a, Michal, žiaľ, ako si sám hovoril, teda že z mnohých takýchto rodín sa stávajú bezdomovci a aj dnes je realitou to, že aj následkom takýchto podmienok nastavených v spoločnosti vôbec na riešenie otázky bývania, ale aj ďalších životných nákladov, neuveriteľne rastú exekúcie, čiže tých nášľapných mín pre tie mladé rodiny je strašne veľa. A, žiaľ, to svetlo na konci tunela, ako sa hovorí, ja nevidím.
Michal Albert, zdroj: https://hearthis.at/slobodnyvysielac/za-rohom-04-2021-01-31/, foto Nicole Blankenship