KĽÚČ OD kórejskej olympiády vs. papučové športovanie. Komentár šéfredaktora

KĽÚČ OD kórejskej olympiády vs. papučové športovanie. Komentár šéfredaktora

Olympiáda v Pjongčangu je tak blízko, a to vďaka televízorom, ktoré nám ju približujú, ale zároveň tak ďaleko, vďaka našej neschopnosti vyjsť z tieňa našej papučovej olympiády. Vďaka našej neschopnosti viesť deti k športu im sami vytvárame budúcnosť plnú beznádeje, lebo mať šport, je ako mať remeslo. Je mnoho klubov, ktorí sú schopní množstvo športovcov zamestnať. O koľko by sa znížila nezamestnanosť, ak by sme ich nenechali v tomto marazme. Ten budujeme všetci dospeláci, ktorí nad športom len zalamujeme rukami, ale nevedieme deti k nemu. Nehľadáme nové talenty a tak prispievame k ich budúcemu zlému stavu (nezamestnanosť), ako aj k zlému stavu športu.

Pamätám si na detské roky, keď sme stále mali ihrisko pred domom zaplnené – hrali sme na ňom hokejbalovú ligu, futbalové zápasy… Bola to naša vášeň. Našťastie počítače ani facebooky vtedy neexistovali a videohry sme si mohli zahrať akurát tak vo videopožičovniach. To boli časy. Ale vyhovárať sa na to, že dnes je iná doba a virtuálnosť pochová všetko živé, je scestné. Je to často naša najlepšia výhovorka – povieme si: nuž, deti dnes majú iné priority. Ale veď my predsa vieme ich priority motivovať. Keď sme už nejaký čas zanedbali, keď už naše dieťa nie je v hokejovej prípravke, veďme ho aspoň k hokejbalu. Veď ani pri hokejbale to nebolo také stratené (a ani dnes nemusí byť), ak sa mladý chalan nedostal na ľadový hokej, pri troške šťastia, aké mal Jaro Halák, sa aj z hokejbalu mohol (môže) prepracovať medzi hráča ľadového hokeja. Žiaľ, dnes sme vymenili športové súperenie za papučovú kultúru. A vyhovárame sa sami pred sebou, že taký je trend. Zaklínadlo menom trend nám dalo slučky na krky. Dusíme sa vlastnou neschopnosťou objavovať a podporovať talenty. Uzatvárame sa vo svojich obývačkách a pritom podporou športu by sme dali možnosť mladému človeku uplatniť sa v budúcnosti. Tým, že si so svojím dieťaťom vyjdeme na ihrisko a učíme ho športovým základom, už investujeme do jeho vzdelania a vytvárame jednu z možností jeho uplatnenia. Koľko nezamestnaných mladých ľudí, ktorí ak by boli vedení k vrcholovému športu, by dnes možno namiesto hľadania práce hrali napr. tretiu nemeckú ligu, alebo druhú slovenskú? Mali by isté peniaze. Klubov je vždy dosť, športovci, vo všeobecne podporovaných športoch ako hokej a futbal, nemôžu mať do štyridsiatky problém zamestnať sa. A po štyridsiatke sa môžu športu venovať ako funkcionári, tréneri (platení) a odovzdávať nadobudnuté zručnosti ďalším. Čo k tomuto všetkému chýba? Čo je potrebné? Nuž, v prvom rade odhodiť papučovú kultúru s papučovými olympiádami a zobrať deti športovať. My dospelí ich k tomu musíme motivovať. Inak sa zadusíme svojou neschopnosťou urobiť viac, než si povedať to otrepané, že je to trend. 

PhDr. Michal Albert, PhD., foto ilustračné, autor