Spisovateľ TOMÁŠ BENÍK toho už v mladom veku napísal mnoho. ,,Najlepšie sa mi tvorí v momentoch, keď mám povinností toľko, že nič iné nestíham. Vtedy, bohužiaľ, dostávam najviac nápadov na nové diela a najviac sa mi chce na nových dielach pracovať,“ prezrádza autor okrem iného aj divadelnej hry. Túži pristáť na Mesiaci a za najpozoruhodnejší čin ľudstva v ostatnom roku považuje ostatnú misiu Space X. Viacej nám prezradil v netradičnom rozhovore.
Čo je najkrajšia vec, ktorá sa vám v živote podarila?
Najkrajšou vecou je každý úspech v mojom živote. Z týchto úspechov sú pre mňa najkrajšími asi tri veci: Vydanie mojej prvej knihy, že postava zo seriálu v časopise Abdon bola použitá ako figúrka v spoločenskej hre a premiéra mojej divadelnej hry Dve tváre jedného klamstva. Až v momente, keď ma tiež priviedli na pódium v rámci klaňačky pred plnou sálou, som si vlastne uvedomil, že moja tvorivá práca konečne prináša svoje ovocie.
Čo najradšej robíte vo voľnom čase?
Vo voľnom čase najradšej píšem 😀 Ale nie, vo voľnom čase buď oddychujem, čítam, keďže bývame v rodinnom dome, tak rôzne činnosti okolo domu, chodím na prechádzky…
Aký nápad, ktorý vzišiel z vašej hlavy, sa podarilo úspešne zrealizovať?
Ak sa pozriem na svoje vydané diela a spomínanú divadelnú hru, tak zatiaľ 11 nápadov sa podarilo úspešne zrealizovať. Plus ešte ďalšie nápady ako poviedky alebo články, ktoré som kedysi písal.
Kto je podľa vás najtalentovanejší vo vašom okolí?
To je dosť ťažké povedať. V mojom okolí je pomerne dosť talentovaných ľudí. No keby som mal vybrať jednu osobu, tak by to zaručene bola Katarína Olíková. Táto osoba mi ukázala, že aj s ťažkými prekážkami, ktoré bežný človek často neprekoná, je ona schopná zápasiť a pokojne ich aj poraziť. Navyše vďaka ťažkým prekážkam objavila talent k maľovaniu obrazov a tvorbe rôznych umeleckých predmetov, ktorých výroba mala pôvodne poslúžiť ako terapia v jej ťažko skúšanom živote, no dnes si získavajú srdia ďalších a ďalších obdivovateľov. Aj mňa si jej tvorba doslova získala.
O kom by sme mali písať?
Tak to je tiež veľmi ťažká otázka. Poznám pomerne dosť ľudí, ktorí by si zaslúžili, aby sa o nich viac rozprávalo. Ale ak by som mal osobne na niekoho poukázať, tak to bude práve už spomínaná Katarína Olíková.
Čo je vaším zmyslom života?
V mobile mám v rámci šetriča obrazovky obrázok s vetou: Mojou stratégiou je mať sa dobre. K tomu pridávam aj moju tvorbu. Čiže vytvoriť si prostredie, v ktorom mi bude „dobre“ a kde môžem „tvoriť“.
Aká je ústredná myšlienka, ktorou momentálne žijete?
Ústredná myšlienka je podobná ako môj zmysel života. Ak chcem neustále žiť v nejakých zabehnutých hodnotách, musím si ich udržiavať, aj keď sa sám raz postavím na vlastné nohy. Tvorba je síce fajn, ale ak človeka nedokáže uživiť, musí ju prispôsobiť práci, ktorá ho bude živiť. Tým sa možno zmenší čas pre tvorenie, ale ak človek chce, čas si vždy nájde. A práve možno vtedy bude táto tvorba lepšia, keďže ten čas určený pre umeleckú činnosť je treba využiť naplno, keďže ho nie je toľko, koľko by som chcel. Ale aj vtedy je dôležité na nič nezanevrieť a snažiť sa napredovať.
Čo je podľa vás najdôležitejší vynález ľudstva?
Ako autor by som mal povedať, že je to vynález kníhtlače (aktuálne tlačiarne) a počítača (konkrétne notebooku s Wordom vo vnútri, ku ktorému je pripojená tlačiareň 😀 ) A ešte k tomu navrch vynález internetu, ktorý aj pre autorov priniesol také možnosti, o ktorých sa im dovtedy ani len nesnilo.
Ak raz o vás bude napísaná kniha, aký názov by bol momentálne najvýstižnejší?
Nenápadný bojovník – pretože na svojich dielach pracujem tak nenápadne, ako bojovník na svojich plánoch útoku. A keď to príde, tak odrazu zaútočím – ukážem svetu akoby prekvapivo svoje nové dielo.
A aký názov by ste si najviac priali?
Napadol mi názov Tajomný, ale verím, že ak náhodou niekedy budú o mne písať knihu, tak vymyslia lepší názov.
Aký je váš najobľúbenejší film, seriál, kniha, pieseň?
Filmov je mnoho, ale z nich mám najobľúbenejšie tri: Amadeus od Miloša Formana, Bohémsky život od Aki Kaurismäkiho a Nebožtíci prajú láske od Billyho Wildera. Najobľúbenejším seriálom sa stala pre mňa Bohéma, aj keď jej konkuruje Teória veľkého tresku. Najobľúbenejšou knihou je dielo Henriho Murgera Zo života bohémy a Cesta na Mesiac od Julesa Verna. Obľúbených piesní je tiež mnoho, ale najobľúbenejšou je pieseň od Phila Collinsa In the air tonight.
Čo ešte túžite vo svojom živote zažiť, alebo dokázať?
Najradšej by som zažil pristátie a nejaký čas na mesačnom povrchu v štýle astronautov misií Apollo, čo bolo mojim veľkým snom v mladších rokoch a drží ma, aj keď už trochu menej, až dodnes… Prípadne ísť na Jamajku, do Írska a Škótska, znova na krásne miesta Talianska, na ktorých som už raz bol, alebo zažiť čo najviac času (najlepšie v lete) v Alpských oblastiach, ako Tirolsko či Bavorsko. Nuž, ako som tie hory po prvé uvidel, tak som si ich zamiloval. Dokázať… Kto by nechcel Nobelovu cenu za literatúru? 😀 Prípadne dosiahnuť sfilmovanie mojich kníh (aspoň niektorých)… No ale keď sa vrátim z toho snenia v oblakoch naspäť do reality, tak je to určite napísanie čo najviac zaujímavých kníh, ktoré sa budú páčiť čo najväčšiemu počtu čitateľov (najlepšie aj mimo Slovenska).
Kde najďalej ste boli a čo je najdôležitejšia myšlienka, ktorú vás ľudia tam žijúci naučili?
Keď sa tak pozriem na mapu sveta, tak najďalej som bol asi v Ríme. V Taliansku som bol ale viackrát, napríklad aj na Elbe, v Terste, Aquileii, Cividale del Friuli… V spomienkach na exkurzie do týchto miest si uvedomujem, ako tu žijú ľudia inak. Akoby tak pokojnejšie, nikam sa neženú, stres nemajú… V mestách, s výnimkou Ríma, je pokojnejšia atmosféra. Keďže som bol na týchto miestach ako študent histórie, úplne som žasol nad faktom, ako aj ruiny na významných miestach boli perfektne zachované a sprístupnené verejnosti. Múzeá tu sú na každom kroku, sú v prvotriednom stave a neustále sú v nich návštevníci. Všimol som si to na mnohých miestach, napríklad v zámku Miramare alebo na každom významnom historickom mieste, že tu boli neustále triedy s vyučujúcimi, ktorí im dopodrobna vysvetľovali každý detail, každú historickú podrobnosť a tie deti naozaj počúvali, pýtali sa… Videl som to aj na iných miestach, kam by som sa tiež rád vrátil: v Budapešti, v Rakúsku, v Krakove (ktorý je tiež mojou srdcovkou) a jeho okolí.
Čiže ak by som to mal zhrnúť, tak tých myšlienok je viac. Možno takou hlavnou myšlienkou je žiť ako Taliani, možno Rakúšania. Samozrejme nie vo všetkých smeroch 😀 ale napríklad v takých hlavnejších, ako je váženie si vlastnej histórie a záujem o ňu. Ďalej je to zveľaďovanie svojho prostredia (tam kde som bol, bolo krásne vidieť, že sa o svoje okolie a životné prostredie starajú a neustále ho zlepšujú a chránia, nie len využívajú alebo ničia) a hlavne spomalenie napätého životného tempa a viacej užívania si života. Iste, napríklad podmienky v Taliansku sú iné ako u nás na Slovensku, takže také veci ako siesta alebo zvoľnenie životného tempa si ťažko môžeme dovoliť, no myslím si, že ak by sa to dalo, veľmi by nám to prospelo, minimálne aspoň po zdravotnej stránke. Podľa môjho názoru túto myšlienku by mohol dosť podporiť napríklad aj film Mŕtvi prajú láske od Billyho Wildera, ktorý som už spomenul. A čo sa týka Rakúska, tu by som sa sústredil hlavne na ochranu životného prostredia, ktorá je na omnoho vyššej úrovni a naozaj sa týka každého obyvateľa.
Čo je podľa vás najväčší a najpozoruhodnejší počin, ktorý sa za ostatný rok vo svete podaril?
Najväčším počinom je podľa mňa posledná misia spoločnosti Space X, v ktorej vyskúšali svoju najväčšiu raketu. Pri pohľade na fotky Muskovho kabrioletu s Astromanom za volantom, ktorý si voľne letel okolo našej planéty, som si odrazu uvedomil, že aj jednoduchý počin, od ktorého si sľubujeme málo, môže, ak doňho vložíme všetky svoje sily, urobiť v náš prospech veľké veci. Od toho dňa, keď niekomu poviete, že vo vesmíre je kabriolet s nápisom „Don´t panic!“ na prístrojovej doske, so Starmanom za volantom, knihou Stopárov sprievodca galaxiou a dielami od Isaaca Asimova, nie je to SCI-FI výmysel, ale realita.
Veríte v budúci život?
Touto otázkou som sa zatiaľ nezaoberal, no hovorím si väčšinou, že nič nie je nemožné. Táto odpoveď nič neznamená, pretože nikto vám s istotou nepovie, čo sa stane po vašej smrti. Iste, niekoľko výpovedí svedkov, ktorí sa krátko ocitli v náručí smrti, podáva určité závery, ale kto vie, čo sa stane nám na konci našej púte…
Kde by ste si predstavovali ten svoj?
Škoda, že sa nedá akosi vrátiť čas, možno aj v rámci budúcich životov. Lebo keby som si mal predstaviť svoj budúci život, tak možno ako bohatého šľachtica z 18. storočia, bohatého Rimana z obdobia cisárstva, človeka z 19. storočia… Skrátka chcel by som vidieť všetky tie krásy priamo vo svojej dobe… možno je snom viacerých historikov vidieť obdobia z histórie, ktoré chcú, hoc aj v budúcom živote, keďže stále neexistujú stroje času.
Cítili ste už vo svojom živote beznádej a zúfalstvo?
Áno, a niekoľkokrát. Či to už bolo spôsobené tým, ako sa mi niekoľko dní za sebou všetko v živote nedarilo, alebo keď som videl v televízií správy, o ktorých som si myslel, že koniec sveta sa už neodkladne blíži… Beznádej som zažíval aj krátky čas pred e-mailom, v ktorom mi prišlo, že mi vydajú moju prvú knihu. Vtedy som už mal za sebou dva roky tvorby, avšak bez úspechov. Takže bolo jasné, že sa takéto stavy z neúspechu skôr či neskôr dostavia.
Čo ste urobili, aby ste to zahnali?
Priamo pre zahnanie týchto zlých myšlienok som väčšinou nedokázal urobiť nič. Až úspechy alebo nejaké šťastné okamihy v mojom živote mi pomohli zbavovať sa týchto „ničiteľov života“. Alebo som pristúpil k najradikálnejšiemu riešeniu, a to k písaniu „pod ich vplyvom“. Tak vznikla kniha Štyri malé zastavenia veľkej vojny a z menšej časti aj vojnový román Čierna diera.
Ktorá veta vás najviac vystihuje?
Nič nie je nemožné.
Aké je vaše motto a prečo?
„Neustále makať na sebe a veriť si.“ Čiže neustále sa zlepšovať, tvoriť, prinášať v rámci tvorby nové veci a veriť nielen samému sebe, ale aj momentu, keď sa činy vrátia ako bumerang v podobe úspechu.
Dokázali by ste prežiť mesiac v pustatine?
V zúfalej dobe robí človek zúfalé veci, takže eventuálne aj hej… Ale radšej na to ani nemyslím. Mám rád svoje pohodlie.
Aké by to pre vás bolo?
Ak by som to zázrakom prežil, tak poučné a posilňujúce… 😀
Ktorý z vašich nápadov si prajete, aby iní ukradli a zrealizovali?
Viem si predstaviť, že väčšinu mojich kníh skrátka niekto sfilmuje, keďže som ich sám písal tak, akoby som ich už videl vo filme. Ale nikto kradnúť nemusí. Určite sa dohodneme.
Ktorú časť svojho majetku by ste teraz hneď zobrali a položili na námestie s priloženým odkazom – berte si, nech to poslúži vám, ja mám toho dosť?
Ak sa tak pozriem na svoj skromný majetok, tak by to bolo maximálne tak niekoľko exemplárov z niektorých mojich kníh. Alebo tam posadím samého seba s mobilným telefónom a budem zadarmo rozdávať svoje e-knihy cez Bluetooth. Možno ak by som sa pozrel do skrine, tak niektoré kusy oblečenia, z ktorých som už akosi vyrástol, by som mohol k tomu priložiť…
Čo vám na sebe najviac prekáža?
Najviac mi na sebe prekáža lenivosť ,strach a tvorba v časoch, keď mám povinností nad hlavu. Keď sa nachádzam v obdobiach, v ktorých mám veľa voľného času, tak prepadám lenivosti, čo sa odráža aj na mojej literárnej činnosti. A tak odrazu si len predstavujem, ako bude vyzerať moje nové dielo, no posadiť sa k počítaču a napísať ho akosi nejde. Čo sa týka strachu, tak dosť často ma brzdil v akomsi vlastnom rozvoji, či objavovaniu niečoho nového. Dlho mi napríklad trvalo, než som sa konečne prihlásil na Facebook, alebo si založil vlastnú internetovú stránku, prípadne urobil nejakú vec, ktorej som sa bál, a to hlavne v mojom osobnom živote. V tej poslednej záležitosti akosi začínam cítiť, že už som akoby dosť vecí svojou nečinnosťou v rámci strachu stratil, čo ma doteraz veľmi trápi. Najlepšie sa mi tvorí v momentoch, keď mám povinností toľko, že nič iné nestíham. Vtedy, bohužiaľ, dostávam najviac nápadov na nové diela a najviac sa mi chce na nových dielach pracovať. Keby sa mi to chcelo v obdobiach s prebytkom voľného času… 😀
(alb), foto archív T.B.