Za predchádzajúceho režimu nechýbala masívna výstavba bytov. Spomínam si na veľké banskobystrické sídlisko, ktoré vyrástlo ako z vody kolos pre 25-tisíc ľudí. Dnes sa budujú buď len developerské projekty pre bohatých, alebo potom len business centrá – kancelárie. A namiesto verejného a štátneho záujmu sa dnes bojuje skôr za umelo vytvorené pseudo-verejné a pseudo-štátne záujmy.
Keby sa pre biedny národ budovali aspoň tie kancelárie. Lacné priestory, v ktorých môže človek načierno bývať. Len načierno, lebo zákony nie sú postavené pre ľudí ani v tomto – v kanceláriách sa oficiálne bývať nesmie. Jeden náš zdroj nám povedal, že v kancelárii prespával niekoľko mesiacov. Samozrejme, nikto sa to nemohol dozvedieť. Takýmto spôsobom dokázal zabezpečiť ubytovanie za približne 100 eur mesačne. A v prípade, ak by ho niekto „načapal“, že je tam v noci, čo vraj nesmie, bol pripravený povedať mu, že veď prečo nie, veď si dokončuje nejaké veci, je jeho právom pracovať aj v noci, keď to tam má prenajaté. Nuž človek je často nútený obchádzať normy a nariadenia, keď sú postavené proti-ľudsky.
V stave, keď je takáto mizéria, hlad, zúfalstvo, beznádej, bezdomovectvo, by snaha riešiť túto otázku nemala prichádzať len po nešťastných udalostiach ako v Prešove. Alebo len pred Vianocami.
V stave, keď je takáto mizéria, hlad, zúfalstvo, beznádej, bezdomovectvo, by snaha riešiť túto otázku nemala prichádzať len po nešťastných udalostiach ako v Prešove (čo naštartuje nejakú ľudskú angažovanosť a pomoc ľuďom, no toto nie je systémové riešenie, rovnako ako ani snaha prezidentky Čaputovej pomôcť poskytnutím nejakého poľovníckeho paláca v Tatrách). Alebo len pred Vianocami. Nestačí odstrániť skvelý model budovania bytov a nahradiť ho plátaním. Veď to je to isté, ako nahradiť poriadne opravenie vozovky plátaním výtlkov, čo vytvára len bludný kruh, lebo záplata sa nikdy nevyrovná kvalitnej práci. Rovnako je to so zlikvidovaním stavania bytov. A ďalšia otázka sa tu otvára aj v podobe motivácie. Dnes firmy nie sú motivované stavať lacné byty. Lebo to neprinesie taký zisk, ako stavať biznis-centrá či obchodné centrá. Práve preto musí nastúpiť štát. Štát musí robiť veci vo verejnom záujme, ktoré by inak súkromník nerobil. A skôr, ako sa začne systematicky opäť stavať lacné byty budeme mať prípady podobné Prešovu ako na bežiacom páse.
A skôr, ako sa začne systematicky opäť stavať lacné byty budeme mať prípady podobné Prešovu ako na bežiacom páse.
Chvíľu bude ticho, na Prešov sa zabudne, emócie opadnú. Vďaka televízorom a akoby priamej účasti recipienta aj na tragickej situácii, sa situácia niekedy vypne pomyselným vypnutím gombíka „off“ na televízore. Emócia vychladne a pôjde sa zase po starom. Potom zase niekde vybuchne nejaký ďalší činžiak (čo si neželám, ale napr. podľa medializovaných informácii napr. experti z Českej republiky 
informujú, že v podobne zlom stave, ako v Prešove, je štvrtina bytov u našich západných susedov.) Jasné, zub času zohráva svoju rolu aj pri bytoch, ktoré sa posledne masovo vyrábali za socializmu. A povinnosťou štátu je starať sa o ne. Nehovoriac o tom, že ľudia do bytov, ktoré sa za socializmu budovali a človek ich dostal v prepočte za ročnú mzdu, v mnohých prípadoch aj za menej, dnes dostanú len vďaka upísaniu sa systému 30-ročnej drahej hypotéky. A byty nestoja dnes toľko, koľko stáli vtedy, stoja astronomické sumy, neporovnateľné s tými, za aké ich dávali ľuďom za socializmu. To bol totiž niekedy verejný záujem, štátny záujem. Dnes sa namiesto takýchto reálne správnych štátnych a verejných záujmov vťahujú do myslí ľudí pseudo-verejné záujmy a pseudo-štátne záujmy, ako či sa homosexuáli mali ženiť, atď., len aby ľudia mali myseľ zaplnenú myslením na iné veci, než na reálny podstatný štátny a verejný záujem.
A byty nestoja dnes toľko, koľko stáli vtedy, stoja astronomické sumy, neporovnateľné s tými, za aké ich dávali ľuďom za socializmu. To bol totiž niekedy verejný záujem, štátny záujem. Dnes sa namiesto takýchto reálne správnych štátnych a verejných záujmov vťahujú do myslí ľudí pseudo-verejné záujmy a pseudo-štátne záujmy.
Kedy sa spoločnosť uvedomí? Že nestačí len plakať nad rozliatym mliekom, ale vytvárať tlak (legálny tlak, napr. protestné obmedzenie spotreby, firiem, výrobkov…) na to, aby sa štát skutočne začal zaujímať. Aby štát začal skutočne budovať lacné byty. Lacné, ale kvalitné byty, tak, ako za socializmu. Všetko iné je v tejto oblasti len mlátenie prázdnej slamy. A prázdnymi rečami často skončia aj predvolebné reči o tom, 
ako idú postaviť toľko a toľko bytov. Ak sa nezmení systém, kde sa vytvárajú koalície, teda ak sa aspoň z pomerného volebného systému nestane väčšinový, čo síce nie je ideálne riešenie, ale aspoň aký-taký posun dopredu, tak žiadne z cieľov sa nezrealizujú. Ani tie o bytoch. Skončia v zásuvkách ako dobré nápady, ktoré sa však v zmysle „musíme urobiť kompromis“ do vládnych programov nedostanú. Ľudia musia začať tlačiť na štát, aby začal reálne uplatňovať verejný a štátny záujem. Vo veciach, ktoré sú skutočne potrebné. Aby sa z tlačovkového štátu opäť stal štát pre ľudí.
Ľudia musia začať tlačiť na štát, aby začal reálne uplatňovať verejný a štátny záujem. Vo veciach, ktoré sú skutočne potrebné. Aby sa z tlačovkového štátu opäť stal štát pre ľudí.
Štát, ktorý vo verejnom záujme robí veci pre ľudí, lebo to je zmysel štátu. Nie tlačovky a mlátenie prázdnej slamy, zatiaľ čo človek nemá kde bývať. Je potrebné tlačiť na štát, aby opäť začal budovať lacné byty. A ľudia sa nesmú báť robiť aj legálne nátlakové aktivity. Zatiaľ nikoho nemôžu zatvoriť za to, že si prestane protestne kupovať nejaký produkt. A za cieľ, aby sa opäť začali budovať lacné byty pre ľudí, by stálo za to, urobiť takúto legálnu revoltu.
Michal Albert
foto autor, FB polície SR a www.kss.sk