V súčasnosti rozbieha niekoľko projektov a realizuje svoje sny. Jedným z nich je vytvorenie občianskeho združenia na záchranu mačiatok, len pár dňových, vyhodených a opustených. Okrem toho nezabúda ani na svoju poetickú dušu a nájde si chvíľu, keď si sadne ku káve a napíše zopár veršov. V exkluzívnom rozhovore pre KĽÚČ OD… nám v odpovedi na naše netradičné otázky pootvorila dvere k svojmu životu, srdcu, duši. Poetka LENA VERDE, vlastným menom MÁRIA BUJNOVÁ.
Čo najradšej robíte vo voľnom čase?
Momentálne ho mám veľmi málo. Rozbieham niekoľko projektov, mojich snov, ktoré v poslednom čase dostávajú reálne črty. No vždy si nájdem chvíľku, keď si sadnem s dobrou, voňavou kávou, niečím sladkým, a napíšem zopár veršov. Zvyšok času venujem mojim zvieratkám.
Kde pracujete?
Pracujem vo firme, kde sa vyrábajú rámy , obrazy , zrkadlá. Ale začínam rozbiehať aj živnosť popri práci, pretože sa chcem venovať tomu, čo ma baví a postupne sa osamostatniť.
Aký nápad, ktorý vzišiel z vašej hlavy, sa podarilo úspešne zrealizovať?
K úplnému zrealizovaniu ešte síce nedošlo, ale veľa už nechýba. Pracujem na založení občianskeho združenia na záchranu mačiatok, len pár dňových, vyhodených a opustených. Niečo ako „Hniezdo záchrany“. Začala som už dávnejšie odchovávať takéto drobce na fľaške s náhradným mliekom. Je to pre mňa neopísateľne krásny pocit, akési hrejivé chvenie… keď si uvedomím krehkosť života vo svojich rukách. Táto „práca“ ma napĺňa a prináša mi radosť. Žiaľ, čoraz viac ľudí dokáže bezcitne odhodiť „výsledky“ svojej nezodpovednosti a zároveň pripraviť takéto malé stvorenia o šancu na život. Ja im tú šancu chcem dať. A zároveň tento celý zámer posunúť trochu ďalej, do roviny, kde tieto mačičky v neskoršom veku budú pomáhať nám ľudom – felinoterapiou. Verím, že časom sa z tohto občianskeho združenia podarí vytvoriť Felinocentrum.
Kto je podľa vás najtalentovanejší vo vašom okolí? O kom by sme mali písať?
Páči sa mi tvorba viacerých ľudí, no vždy ma oslovia básne, ktoré píše Paulínka Levčíková Stráska. A v neposlednom rade by som chcela spomenúť aj Lucku Turbekovú, ktorá maľuje krásne obrazy.
Čo je vaším zmyslom života?
Moja rodina, blízky. Taktiež zvieratká, o ktoré sa starám. Sny, ktoré sa pokúšam napĺňať. A túžba… najmä po ozajstnej a pravej láske, po mužovi, v ktorom by som našla svoju chýbajúcu polovičku. Ale aj po tom, aby sa ľudia znovu naučili veriť snom.
Čo najsmiešnejšie vo svojom živote ste vyparatili?
Mám pocit, že mne sa podarí každý deň niečo vyviesť. Začne sa to vždy hneď ráno, keď vstanem asi po piatom odklade budíka a musím sa ponáhľať, bežať na autobus. Len sa smejem posledné dni, keď už ráno býva svetlo, že sa na mne určite susedky bavia, keď ma vidia trieliť po chodníku k zastávke. Dokonca sa mi už stalo, že som sa musela vrátiť domov, lebo som zistila, že bežím v papučiach. Ale veľa zábavných momentov môjho života sa spája s detstvom. Napríklad keď sme s dedkom vybaľovali potajomky salónky a starostlivo papieriky balili nazad tak, aby to vyzeralo, že nič nechýba…. a potom pozorovali, ako sa niekto snaží nájsť aspoň jednu maškrtu na stromčeku.
Aká je ústredná myšlienka, ktorou momentálne žijete?
Veľmi sa mi páči citát, ktorý som nedávno čítala: „Začnú sa diať zázraky, pokiaľ to nevzdáš, aj keď chceš. Vesmír sa vždy zamiluje do húževnatého srdca.“ Táto myšlienka ma posúva ďalej, pretože naozaj verím, že keď si človek niečo veľmi praje, bude húževnatý a vloží do toho svoje srdce, podarí sa to.
Čo je podľa vás najdôležitejší vynález ľudstva?
Neviem, či sa písmo dá považovať za vynález, no pokladám ho za nesmierne dôležité. A ako druhé by som vybrala telefón. Zasvietiť sa dá i sviečkami, kúriť drevom… bez internetu prežijeme. Aj písanie listov a časy poštových holubov mali svoje čaro. No počuť hlas milovaného človeka, keď práve nemôžete byť s ním, pretože je na opačnom konci sveta, je úžasné.
Ak raz o vás bude napísaná kniha, aký názov by bol momentálne najvýstižnejší? Aký názov by ste si priali?
Uf, ak by o mne bola napísaná kniha, bola by to pre mňa nesmierna česť. Vždy som túžila žiť tak, aby tu po mne niečo zostalo. A pokiaľ by to bolo práve posolstvo šírené takýmto spôsobom, bolo by to úžasné. A názov? Ten už nechám na samotného autora. Veď ak pre neho budem dosť zaujímavá na napísanie knihy, určite vymyslí niečo výstižné.
Aký je váš najobľúbenejší film, seriál, kniha, pieseň?
Veľmi rada si pozriem film S tebou ma baví svet. Zo seriálov sú to Kosti. Čo sa kníh týka, veľmi rada čítam encyklopédie. No občas príde chuť aj na historický román, ako napríklad Vlk a holubica. Taká „oddychovka“, ktorá keď ma „chytí“, prečítam ju jedným dychom, hoc by som aj nemala vôbec spať. Keď natrafím na dobrú knihu, čas pre mňa nehrá rolu. Raz večer som si povedala, že nebudem dlho, iba pár stránok… ešte jednu…ešte jednu… a zbadala som sa, až keď som začula ranný vlak o piatej, ako hrmoce, pretože za záhradou mám stanicu. A z piesní mi je veľmi ťažko vyberať. Rada si vypočujem rôzne žánre. No najradšej mám latino-hudbu, pri ktorej sa dá aj dobre zatancovať.
Čo ešte túžite vo svojom živote zažiť, alebo dokázať?
Veľmi by som chcela žiť niekde na odľahlom mieste a založiť si rodinu. Vydať knihu a ísť sa pozrieť na pyramídy v Egypte. A naživo sa dotknúť leoparda, tigra … nejakej veľkej „mačičky“.
Síce si všímam okolité udalosti a ich dopad na život v tejto spoločnosti, ale v zásade si myslím, že sa deje toľko zlého a toľko negatívneho, že to ovplyvňuje zmýšľanie ľudí viac, ako by malo. Verím však, že stále je možné zo sveta urobiť lepšie miesto pre život.
Kde najďalej ste boli a čo je najdôležitejšia myšlienka, ktorú vás ľudia tam žijúci naučili?
Najďalej som bola v Paríži – vysnenom, romantickom meste… no keďže to bol poznávací zájazd, všetko to bolo trošku narýchlo, takže som príliš s tamojšími ľuďmi nebola v kontakte. No i za ten krátky čas som si stihla uvedomiť, akí sú hrdí na svoj jazyk a krajinu. A veľmi sa mi páčili uličky, v ktorých nikto neriešil, kto si čo pomyslí, jednoducho si hocikde rozložili deku, urobili piknik, alebo vytiahli maliarske plátno a nechali sa unášať múzou.
Čo je podľa vás najväčší a najpozoruhodnejší počin, ktorý sa za ostatný rok vo svete podaril?
Priznám sa, a nie je sa asi zrovna čím chváliť, no v poslednom období veľmi nesledujem dianie vo svete. Síce si všímam okolité udalosti a ich dopad na život v tejto spoločnosti, ale v zásade si myslím, že sa deje toľko zlého a toľko negatívneho, že to ovplyvňuje zmýšľanie ľudí viac, ako by malo. Verím však, že stále je možné zo sveta urobiť lepšie miesto pre život. Len treba začať pozitívne myslieť, nájsť v sebe tak trochu „stratenú“ ľudskosť, vľúdnosť, ochotu byť tu pre niekoho, keď nás potrebuje. Naučiť sa tešiť aj z maličkostí. A v súvislosti s maličkosťami by som asi nehľadala, čo bol najväčší a najpozoruhodnejší počin, ale zamerala sa na „malých veľkých“ ľudí… ľudí, ktorí sa snažia možno aj bez povšimnutia a slávy meniť svet. Možno je to báseň, ktorá dnes vyčarila úsmevy na perách, možno pár vysadených stromov v horách, alebo zachránený život lekárom, ktorého meno ani nepoznáme. Sú to zdanlivé drobnosti, z ktorých sa ale skladá život.
Veríte v budúci život? Kde by ste si predstavovali ten svoj?
Verím v minulé životy, a teda aj v ten budúci. Beriem ich ako určitú formu, nazvem to „očistca“. Myslím, že ľudská duša si má prejsť všetkým. A keďže robíme chyby a často sa zamotávame do rôznych situácií, opakujú sa nám , až kým nepochopíme, čo je ozaj dôležité. Kým nezlepšíme svoje vzťahy s okolím, naučíme sa odpúšťať a podobne. Život beriem ako šancu na nový, lepší začiatok.
Neviem, kde by som si predstavovala ten svoj budúci. Ale ak by sa dalo vrátiť do minulých, rada by som nakukla do obdobia starovekého Egypta. Toto obdobie, a všetko s ním súvisiace, ma nesmierne fascinuje.
Cítili ste už vo svojom živote beznádej a zúfalstvo? Čo ste urobili, aby ste to zahnali?
Áno, zažila som aj ťažké a zložité situácie, chvíle beznádeje. Chvíle, keď si človek myslí, že už horšie to ani nemôže byť. Momenty, keď cez slzy nevidno na cestu ďalej a úzkosť zaleje celé telo. Niekedy sa na seba aj hnevám, že všetko tak intenzívne prežívam, pretože psychická záťaž sa potom odrazí aj na mojom zdraví. V týchto chvíľach som zo začiatku bola ako stratená. No vždy mi prišla na pomoc moja mamina. Tiež to v živote nemala vždy ľahké. Je to úžasná a výnimočná žena, ktorá ma učí, ako sa znovu postaviť na nohy a ísť ďalej. Ako si vážiť krásne momenty života a byť za ne vďačná. Ale aj to, že všetko má svoje riešenie a potrebuje čas, že utápanie sa v žiali nič nerieši. A vďaka jej blízkosti a húževnatosti sa mi podarilo nielen beznádej zahnať, ale aj začať život vnímať inak.
Ktorá veta vás najviac vystihuje?
Večne zasnená, občas hravá … na nohy ma postaví ranná káva
Aké je vaše motto a prečo?
Myslím, že nemám konkrétne motto pre život. Len sa snažím žiť tak, aby som neubližovala iným. Ale je mi veľmi blízka myšlienka, že „všetko je možné, len treba chcieť“.
Predsa možno jedno na odľahčenie: „Čo môžeš urobiť dnes a zajtra, odlož na pozajtra… a máš dva dni voľna“. Samozrejme žartujem, i keď niekedy sa s touto myšlienkou dosť pohrávam. Všetky povinnosti ma ale nakoniec aj tak počkajú.
Felinoterapia je ale samozrejme vhodná aj pre dospelých a seniorov. Má priaznivé účinky na veľa oblastí psychického aj fyzického zdravia.
Dokázali by ste prežiť mesiac v pustatine? Aké by to pre vás bolo?
Ťažko povedať, ale veľmi rada by som to skúsila. Hoci som ukecaný človek a mám rada spoločnosť, ani samota mi nerobí problém. Niekedy ju dokonca vyhľadávam, aby som si oddýchla od okolitého sveta. A myslím, že už každý z nás mal občas chuť ujsť niekam ďaleko, od všetkého.
Ktorý z vašich nápadov si prajete, aby iní ukradli a zrealizovali?
„Krádež“ nápadu ako taká asi neteší nikoho. No rada by som sa podelila o nápad s felinocentrom, teda miestom, kde by mačky mohli liečiť. Jeho realizácia je totiž časovo a najmä finančne náročná. Ak by sa teda našli ľudia, ktorí by chceli pomôcť a zapojiť sa, bolo by to úžasné. V takomto centre by mohli s mačičkami tráviť čas nielen zdravé deti, ktoré túžia po zvieratku a z rôznych dôvodov ho doma nemôžu mať, ale najmä choré a hendikepované deti, ktorým naozaj táto forma liečenia preukázateľne pomáha. Felinoterapia je ale samozrejme vhodná aj pre dospelých a seniorov. Má priaznivé účinky na veľa oblastí psychického aj fyzického zdravia.
Ktorú časť majetku by ste teraz hneď zobrali a položili na námestie s priloženým odkazom – berte si, nech to poslúži vám, ja mám toho dosť?
Ak by som brala do úvahy len časť otázky, kde sa píše „ja mám toho dosť“ – asi by som na námestie položila škatuľu so zachránenými mačiatkami tých, ktoré sú vhodné na adopciu a hľadajú láskavý domov, mám totiž doma ozaj dosť a určite by aj poslúžili. Nielen pre radosť, ale i pre zdravie.
A čo sa ozajstného majetku týka, každý z nás už asi bol v situácii, keď si povedal: „Dal by som čokoľvek za to, aby… som bol zdravý, aby som mohol byť s niekým, aby sa mi niečo splnilo…“, atď. Vtedy sme asi ozaj ochotní vzdať sa čohokoľvek. Sme ochotní to urobiť aj keď sa máme dobre? Čohokoľvek asi nie, ale ak by bolo niečo, bez čoho dokážeme žiť a niekomu inému by to veľmi pomohlo, prečo nie.
Čo vám na sebe najviac prekáža?
Zistila som, že si všetko veľmi pripúšťam. Prežívam veci aj za iných a niekedy je to ozaj dosť náročné. A ešte mi prekáža moja nedochvíľnosť. Neviem, ako je to možné, no nech sa akokoľvek snažím, ten čas tak letí…
(alb), foto archív M.B.